Nomádi, pútnici, dovolenkári a domasedi

Režisér Marián Amsler v inscenácii svojej autorskej hry Doma – všade – dobre – najlepšie, ktorú napísal pre hercov Slovenského komorného divadla Martin, skúma cez tému najrôznejších foriem cestovania odlišné prístupy k životu. Striktné oddeľovanie práce a odpočinku, bezhraničné miešanie voľna s povinnosťami či ľahkosť verzus námaha. Text a inscenácia si kladú otázku, čo pre každú z postáv znamená domov. Je to len jeden bod, jedno mesto, krajina, jeden človek alebo naopak každý kút sveta? Je to pojem, ktorého obsah je trvalý či neustále sa meniaci?

Ako napovedá aj názov, ktorý ľubovoľne prekrúca usporiadanie porekadla „všade dobre, doma najlepšie“, režisér nedáva jednoznačnú odpoveď na to, čo je lepšie či horšie, rozohráva skôr celú plejádu možností. Je ťažké tušiť, ktorý koncept je mu sympatickejší, či ktorý možno skryto kritizuje. Pre každú z postáv má isté pochopenie a možno je v každej aj trochu z neho samotného. Práve vlastná biografia režiséra migrujúceho za prácou medzi Slovenskom a Českom mu mohla slúžiť ako istý východiskový popud pre hľadanie odpovedí na to, kde sme doma a čo nás definuje.

Diváci v inscenácii sedia na javisku Národného domu, zatiaľ čo hracím priestorom sa okrem javiska stáva aj hľadisko. Vďaka tomuto riešeniu sa rozširuje možnosť pozorovať takmer súčasne životné modely jednotlivých postáv. Ich pomerne krátke výstupy totiž plynulo prechádzajú z jedného do druhého, a tak existujú takmer paralelne a miestami sa dokonca prepájajú.

Amsler priznáva inšpiráciu kultovými románmi Na ceste Jacka Kerouaca či Běguni Olgy Tokarczukovej, ktoré skúmajú fenomény pohybu vo svete, odchodov, návratov či zotrvávania na jednom mieste. Tieto kultúrne referencie dopĺňa aj jeho hudobný výber, ktorý sa sústredí na piesne v angličtine priamo súvisiace s motívmi zakomponovanými aj do inscenácie. Sú to napríklad Eddie Vedder a jeho Guaranteed z filmu Útek do divočiny alebo Road to Nowhere od Talking Heads. Texty piesní majú často melancholický a reflexívny podtón, spytujú samotné koncepty objavovania vlastnej cesty a toho, čo je správne či nesprávne. Množstvo hudobných pasáží priamo súvisí s postavami Speváčky (Nadežda Vladařová) a Hudobníka (Tomáš Grega) na výletnej lodi, ktorí okrem rozvíjania vlastnej príbehovej línie tvoria ďalšiu vrstvu rozmýšľania o téme cesty, posúvania sa vpred, prekračovania na mieste či len preplávania životom.

Scénografia Laury Štorcelovej okrem otočenia priestoru medzi javiskom a hľadiskom využíva funkčné prvky charakteristické pre jednotlivé typy postáv. Hudobné duo na zaoceánskej výletnej lodi vystupuje na malom kruhovom pódiu, dovolenkári sedia na ležadlách, postavy Mamy a Otca sú situované za kuchynský stôl. Podobne pracuje Štorcelová aj s kostýmami. Nomáda charakterizujú surf a plážové šortky, ktoré počas online prednášky kombinuje so sakom, kravatou a košeľou; pútnička zase nosí na chrbte obrovský turistický batoh. Speváčka je odetá do trblietavých strieborných šiat s rozparkom, na hlave má ryšavú parochňu, hudobník vystupuje v bielom obleku. Hoci rekvizity a detaily vystihujú dané postavy, ide skôr o očakávané riešenia bez väčšej invencie. Výrazným scénografickým prvkom je posuvný panel s gýčovým západom slnka v pastelových farbách, ktorý spoločne so speváckym výstupom vytvára dojem, že sme sa ocitli v zabudnutom prímorskom letovisku, kde čas zastal, respektíve plynie celkom inak než v bežnej realite. Táto zašlá estetika pôsobiaca zastarane a monotónne bola zrejme zámerom, avšak napokon budila rozpačitý dojem.

Interpretácia kultovej piesne The Passenger je nostalgická, náladová, akoby sa postava Speváčky poddávala miestu, na ktorom sa práve nachádza a nemá možnosť úniku. Nadežda Vladařová však napriek tomu svoju postavu kreuje vrstevnato. Účinok omamných látok, ktorým sa jej postava oddáva, vidieť na jej spomalených a vláčnych tanečných pohyboch a ležérnom prejave. Nachádza sa akoby v mrákotách, tvári sa zamyslene, odovzdane osudu, inokedy je nadšená až pološialená. Čelí vnútornej neistote, pretože, ako sama zdôrazňuje, hoci sa už desiatky rokov nepretržite plaví na lodi, ona sama stojí na mieste. Jej život určuje rovnaký, dookola sa opakujúci program, bez ohľadu na to, kde sa práve nachádza. Zo zacyklenosti a rezignovanosti, ktorá zahŕňa aj isté pohodlie, ju vytrháva reálna možnosť, že čaká dieťa s hudobníkom. Tomáš Grega ako Hudobník naživo hrá raz na gitare, inokedy na klavíri a umocňuje predstavu, že sme sa ocitli v uzavretom dovolenkovom priestore, v ktorom platia svojrázne pravidlá.

Autor predpisuje jednotlivým postavám rozlične plynúci čas. Zatiaľ čo muzikanti zažijú len niekoľko minút (kým zistia výsledky tehotenského testu), u staršieho páru je to v priereze celý život, nomád má k dispozícii niekoľko rokov a dovolenkári zopár dní. Špecificky je poňatá postava Pútničky (Barbora Palčíková), keďže jej prežívanie sledujeme retrospektívne. Najprv ju vidíme vo finále jej cesty – ako šťastnú, ale zároveň pokorenú mnohými strasťami. Stojí ďaleko od divákov na balkóne nad hľadiskom Národného domu, počujeme pritom duchovnú hudbu a chrámové spevy. Zdá sa, že napokon sa dostala bližšie k osvieteniu. Jej hlas je vážny, miestami dojatý a plačlivý, vlasy sú strapaté a tvár zašpinená. Je najďalej od divákov i od ostatných hercov, prechádza krajinou, voľným priestorom pomedzi sedačky pokryté látkami vo farbách krajiny, zdôrazňujúc samotu pútničky a jej odkázanosť na vlastnú vynaliezavosť a odolnosť. Dôvody jej putovania sú len stručne načrtnuté. Tušíme problémy súvisiace s nedostatkom uvedomenia si vlastnej hodnoty vyplývajúce zrejme z deštruktívneho vzťahu s matkou, toxické vzťahy s mužmi či alkoholizmus. Napokon uteká sama pred sebou a zároveň sa snaží zachrániť, čím ukazuje silu i slabosť. Herečka podáva svedectvá svojho aktuálneho prežívania formou lakonických denníkových zápiskov. Okrem bolestivých otlakov na nohách však načiera aj na dno svojich psychických síl a uvažuje o Bohu, sebe, pravde, očiste ducha i tela.

Nomád Mateja Babeja je na prvý pohľad bezstarostný mladík blížiaci sa k tridsiatke, ktorý hľadá tú ľahšiu a príjemnejšiu cestu životom. Užíva si výhody, ktoré mu prinášajú jeho flexibilita a životný štýl, a vyhýba sa starostiam. Za touto maskou sa však ukrýva i jeho roztrpčenie z neútešnej reality v jeho vlastnej krajine – rozumej na Slovensku –, odkiaľ musel odísť, lebo tam nedokázal žiť. Babej hromží na politiku, skorumpovanosť, neprogresívne myslenie, regres. Ide až o deklamačne predvedený manifest, ktorý prezrádza dôvody jeho životných rozhodnutí a nutnosti odísť z vlasti.

Dvojica starších manželov (František Výrostko a Eva Gašparová), ktorí po celý život takmer nevytrčili päty z domu, stavia dialógy na neustálej fyzickej prítomnosti, vzájomnej naviazanosti, podpichovaní sa a každodenných škriepkach, za ktorými sa však skrýva pochopenie a láska. Ich príbehová línia končí smrťou manželky, po ktorej zostáva prázdne a nezameniteľné miesto predstavujúce ten skutočný pocit domova a ukotvenosti. Dovolenkári Lucia Jašková a Ján Dobrík sú typickými boháčmi z privilegovanej spoločenskej vrstvy, ktorí si po odpracovaných mesiacoch radi a s pôžitkom dožičia podľa nich zaslúžený prepych v podobe all inclusive hotela v uzavretom rezorte v Egypte. Amsler aj v týchto trochu plocho načrtnutých postavách necháva vyznieť napríklad témy ako strach z opustenia a hľadanie nového zmyslu života.

Slovenské komorné divadlo Martin v tejto inscenácii otvára otázky, ktoré v dnešnej dobe neustále atakujú myseľ ľudí. Zostať či odísť? Posilňovať svoje vlastné korene, spätosť s krajinou, kde sme sa narodili, viazať sa ku konkrétnemu miestu, alebo vykročiť v ústrety neznámemu? Kde sme doma? Musíme sa vôbec rozhodnúť pre jedno či druhé? Režisér ponecháva všetky možnosti otvorené. Neuprednostňuje žiadnu z postáv, poskytuje im približne rovnaký priestor, neakcentuje ani hlbšie nekritizuje žiadnu z nich. Škoda, že sa o postavách a o ich širšej osobnej histórii nedozvedáme viac. Inscenačný tvar je konštruovaný ako mozaika, v ktorej pozorujeme prestrihy na jednotlivé postavy a vidíme len úseky ich života v danom momente. Ocitáme sa s nimi v ich životných situáciách, sledujeme ich akoby okom kamery bez toho, aby sme ich museli hodnotiť.

Odborné korektúry: Barbora Forkovičová
Jazykové korektúry: Martina Mašlárová, Anna Zajacová