Tanec medzi vajíčkami

Manželia a performeri Barbora a Orkun Türkmenovci tvoria v tradičnom ponímaní partnerského zväzku „klasický“ pár. Do skúmanej problematiky tak vstupujú z pozície heteronormatívnych tiel a identít. Zároveň však dokazujú, že zvonka očakávané vzorce správania s nami nemusia súznieť – a často ani nesúznejú. Dôvodom je, že až príliš okliešťujú našu slobodu byť takými, akými skutočne sme a akými chceme byť.

Tvorivý tím už v anotácii avizuje, že mieni skúmať vnútorný svet obyčajného muža a obyčajnej ženy, zameriavajúc sa na vlastné spomienky. Napriek tomu, že ani jeden z nich navonok nezažíva rozpor medzi biologickým pohlavím a rodovou identitou, podrobne skúmajú roly, ktoré im boli pridelené a vštepované výchovou. Skôr ako o uzavretý inscenačný tvar vyúsťujúci do pointy či pevných stanovísk ide o ponor do výskumného laboratória jednej ženy a jedného muža.

Keďže jedným z účinkujúcich je cudzinec, jazykom inscenácie je angličtina. Zreteľné sú dve roviny – zvuková a pohybová. Diváci a diváčky dostanú pri vstupe slúchadlá s inštrukciami, že krátke nahraté zvukové stopy si môžu prehrávať podľa ľubovoľne zvoleného poradia. Obsahujú striedajúce sa vyjadrenia Barbory a Orkuna, ktorí spomínajú na svoje skúsenosti – aké je to byť v tele dievčaťa a chlapca a neskôr ženy a muža. Zvukovú časť môžete pritom v akomkoľvek momente zastaviť. Ak sa príliš započúvate, môže sa vám stať, že jednoducho zabudnete sledovať, čo sa v danom momente na javisku deje. Dvojica tanečníkov vo fyzickom divadle takmer bez slov rozohráva mikropríbehy existencie a prežívania v tele a duši ženy a muža, pričom môže ísť rovnako o ich vlastné vnímanie, ako aj o univerzálnejšie vykreslenie iných osudov.

Vznikajú tak skoro oddelené roviny slov a tela, ktoré je možné vnímať nespojito, alebo medzi nimi hľadať prieniky. Obaja reflektujú, ako sa s ranými zážitkami dokázali po rokoch stotožniť a kde prípadne pociťujú nepríjemné škrípanie. Z odstupu tak prichádzajú na to, že ich poznačila aj vnútorná rozorvanosť a až programový odpor k určitým prejavom ich rodu a predstáv o žiadanom správaní. Barbora Türkmen si napríklad spomína, že ako dieťa bola princezničkou, často vyobliekanou do krásnych šiat. Toto lipnutie na dokonalosti vzhľadu a upravenom výzore sa jej však po rokoch javí problematické. A to až do takej miery, že odmieta vyzerať pekne či nosiť sukne. Napokon dospieva k zrelému názoru, že vzhľad ju nedefinuje. Takisto sa vo svojich úvahách snaží spracovať dilemu, ako zladiť túžbu po rodine s nezávislosťou a umeleckou kariérou.

Vôbec pritom nejde o predostretie originálnych či prevratných myšlienok, skôr o bežné zážitky mnohých ľudí. Pridanou hodnotou je ich kritické prehodnocovanie v priebehu dozrievania osobnosti a revidovanie dovtedajších nánosov týkajúcich sa rodu. Svoju identitu sa dvojica usiluje rozložiť a poskladať nanovo. Aj Orkun Türkmen si z detstva pamätá rôzne zvláštne názory, ktoré podprahovo vnímal, ako napríklad, že ak majú väčšie brucho muži, je to v poriadku, či domnienka, že muži netancujú. Autenticky pôsobí napríklad jeho evokovanie jemného dotyku matky a, naopak, nepríjemne tvrdého a pichľavého dotyku otca.

Hlavnou črtou scénografického riešenia sú desiatky slepačích vajíčok rozmiestnených v priestore. Tento terén by mohol vzbudzovať dojem nebezpečenstva a rizika, no obaja účinkujúci sa v ňom pohybujú úplne prirodzene a s ľahkosťou. Akoby ani nevnímali krehkosť materiálu, pričom ju však ani neignorujú. Opatrne a zároveň voľne krúžia po obvode pomyselného kruhu z vajíčok a neskôr – aj v kontraste k možnosti ich okamžitého puknutia a rozbitia – prudkými skokmi dopadajú pomedzi ne na zem.

Základom je pohyb v kruhu naznačujúci napríklad plynutie života v istých nemenných rámcoch určených dobou a ľuďmi okolo nás. Ide prevažne o abstraktné pohybové vzorce pozostávajúce z chôdze, poklusu, dynamických poskokov a ráznych dopadov či ostrých otočiek. Dvojica predstavuje pomyselné kružnice, ktoré sa nepretínajú. Každý z tanečníkov smeruje po vlastnej osi opačným smerom bez nadväzovania vzájomného kontaktu. Vyvolávajú dojem zrkadlových obrazov – ich pohyby sú takmer identické, a predsa trochu rozdielne vo svojej jedinečnosti.

V režijnom prístupe Mace Stankovej zaujmú hlavne dve pohybové sekvencie. Jednou z nich je výbušná konfliktná situácia, keď dvojica stojí oproti sebe a postupne zrýchľuje tempo úderov do pliec či hrude svojho náprotivku. Podľa spôsobu pohybu môže ísť o vášnivú diskusiu ústiacu do hádky, keď dochádza k fyzickému incidentu – navzájom sa udrú do tváre. Obaja zostanú v šoku a zmätení z vlastnej reakcie. Pútavé je sledovať ich následné kroky a správanie. Ani jeden z nich sa zrazu vo svojom tele necíti dobre, očividne sú sami zo seba zhrození. Prejavuje sa to v nemotornom a mrviacom hľadaní si príjemnejšej polohy, akoby náhodných a zbytočných pohyboch končatín, pričom sa zdá, že nastolenie predošlej rovnováhy nie je možné.

Druhým podnetným a na úvahy bohatým číslom sú sólové výstupy. Barbora najprv opakuje rýchle a prudké pohyby Orkuna, švihajúceho a udierajúceho rukami v priestore, čím reprezentuje maskulínnejší prejav. Jeho partnerka však čoskoro zámerne hrá, že prestáva stíhať jeho dych berúcemu tempu, a pohyby len v náznakoch komicky imituje a zjednodušuje. Pri jej sóle vyznačujúcom sa radostným spontánnym tancom a istou dievčenskosťou (pohadzovanie vlasmi, vlnenie bokmi) zase badáme, že tieto tanečné pohyby nie sú vlastné jej mužskému partnerovi, ktorý po chvíli ustúpi do úzadia, zastaví sa a len pozoruje. Významovo by sa tieto etudy dali chápať ako metafora toho, že zrejme nedáva zmysel snažiť sa dosiahnuť a napodobňovať niečo, čo nám nie je vlastné a prirodzené. Takýto hravý záver je charakteristický aj pre tvorivý prístup celého tímu, ktorý k téme pristupuje s pokorou a otvorenosťou a tiež s detailným zmyslom pre postupné skúmanie a prehodnocovanie minulosti, súčasnosti a búranie ustrnutých predstáv a stereotypov.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová