Marek GodovičV septembri ste podujatím Dance come back 2 oslávili okrúhle 15. výročie vzniku divadla a školy elledanse. Akým spôsobom ste pristúpili ku konceptu večera?
Od začiatku som mala zámer vytvoriť večer spôsobom retrospektívy. Archív divadla sme mali v dosť zlom stave, tak to bola aj príležitosť všetko prebrať a upratať. Keď som prechádzala starými dokumentmi, zostalo mi až mdlo z toho, čo všetko sa podarilo, koľko toho vzniklo, s koľkými ľuďmi a na akej úrovni. Bola som zavalená spomienkami na divadelnú aj osobnú minulosť, až sa mi prestalo chcieť nejaké retrospektívne predstavenie organizovať. Ale s blížiacim sa termínom premiéry to všetko postupne odznelo. Počas komponovaného večera sa striedali pamätné tanečné výstupy v dvoch podobách – s originálnymi tanečníkmi i s tými, ktorí choreografie nanovo naštudovali. Cenné je, že staršia generácia štyridsiatnikov nacvičila choreografie s tínedžermi, ktorí sú aktívni v súčasnom elledanse, a to vo vzájomnom rešpekte a úcte. K tomu pribudli zostrihy z archívnych materiálov, dokrútky s ľuďmi, ktorí s elledanse významne spolupracovali alebo sledovali činnosť divadla a školy. Dance come back 2 mal premiéru a dve reprízy a každé z uvedení bolo iné. Dramaturgia podujatia sa vyvíjala ešte v priebehu premiérového dňa, pretože účinkujúci sa schádzali z rôznych kútov Slovenska i zahraničia. A teda kompletná generálka sa pred premiérou nekonala, čo bolo dosť náročné. Dokonca sme pôvodne s Veronikou Malgot, ktorá so mnou večer zostavovala, chceli viesť akýsi live stream dialóg spomienok spoza svetelného pultu. Napokon sme ale od toho upustili, aj keď si myslím, že by to malo svoje opodstatnenie a vysvetlilo by to mnohé nevyslovené spojitosti, pre lepšie pochopenie vývoja a výberu toho, čo divák videl.
Ako zapôsobil rozsiahly komponovaný program na divákov?
V obecenstve bolo podľa mňa menej ľudí, ktorí si pamätali divadlo elledanse z Miletičky, a viac takých divákov, ktorí s nami „žijú“ skrz súčasné aktivity školy a v drvivej väčšine nemajú šajnu o tom, čo všetko má značka elledanse za sebou. Po zhliadnutí programu úplne iným spôsobom prejavujú spolupatričnosť, sú hrdí, že sú súčasťou elledanse. Zároveň si myslím, že vďaka tomu aj vnímajú, že držať tanec pri živote v Bratislave je nadľudský výkon. A čím viac nás bude takých, ktorým na tom záleží, tým väčšiu šancu na prežitie máme…
Dozvedeli ste sa pri tvorbe programu niečo nové o divadle, na čo ste v priebehu rokov už zabudli?
Zabudla som už na úplný začiatok, na tie divoké podmienky, v ktorých sme začínali. Tancovali sme na betónovej podlahe, miesto okien tam boli vetráky, keďže pred bitúnkom priestor slúžil ako tržnica. Kúrili sme požičanými plynovými horákmi, ale aj tak tam diváci sedeli v kabátoch. Svetiel sme si mohli požičať vždy len pár, nebolo na viac. Rado Piovarči síce v dokrútke spomínal, že mal najradšej to „punkové“ obdobie, ale v skutočnosti ho nezažil. Ten úplný začiatok, to bol ozajstný punk. Neskôr prišli investície, po kúskoch sme priestor rekonštruovali a v šiestom roku fungovania sme už mali naozaj veľmi slušné podmienky pre tvorbu aj hranie. Škoda, že veľmi rýchlo nato sme zatvárali.
V rámci večera som bola príjemne prekvapená aj reakciou Petry Fornayovej, ktorá svojho času bola kritická k dramaturgii elledanse. S odstupom rokov od nej zazneli slová pochopenia a uznania. Škoda však, že takéto niečo neprišlo aj od viacerých ľudí a hlavne skôr. Vždy to tanečníci brali tak, že keď aspoň niečo málo zaplatia za priestor (lebo z grantu potrebovali všetci hlavne prežiť), tak je splatené už všetko. Ako malý tím nás však prevádzka divadla stála viac ako len peniaze, ktoré naozaj išli na energie, upratovanie a techniku. To všetko ďalšie, čo sa už do ceny nájmu nezmestilo – za tým bola naša energia v rámci voľného času a na úkor súkromných životov. Ak by k tomuto uvedomeniu si prepojenosti komunity a spoločného priestoru prišlo skôr, možno by divadlo existovalo dodnes.
Vráťme sa teraz na začiatok. Čo bolo impulzom k založeniu divadla a školy elledanse? A ako si našla priestor bývalého bitúnku na Miletičovej?
Ešte v rámci začiatkov festivalu Bratislava v pohybe sme tvorili celkom dobrú komunitu, spoločne sme hovorili o smerovaní súčasného tanca, ale tiež sme viedli siahodlhé diskusie o priestore pre tanec. No nič sa v tom smere nedialo, nepodnikali sa žiadne konkrétne kroky. Môj muž mal v tom čase v portfóliu jednu prázdnu budovu. Prerábka by bola príliš nákladná, takže nikto do nej nechcel investovať. Povedala som si, že to aspoň skúsime. A v priebehu rokov to išlo. Túžba a chcenie hory prenášajú.
Keď už existoval priestor, ako sa postupne kreoval súbor elledanse?
Ešte na začiatku k nám prišli tanečníci z Bralenu, ktorý sa na chvíľu rozpadol, a oni potrebovali nielen priestor na tréningy, ale ako sa neskôr ukázalo – aj niekoho, kto by ich viedol. V Bralene pracovali s limonovskou technikou a s jazzom, čo som ja vnímala ako už prekonanú estetiku. Začala som s nimi preto pracovať na súčasnejšom ponímaní tanca. Tak vznikol základ elledanse company. Myslím, že ich celé dianie kompletne vtiahlo, napokon účinkovali aj v projektoch, v ktorých sa prelínal súčasný tanec s hovoreným slovom či v novších progresívnejších produkciách, ako bolo dielo YouMake ReMake.
Company mala aj prípravku, ktorú využili na prechod zo školy do praxe viacerí absolventi VŠMU. V cykle master classov sme pozývali do elledanse učiť osobnosti, ako sú Lenka Vagnerová, Martina Hajdyla Lacová, Jozef Fruček, Andrej Petrovič či chalani z Les Slovaks (Milan Herich, Anton Lachký, Milan Tomášik, Peter Jaško a Martin Kilvády, pozn. red.). Viedli workshopy, ktoré boli otvorené pre celú tanečnú komunitu a aj vďaka tomu sa rozširovalo povedomie o súčasnom tanci. Zároveň som vtedy chcela pracovať aj na projektoch, ktoré by boli bližšie k divadlu, takže som k tvorbe prizývala aj režisérov ako Viliama Klimáčka či Kamila Žišku.
Práve v spolupráci s divadelným režisérom Kamilom Žiškom vzniklo dielo Canto Hondo (Hlboká pieseň o nej), ktoré bolo neskôr ocenené v rámci ankety Dosky ako najlepšia inscenácia sezóny 2007/2008. V svete divadelnej reflexie to znamenalo istý prelom. Ktorú inscenáciu však vy považujete za prelomovú pre elledanse?
Áno, Canto Hondo bola prelomová inscenácia, najmä čo sa týka pozornosti smerujúcej k elledanse ako novému subjektu na divadelnej scéne. Tiež to znamenalo začiatok akceptácie súčasného tanca ako plnohodnotného tanečného žánru. Významným pre nás však bolo aj neskoršie uvedenie slovenskej verzie izraelskej produkcie YouMake ReMake, ktorá bola veľmi novátorská svojimi netradičnými divadelnými odpoveďami na fenomén youtubových videí. Za významný považujem aj posledný projekt – rodinný muzikál Príbeh z lesa, v ktorom deti a mládež hrajú, spievajú a tancujú deťom.
Elledanse vtedy zaberalo celú šírku života súčasného tanca: od vlastných produkcií cez workshopy, hosťovanie tanečných umelcov alebo uvádzanie predstavení v rámci rôznych festivalov. Ako bolo možné toto všetko produkčne zabezpečiť?
Kvôli nedostatku financií sme nemohli spolupracovníkov zamestnať na pracovnú zmluvu, no napriek tomu sme všetci dreli ako draci. Dva razy počas existencie preto dokonca došlo ku kompletnej výmene produkčného tímu, kvôli prirodzenému opotrebovaniu síl, keďže práce bolo naozaj veľa. Aj ja som bola posledný rok existencie Domu T&D vyhorená. 700 detí, 5 tanečných sál, 15-krát mesačne sme hrávali, hosťovačky, prevádzka, granty… Dnes si to už ani neviem predstaviť. Vonku by to bola ustanovizeň s minimálne 20 zamestnancami.
Zmenili sa podľa vás za posledné roky podmienky pre tvorbu a možnosti prezentácie súčasného tanca konkrétne v Bratislave? Možno sa niečo aj vďaka elledanse naštartovalo, alebo práve naopak, po jeho konci zostalo opäť ticho?
Nezmenilo sa podľa mňa prakticky nič. Sledujem, že je to ešte väčšia bieda ako predtým. Kontinuálne je tu iba priestor A4 a samozrejme Nová Cvernovka, ale to sú multi priestory, vyslovene pre tanec nemáme v Bratislave stále nič.
Spomínanie na začiatky elledanse môže byť aj zámienkou na obzretie sa za vlastnými prvými kontaktmi s tancom… Kedy asi to bolo a ako to pokračovalo až smerom k založeniu elledanse?
Začala som ako šesťročná vo filmovom klube, kde môj otec premietal a kde pôsobil zamestnanecký krúžok jazz baletu. Neskôr ma vybrali tancovať do inscenácie Slovenského národného divadla, kde môjho starého otca stvárnil Jozef Kroner. V jednom momente som teda stála na javisku SND v bielej blonďavej parochni a začala som vnímať, že existuje aj divadelný svet. Dôležitým bolo pre mňa aj pôsobenie v súbore Auriga Zuzany Hájkovej, ktorý fungoval vtedy pod VŠMU. Veľa som sa tam naučila, zistila som, že tanec sa dá študovať a že sa môže stať pre človeka aj celoživotnou náplňou. Štúdium na VŠMU mi zasa ponúklo mnohé impulzy, za ktorými sa oplatilo ísť. Tiež mi pomenovalo veci, ktoré som ako absolventka netanečnej strednej školy nepoznala. V súčasnosti ako pedagogička choreografie na VŠMU však vidím stále menej chcenia od študentov. Menej tvorivosti, trpezlivosti a hľadania, a naopak viac povrchnosti a rýchlosti. Na prvú si nahodiť kroky a ísť s tým rovno na javisko, to je pre mňa nonsens. Doba je síce rýchla, ale tanec sa nezrýchlil, stále potrebuje ten istý čas – na rozcvičenie, na nacvičenie, na prezentáciu. A potom ho odrazu niet. A video záznam zostane len nedokonalým prostredníkom, aj keď vďaka aj za to.
Vytvárali ste choreografie pre muzikál (Nová scéna), balet (Balet Slovenského národného divadla), bábkové divadlo (Bratislavské bábkové divadlo). Sú to diametrálne odlišné prostredia i náročnosti konceptov…
Ako choreografka som neskôr spolupracovala s rôznymi typmi režisérov. Boli takí, ktorí presne vedeli pomenovať to, čo chcú, alebo nechcú, či režiséri diktátori ako Jozef Bednárik. Iní zase, ako napríklad Milan Lasica, mi dali slobodu, povedali iba, že to musí byť dobré. Pri rôznorodosti spoluprác som postupne prichádzala na to, čo znamená byť choreograf v divadelnej štruktúre. A neskôr som sa stala režisérkou a choreografkou v jednej osobe. V Balete SND pri inscenácii BESS som zase zbúrala niečo, na čo boli tanečníci zvyknutí. Choreografa poznajú ako niekoho, kto príde a zadá im presné kroky, priestory, výraz. Pri tvorbe BESS mali silný odpor k improvizácii, tancu na ticho, k hľadaniu vôbec. Okrem pár výnimiek na mňa pozeral súbor cez prsty, rovnako ako na hosťujúcich tanečníkov z prostredia súčasného tanca. Ale keď dielo v závere procesu videli aj s projekciami a celou scénografiou, tak im to odrazu dávalo zmysel, už nehejtovali.
Komponovaný výročný večer mal názov Dance come back 2. Viete si predstaviť, že by sa niekedy v budúcnosti elledanse ešte raz stal aj platformou pre vznik tanečných produkcií?
Myslím si, že som vždy vytvárala viac priestoru pre iných ako pre seba. A stačilo. Hádam sa teraz môžem sústrediť už na vlastnú činnosť, nech je akákoľvek. Pri 15. výročí ma najviac pocity zalievali práve pri mojich tituloch. Tie prvé tri či štyri roky vlastných projektov v priestore, za ktorý na konci nikto ani nezabojoval. Pri oslave výročia sa mi paradoxne neukázalo, že by som sa k tomu mala vrátiť. Skôr sa mi zdá, že pri prevádzke školy sa mi opakujú rovnaké vzorce. Robím to opäť zo srdca a naplno, to nasadenie je maximálne, rovnako ako únava z toho prameniaca. Každý sme tu na niečo. Mám tvorivého ducha, ale mám zároveň cit na talenty a príležitosti. A vďaka obchodnému duchu, dobrým organizačným a manažérskym schopnostiam a skúsenostiam som zároveň dobrou riadiacou pracovníčkou, vybavovačkou a organizátorkou. To mi však nestačí a nenapĺňa ma to. Keď si niekto vyskúša organizovať svoje veci sám, pochopí, že tam nechá viac energie ako pri samotnej tvorbe. Na tú potom ledva stačí, nehovoriac o osobnom a rodinnom živote. Po takejto skúsenosti sa možno dostaví aj vďačnosť tým, čo priestor a celé zázemie poskytujú.
Kedysi sme pri trhovisku zasadili stromy, sedem platanov. A tie sú pre mňa symbolom toho, že sme tam boli. Je to stopa, ktorá nás prežije.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
