Emócie tela i slov

Matka a dcéra sú na začiatku vizuálne jednou osobou, bez ohľadu na ich rod. Identické oblečenie (sukňa a top v jemnej ružovej, vysoké čierne čižmy) ich akoby predurčovali na vzájomné súznenie, zladenie a spriaznenosť. Také jednoduché to však nie je. Ich spojenie je značne komplikované: Lili je „dievča, ktoré sa nikdy nestalo“, dcéra usilujúca sa priblížiť k mŕtvej matke.

Východiskom spracovania smútku Lili po smrti jej matky je množstvo úvah, zamyslení a pátrania po tom, čo navždy zmizlo. „Celý život čakám, kým sa ľudia pohnú, ale ty si sa mi vzdialila bezo mňa.“ „Ako sa stretnúť s niekým, kto nie je súčasťou vášho života?“ pýta sa Ľuboš Janák ako Lili a vzápätí upadá do fatalistického rozpoloženia. Svet sa okamihom smrti zastavil a preto už neočakáva, že by sa čokoľvek mohlo zlepšiť, zhoršiť či zmeniť. Momenty tápania a stratenosti narúša postava Matky (Libuša Čižmárik Bachratá), ktorá nepríjemným vŕzganím čižiem akoby prejavovala bublajúci nepokoj a nesúhlas a zároveň znázorňovala napätie okolo spoločných väzieb.

Cez Janákov pohybový register aj výrazy tváre je jasné, že voči Matke prevažujú ambivalentné pocity: je to až existenciálny strach zo zabúdania, straty živých spomienok, ako aj niekdajší hnev na ňu a túžba po väčšom pochopení. Zlosť je napríklad stvárnená rýchlou chôdzou v kruhu a červeným intímnym svietením. Prítomné sú však aj obdiv, vďačnosť a veľká láska. Lili prehodnocuje: „Užila si si život? Naplnila si ho? Akú šancu mám ja?“ Pokojný a zároveň nástojčivý hlas z audionahrávky penetruje dusivé ticho, v ktorom sa myšlienky, spomienky a túžby trieštia a skladajú nanovo. Matka sa často vracia v snoch, Lili pociťuje vinu aj za jej nesplnené sny – napríklad výlet do Benátok. Spôsob myslenia a plynutia spomienok Lili rozvrstvila režisérka Veronika Malgot do viacerých rovín. Niektoré zážitky sú vypovedané priamo performerom a performerkou na scéne, o ďalších sa dozvedáme z audionahrávok, iné citáty a výroky v angličtine pridávajúce ďalšie a ďalšie významy sú premietané na plátno.

Lili má nepochybne aj výčitky, ktoré sa spájajú s nevypovedanými a nekomunikovanými vecami, akou bola aj jej transrodovosť. Bola azda pre matku bremenom? Bránila jej byť šťastnou? Tieto otázky sa metaforicky zhmotňujú v scénografickom riešení. Jednou z funkčných rekvizít je dlhá drevená doska, ktorá sa zvislo postavená medzi dvojicou stáva bariérou oddeľujúcou ich svety; v naklonenej rovine je zase priestorom na hľadanie rovnováhy a odvahy. Stáva sa aj záťažou pre Matku, ktorá pod ňou opatrne leží, zatiaľ čo sa k nej zhora načúvajúc približuje jej dcéra a hľadá moment spojenia.

Kostýmy Evy Jiřikovskej podčiarkujú pomer sily a závislosti dieťaťa od matky. Janák pôsobí v teplákovej súprave oproti majestátnym sýtočerveným šatám postavy Matky detsky a nevyzreto, čo akcentuje osobné hľadanie sa Lili. Čižmárik Bachratá je svojím zjavom dominantnejšia, pričom tento odev súvisí aj s využívaním tanečných prvkov flamenca (choreografia samotná predstaviteľka Matkya María del Mar Suaréz). Cieľom temperamentných pohybov inšpirovaných flamencom však nie je vytváranie príťažlivých obrazov, ale práve rozkrytie vnútorného sveta Matky. Tá je spočiatku pokojná a rozvážna, časom však sledujeme aj poryvy jej duše pretavené do rýchlych švihov ramien, ktorými udiera o svoje telo a vydáva takmer nepatrné vzlyky. Z nahrávky zaznieva text v španielčine v jemnom šepote, ktorý hovorí o ľútosti a smútku. Znepokojivé citové rozpoloženie sa pretavuje do nemých výkrikov – vidíme, že performerka pohybuje perami, avšak žiadne slová z nej nevychádzajú, akoby v nej navždy uviazli. Po okamihu nadviaže očný kontakt s Lili a ticho preruší údernou replikou „A ty ma počuješ? Rozumieš mi?“ Môžeme sledovať zrkadlenie neschopnosti vnímať sa a byť tu jedna pre druhú.

V priebehu tanečnej interakcie dvojice vidíme, ako sa v Janákovi ako Lili postupne rozpúšťajú emócie zaťažené stratou a transformujú sa. Cez sebaspytovanie nachádza odpovede, ktoré nie vždy vedú k spokojnosti. Sú však pokračujúcou cestou, na ktorej si so sebou nesie aj kúsok matky. Vníma ju niekedy idealizovane, ako súčasne blízku i vzdialenú a neraz uzavretú či neznámu. Inscenačný text je plný mrazivých viet, ako napríklad: „Nepoznala si dcéru, ktorú si sama vychovala.“ Táto replika nadväzuje na tému hanby v rodine spojenú s transrodovosťou Lili. Po tom, čo Matka sucho a takmer bezcitne prikáže Lili, aby sa vzmužila, ona jej odporuje: „Ale chcem to vôbec?“ Napriek tomu predvádza Janák maskulínne číslo ukazujúce fyzickú silu – udiera si do hrude, napína svaly a ramená, vypúli oči. Táto scéna je v kontraste s jeho radostným tancom len v spodnej bielizni, keď si dovoľuje ukázať aj ženskú stránku Lili. A tak odpoveď na otázku, či je matka posledným zostatkom ženskosti Lili v jej duši, azda prináša pozitívny záver – začiatok náročnej cesty prijatia vlastnej identity a odrazenia sa k slobode.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová