Katarína K. CvečkováSpomínam si na tvoje režijné začiatky ešte na škole, napríklad na neslávnu inscenáciu Tanec nad plačom. Veľmi rýchlo po tom však prichádzali na tvojej umeleckej ceste diela, ktoré už dnes môžeme považovať za emblémové. A to nielen v kontexte tvojej tvorby, ale i ďalších umelkýň, umelcov či súborov. Ako vnímaš rané formovanie tvojho tvorivého rukopisu?
Na začiatku bol literárno-dramatický odbor na ZUŠ v Prešove pod vedením Marušky Kuderjavej, ktorý som navštevovala od desiatich rokov, až kým som nedospela. Mali sme tam veľkú slobodu umeleckého vyjadrenia, voľby tvorivých a výrazových prostriedkov, práce so slovom… Potom som prišla študovať na VŠMU, kde bola tá sloboda obmedzená a bola som skôr vedená k remeselnému vytváraniu dramatických situácií. Zistila som, že to, čo mám na divadle rada, tam nie je prijímané. Vo štvrtom ročníku však môj hlad po tomto prijatí vyústil do obrovskej túžby po vlastnom experimente, ktorým bola inscenácia hry Petra Zvona Tanec nad plačom. No nikto v tíme mojej koncepcii nedôveroval. Moje tvorivé procesy navyše neprebiehali v súlade s tradičným činoherným divadlom. Nakoniec som sa úplne stiahla a inscenáciu dorežírovali samotní herci a pedagógovia. Tanec nad plačom bol posledným pokusom o tvorbu na pôde školy a krutým spochybnením vlastných schopností. Nedokázala som si však predstaviť, že by som skončila magisterské štúdium niečím, za čím som si nestála. V piatom ročníku som spravila absolventskú inscenáciu na pôde divadla elledanse, kde som vtedy pracovala a kde mi Šárka Ondrišová dovolila tvoriť bezodplatne. Čudná ženská bola spracovaním textu Niny Sadur, ktorý som „preškrtala“, aj podopĺňala. Celý dej som postavila na teórii kvantovej fyziky a pridala som ďalšie dve postavy. A to bol pre mňa moment odrazu.
Dlho som sa na štúdium na VŠMU pozerala ako na toxického partnera, s ktorým ste si zažili veci prekrásne, ale aj tie hrozné, pri ktorých boli narušené vaše osobné hranice. Ako matka verím, že rásť sa dá aj inak. Ako človek som to prijala.
V elledanse si nakoniec pôsobila štyri roky. Práve tam si získala prvé produkčné skúsenosti, ktoré dodnes uplatňuješ, prišla si do priameho kontaktu so súčasným tancom, režírovala si dokonca aj niekoľko tanečných inscenácií pre deti…
V elledanse som naozaj prešla všetkými funkciami: od recepčnej cez pomocné práce, ako umývanie podlahy a pranie kostýmov, až po produkčnú prácu a fundraising. Bola som asistentkou réžie, aj som pod supervíziou Šárky Ondrišovej režírovala dve rozprávkové inscenácie s deťmi z tanečnej školy. V elledanse som našla to, po čom som prahla. Navyše som objavila svet fyzického divadla, rôznorodosť princípov tvorby na poli súčasného tanca a zároveň som spoznala možnosti práce so svetelným dizajnom. Odvtedy som túžila patriť do tejto komunity aj ako tvorkyňa. Bola som veľmi šťastná, keď som zistila, že inscenácia Rozumu zbavení, ktorú sme s Libušou Bachratou vytvorili v spolupráci s platformou FolkLab, bola zaradená do projektu Tanečná sezóna 2022. V práci s princípmi pohybového divadla chcem pokračovať naďalej aj v rámci nového divadelného zoskupenia Jedným dychom, ktoré sme založili s Michalom Heribanom a Emilom Leegerom.
Elledanse bol pre mňa domov, kde bola moja svojská osobnosť, ak to poviem láskavo, prijatá. Odchod z Domu T&D som prežívala veľmi emočne, a preto som rada, že sme sa mohli so Šárkou na príbeh divadla a tanečnej školy pozrieť opäť počas spomienkového večera Dance come back 2. Vysoké nasadenie, veľká dôvera a silná komunita – tieto kvality nezanikli opustením budovy na Miletičovej ulici.
Jedným z ďalších výrazných bodov na tvojej umeleckej ceste je tvorivé prepojenie s Lýdiou Ondrušovou a neskôr aj s ďalšími umelcami ako Martin Hodoň, Laura Štorcelová či s Divadlom NUDE. Ako a kam ťa tieto spolupráce posúvali?
Prvé štyri roky sme s Lýdiou spolupracovali na rôznych projektoch bez zámeru spoločného divadla. Aj mimo spoločných inscenácií sme sa vzájomne prizývali do tvorivých procesov a spoznávali možnosti autorskej tvorby a princípov performancie. Neskôr sme boli tvorivou trojicou aj s Martinom Hodoňom, ktorý ako dramaturg aktívne zasahoval do formovania tvaru našich inscenácií, ako bola Mama ma má _ _ _ _ či Matilda. Jeho javisková originalita, ktorá z môjho pohľadu spočíva v obnažení na kosť, v syntéze krutosti a humoru a zároveň v zdôraznení jemnosti, mi bola vždy veľmi sympatická. A ešte radikálna sloboda!
Do Divadla NUDE, kde bola tou radikálnou slobodnou energiou Laura Štorcelová, som bola prizvaná ako tretia členka. Dramaturgom, mužským elementom a meračom autenticity a stráviteľnosti našich javiskových tvarov sa tu stal Marek Godovič. S Martinom Hodoňom sme sa nezamýšľali, čo si diváci počnú s tým, čo na javisko prinesieme. S Marekom som sa naopak zaoberala aj otázkou, čo je hlavný emočný a významový tok, ktorý prechádza zo scény na diváka. V NUDE som si prechádzala najmä reflexiou môjho aktuálneho prežívania. Priamo na javisku som spracovávala témy, ktoré mi doslova nedali pokojne spať a dýchať, či to boli peniaze alebo neúmerná záťaž žien v spoločnosti. Skúšala som si verejne formovať a meniť vlastný svetonázor, čo vnímam ako pridanú hodnotu tvorby.
V tvojich inscenáciách je často prítomná špecifická výtvarná stránka, čo sa zrejme spája aj s pravidelnou spoluprácou s už spomínanou vizuálnou umelkyňou Laurou Štorcelovou.
Laura Štorcelová je pre mňa vizionárkou. Pavučinu mojich myšlienok dokáže rozmotať do veľmi čistej koncepcie, zhmotniť ju a dať jej aj nadstavbu. Keď sme tvorili inscenáciu Mala Dr. Csabová pravdu?, hovorila som jej, že si predstavujem topánky na opätku, ktoré sa zabárajú do polystyrénu. Také vykreslenie tekutého podkladu, na ktorom sa stavia obraz ženy – trochu zúfalstvo, trochu boj. Diskutovali sme o tom, aké ďalšie vlastnosti by sme potrebovali od materiálov a aké pocity majú vyvolávať. Nakoniec boli na scéne tri druhy materiálov, ktoré sa prepájali na rôznych úrovniach – ako vizuálna inštalácia, ako zdroj zvukových efektov… Laura zároveň prinášala aj ďalšie objekty a kostýmy s tým, že do inscenácie patria a bolo na mne, aby som ich do koncepcie implementovala. Spôsob, akým nazerá na scénu, ovplyvňuje výstavbu celej inscenácie. To sa prejavilo aj pri Krehkosti, kde sme prešli od levitovania a zahalenia objektu do záclon až po jeho obnaženie a vychýlenie.
Laura Štorcelová je vlastne vizuálna režisérka, akurát na Slovensku takýto výraz nepoužívame. Okrem scény a kostýmov organicky vstupuje aj do tvorby svetelného dizajnu a do dramaturgie. Plne jej dôverujem a až keď som ju v tíme nemala, zistila som, aké je to bez nej ťažké.
Pravidelne sa pri zmienkach o tvojej tvorbe skloňuje, že pracuješ so ženskými témami, dokonca, že si predstaviteľkou feministického umenia. Označila by si sa tak aj sama?
Keď sa pozriem na inscenácie, na ktorých som za posledné roky robila, sú to pol na pol ženské témy a tzv. rodovo-neutrálne. Aj keď je možné, že tie „ženské“ boli vnímané citlivejšie alebo výraznejšie. Neviem to však ohodnotiť z vonkajšieho pohľadu, pretože všetky moje „deti“ mám rovnako rada. Pravdou je, že sa vždy zaoberám takými témami, ktoré sú pre mňa osobné a konfliktné, o ktorých potrebujem rozmýšľať a pomenovať, prečo vo mne vyvolávajú otázky. Samozrejme, som žena, feministka a prežívam vo svojom živote všetky tie „ženské transformácie“. Takže niektoré autorské inscenácie, ktoré sa týkali aj mňa osobne, sú vyslovene „ženské“, ako Samson, Mala Dr. Csabová pravdu?, Ľúbim ťa a dávaj si pozor, Roľa či Krehkosť. Keby som bola muž, možno by som reflektovala cestu mužského dospievania…
Vnímam to tak, že aj ženské témy sú predsa ľudskými témami. A mňa fascinuje všetko, čo sa týka človeka, jeho života a konfliktov, vnútorných i voči svetu. Autenticita je pre mňa najbližší prostriedok a spracovávanie ženských tém je zároveň istým spôsobom mojou terapiou. Ako som mala možnosť sa presvedčiť, dotýka sa osobne aj divákov, čo ma teší a čo dáva najväčší zmysel práci, ktorú robím.
Aké majú podľa teba ženy umelkyne, a špeciálne režisérky, postavenie na našej scéne? Pôsobí to totiž, akoby ste boli „odkázané“ na tvorbu mimo inštitúcií a na síce slobodné, ale často i neľahké podmienky nezávislého umeleckého prostredia.
Za možnosťou robiť v kamenných divadlách som sa obzrela až vtedy, keď sa ma niekto spýtal, prečo som tam nikdy nič nevytvorila. Nikdy som nad tým nepremýšľala. Možno keď som v pätnástich robila uvádzačku v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, predstavovala som si, ako tam niekedy budem pracovať… Ale v realite, ktorú žijem – dve malé dcéry – by som bez nezávislej scény nemohla tvoriť. Veľmi citlivo vnímam postavenie žien v našej spoločnosti. A uvedomujem si, že je veľmi ťažké byť na Slovensku ženou, vo všetkých ohľadoch a v každom životnom období.
Mnoho z diel, ktoré si vytvorila, spoluvytvorila či produkovala sa realizovalo v nedivadelných priestoroch. Vždy ma v takomto prípade zaujíma, do akej miery je to princíp z núdze cnosť a v koľkých prípadoch išlo naozaj o prvotný tvorivý zámer uviesť inscenáciu napríklad v kaviarni, v byte či na lodi. Inšpirujú ťa takéto netypicky scénické miesta?
Veľmi som vďačná za skúsenosť so site-specific projektami, pretože sa pri nich nad zložkami inscenácie uvažuje zoširoka a inak. V NUDE bola iniciátorkou takýchto priestorov Lýdia Ondrušová. Prinášala námety, témy a s tým súvisiace prostredia – v obrysoch alebo aj veľmi konkrétne, čo sa napokon v obmenách dostalo až do finálneho tvaru. Ak aj nešlo vždy o úplne nedivadelné miesto, v každom prípade sa skloňovala otázka, aký charakter má mať konkrétny priestor, kde sa bude daná téma stvárňovať.
Zoskupenie Jedným dychom tiež začalo svoj život mimo divadla, v ruinách továrenských priestorov na Štiavnickej hute. A to work-in-progress uvedením inscenácie Márnosť na festivale VLNOPLOCHA. Pri tvorbe tohto diela sme hľadali priestory zašlej slávy alebo svedka úpadku. Po prenose do Bratislavy sme chceli tému oživiť v prostredí lode, ktorá je pripútaná k brehu bez možnosti odpútania sa. V čase našej premiéry klesla loď Pink Whale až na dno Dunaja pre zníženú hladinu rieky. Naklonená kovová masa na veternom nábreží, s výhľadom na žeriavy z výstavby pod hradom a v opačnom smere na široký Dunaj na horizonte lesa. Do veľkej miery je takého prostredie samo podnetné a určuje finálny tvar. Našu najnovšiu tanečno-performatívnu inscenáciu Reproducent sme zasa umiestnili do priestoru fitnescentra až po začiatku skúšobného procesu. Pôvodne mala byť premiéra v A4, ale počas skúšok nás téma presmerovala inam. Veľmi som sa tešila, ako stroje nasvietime divadelnými svetlami. Priestorom sa tak nestalo len fitnescentrum, ale samotná Tréningová akadémia, v ktorej v minulosti sídlilo práve elledanse. Je to zároveň poukázanie na stopu, ktorú v nás zanechalo obdobie v elledanse a prejavenie vďaky za to, že sme sa tam stretli.
Združenie Jedným dychom existuje už viac ako rok. Aký je váš „umelecký program“, aké tvorivé princípy či témy budete rozvíjať?
Špecifikom nezávislého súboru bez vlastného priestoru na Slovensku je to, že jeho činnosť je podmienená ročným cyklickým systémom podpory. Tento rozhovor sa uskutočňuje mesiac predtým, ako budeme vedieť výšku a rozsah podpory jednotlivých projektov. Navykla som si na istú flexibilitu v plánovaní, na emočné kotrmelce ako cyklus ročných období, ktorými si ako nezávislá tvorkyňa prechádzam. Nechcem to obhajovať, lebo si nemyslím, že by umelci mali fungovať ako marhuľové sady, resp. sme ľudia, nie repka olejná. Ale je tam aj istá devíza, môcť každoročne reagovať na aktuálne dianie a vnútorné impulzy. V tomto som teda trochu športovkyňa a trochu performerka – monokultúra v očiach systému.
Tento rok sejeme v oblasti divadla s autorským zavŕšením trilógie s Libušou Bachratou pod názvom BLAHO. V oblasti tanca sejeme autorské tanečné dielo ARGO A ASTOR s Michalom Heribanom. S oboma mám silné puto, túžbu po spoločnom tvorení, máme schopnosť zdieľať vzájomne vízie, témy, citlivosť a radosť.
Názov súboru Jedným dychom i názvy inscenácií ako Krehkosť, Márnosť – všetky majú spoločnú atmosféru. Je to niečo abstraktné, čo si však hmatateľne dokážeme predstaviť. Dá sa to vnímať tak, že si sa posunula do novej tvorivej etapy? O čom bude, aká bude?
Naša marcová premiéra REPRODUCENT prerušila túto mnou neuvedomenú líniu pomenovaní. Mojím úplne najbližším projektom je vytvorenie uchopiteľného obrazu o divadelnom zoskupení. Emil Leeger je momentálne niečo ako zamlčaný podmet. Je od začiatku súčasťou jadra Jedným dychom, ale sústredí sa momentálne na dokončenie doktorandského štúdia. Mám pocit, že ak preklenieme hranicu troch rokov, bude sa mi ľahšie hodnotiť táto započatá kapitola. Som vo fáze života, kedy chcem rovnako budovať potenciál pre zájazdy inscenácií, technickú sebestačnosť, aj dôstojné a rešpektujúce prostredie pre ľudí v tíme a s tým spojenú kultúru nazerania na umelcov na verejnosti.
Odborné korektúry: Lucia Šmatláková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová
