Lucia Galdíková„Ôsmy ročník festivalu Artwife vzniká v kontexte krajiny, v ktorej sú spochybňované ľudské práva, v ktorej sú viaceré skupiny zneužívané ako prostriedok politickej manipulácie a populizmu, v krajine, ktorá neuznáva kultúru ako priestor umeleckej slobody.“ Napriek depresívnej anotácii – ktorá však pravdivo reflektuje stav krajiny a kultúry –, bolo na festivale ArtWife neustále cítiť vzájomnú spätosť, súdržnosť, prajnosť a podporu. A to v interakciách účinkujúcich s publikom aj medzi samotným účastníctvom. Organizátorskému tímu sa opäť darilo vytvárať priestor pre kvalitné a obohacujúce spoločné trávenie času. A to nielen netradičnými umeleckými zážitkami, ale aj diskusiami na závažné témy. V novom formáte Sestry guráže sa v krátkych rozhovoroch predstavili mnohé inšpiratívne ženy z rôznych oblastí života. Konali sa tiež debaty so zakladateľkami slovenskej feministickej organizácie Aspekt či s novinárkami Soňou Jánošovou a Lindou Bartošovou, ktoré vo svojej práci upriamujú pozornosť na osudy žien, pričom poukazujú aj na systémové zlyhania štátu. Nemenej dôležité pre dnešnú dobu boli aj rozhovory so zástupkyňami iniciatív Kultúrny štrajk a Otvorená kultúra.
Dramaturgia festivalu vyvažovala mentálnu námahu s možnosťami aktívneho pohybu či relaxu. Rovnomerne tak dochádzalo k namáhaniu mozgových závitov i posilňovaniu kondície. V programe sa objavila napríklad aj performatívna fitness lekcia, masáž či pohybové workshopy. Audioprechádzka Lovci majú oči pre plač o správaní medveďov viedla cez lúky Liptovského Trnovca až k brehom Liptovskej Mary.
Všetko máme vpísané do tela
V performatívno-tanečných produkciách sa dalo zreteľne odsledovať prelínanie osobného a politického. Choreografka a tanečníčka Meytal Blanaru pôsobiaca v Bruseli sa v sólovom diele Rain vracia k vlastnej skúsenosti so sexuálnym zneužitím. Snaží sa vymaniť z roly obete a privlastniť si svoje telo späť. V dunivej hypnotizujúcej hudbe badáme sekvencie pohybov odkazujúce na sexualizované vnímanie tela. Jej erotizujúce pohyby v kombinácii s tragickým výrazom a prenikavým pohľadom vyznievajú desivo. Akoby nás držala v zajatí a nútila vnímať svoje utrpenie, krehkosť a bezmocnosť, ale zároveň prinavrátenú silu. Blanaru bližšie predstavila východiská vlastnej pohybovej techniky Fathom High, ktorá sa odvíja od somatickej metódy Feldenkreis, aj na workshope. Ako vysvetlila, cieľom je podporovať väčšiu plastickosť mozgu a nabúravať zaužívané a často nezdravé pohybové vzorce, ktoré nám spôsobujú bolesť alebo neumožňujú slobodne a autenticky sa prejaviť.
Ďalším dielom, ktoré intenzívne vplývalo na fyzické prežívanie, bola tanečná inštalácia Camille. Lívia MM Balážová sa v nej ponorila do osudu francúzskej sochárky Camille Claudel tvoriacej v tieni slávneho Augusta Rodina. Dlhé mólo pokryté kartónom evokovalo sterilný priestor galérie či ateliéru, hoci sa nachádzalo v exteriéri. Vnútorný boj Camille, ktorá žila dlhé roky v psychiatrickom ústave a množstvo svojich diel napokon zničila, pretavila tanečníčka do presných a zároveň expresívnych a impulzívnych pohybov. Celou silou búšila do modelovacej hmoty, pretvárala ju a ničila, až bytostne sa stávala jej súčasťou. Zachytila Camillin zápal pre tvorbu, ale aj agresívne výbuchy, balansovanie na hranici nebezpečenstva a túžby po vzlete a výnimočnosti. Vysoký sokel zo zrolovaného kartónu slúžil performerke na takmer až akrobatické výstupy a svojou nestabilitou vzbudzoval úzkosť a strach. Situácia nepochopenia a vnútorného chaosu, neistoty a tiež zúfalstva bola navodená aj sekaným a neprirodzeným vyslovovaním slov, ako „prison, freedom, fire, food, deprived, criminal, persecuted, accusations“.
Portugalská pohybová performancia Atlas da Boca, v ktorej vystupujú dve transrodové osoby (Gaya de Medeiros a Ary Zara), vynikala absolútnou otvorenosťou voči diváctvu. Cez telo a jeho prejavy sa dvojica dostávala k vnútornej pravde a skúmala často ambivalentný a problematický vzťah slov a tela, ich vzájomnú cudzosť. Odvážne, priamočiare obnaženie sa a ukázanie svojej zraniteľnosti si tiež vyžadovalo mimoriadne citlivý prístup obecenstva.
Nielen tému transrodovosti reflektoval vo svojej poetickej tvorbe aj básnik Richard L. Kramár. V záhrade Liptovskej galérie P. M. Bohúňa skrytý za stromom, ležiaci v tráve či učupený pri plote priniesol zásadné teoretické diskurzy prepletené s rodinnou históriu a vzťahom s otcom, ako aj myšlienky provokujúce skostnatené názory na ľudí a spoločnosť.
Od osobného k celospoločenskému
Súčasťou dramaturgie festivalu boli aj dve diela reflektujúce mocenské zásahy v oblasti kultúry na Slovensku: tanečno-zvuková performancia Jazmíny Piktorovej s názvom Deadringers: Sme tí, na ktorých sme čakali? a dielo Zapamätaj mi krajinu bez ľudí podľa textu spisovateľky Ivany Gibovej (pôvodne jedna z troch častí kolektívnej inscenácie Slováci ožijú). Obe predstavenia zobrazili celú škálu emócií od pobúrenia a hnevu až po smútok, sklamanie, a rezignáciu. Zostať a bojovať proti systému, alebo radšej z krajiny odísť?
Lekcie s Jane predstavovali špeciálnu formu participatívneho cvičenia zmiešaného s angažovaným gestom. V dokonalom fitness outfite ako vystrihnutom z niekdajších televíznych relácií striedala česká performerka Lucie Tomsa niekoľko rolí: raz bola americkou herečkou Jane Fonda, celebritnou aktivistkou a trénerkou, inokedy stvárňovala samu seba a tematizovala problémy dneška. V oboch polohách však originálnou metódou hľadala spôsob, ako posilniť „sval súcitu“ a vzbudiť v ľuďoch vôľu aktívne konať. Reflektovala krízy minulosti i súčasnosti, ako napríklad vojnové konflikty či zmenu klímy a našu ľahostajnosť a pasivitu.
Divácky bujarú odozvu vyvolalo predstavenie Pinkbus: Slovenský a žiadny iný spájajúce drag performanciu a folklór. Hoci nešlo o záverečný bod festivalu, v istom zmysle predstavovalo vyvrcholenie programu. Spojili sa v ňom totiž mnohé témy, ktoré dnes rezonujú. Kritika tupého a vyprázdneného nacionalizmu a spiatočníctva, ako aj dogmatického myslenia či ostrakizácia queer ľudí. Mimoriadne kreatívny tím s nadhľadom a humorom predviedol šou vyznačujúcu sa prvkami politického kabaretu a estrády, vrátane komickej diváckej súťaže. Nechýbali slovenské vlajky či portrét Nory Mojsejovej, pod vrstvami preháňania a gagov sa však ukrývala hlboká úprimnosť a polemický, no zároveň očisťujúco humorný, takmer až katarzný tón.
Tým naozajstným záverom bol spoločný nočný pochod Liptovským Mikulášom a hromadná tanečná choreografia na skladbu s veľavravným refrénom „Bezpečné miesto, bezpečná krajina“. Za všeobecnou radosťou a uvoľnenosťou bol zjavný akt emancipácie a túžba prekonať strach a správať sa vo verejnom priestore slobodne, bez obáv prejaviť vlastnú individualitu. Môžeme len dúfať, že festivalu sa v prekérnej finančnej situácii na Slovensku podarí pripraviť aj ďalšie ročníky a bude tak môcť naďalej budovať stále sa rozširujúcu komunitu.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
