MLOKi

Jana Tereková: Snažím sa hľadať v tanci to, čo je mu vlastné

Vyštudovala právo, ale roky sa venuje súčasnému tancu. Postupne prešla mnohými tanečnými skúsenosťami, až napokon založila vlastné združenie bees-R a odišla do Francúzska. Pravidelne však spolupracuje aj so slovenskými umelcami a prezentuje svoju tvorbu aj na domácej scéne. Fascinuje ju podivnosť v rôznych formách, ale môžeme ju vidieť aj v klipe Korben Dallas. Tanečnica a choreografka Jana Tereková minulý rok oslávila desiate výročie združenia bees-R.

Aké boli tvoje tanečné začiatky? Kedy si si uvedomila, že tanec môže byť tvoja pracovná životná cesta?
Neviem, či je tanec mojou životnou cestou. Ja z mojej povahy o všetkom pochybujem. Prvé stretnutie s tancom muselo asi nastať veľmi skoro, neviem to vyloviť z pamäti. Výraznou spomienkou z detstva sú tanečné videoklipy z MTV. Pamätám si, že keď som mala asi osem, doma sme si pripravovali choreografie a potom ich prezentovali na školských večierkoch. Ako veľa ľudí na Slovensku som sa v začiatkoch venovala aj spoločenským tancom. Tam som sa stretla s Jánom Gonščákom, ktorý nám robil pohybovú prípravu, čo ma veľmi zaujalo, a tam som tiež prišla prvýkrát do styku s niečím, čo by sa mohlo označiť ako súčasný tanec. Medzitým som sa venovala bojovým umeniam tai chi. Vyštudovala som podobne ako Petra Fornayová právo, v rámci medzifakultného štúdia som navštevovala aj kurzy moderného tanca na VŠMU. Zanechala som spoločenské tance a prešla k Jánovi Gonščákovi do Tangere, neskôr do Bralenu a potom k Šárke Ondrišovej do elledanse.

Šárka Ondrišová v rozhovore pre mloki.sk spomína aj na punkové začiatky elledanse. V akej fáze si do tohto priestoru prišla ty a čo si si z elledanse odniesla?
Začiatky v elledanse boli výborné. Tancovali sme na baletizole na betóne, čo si odnieslo zdravie, ale partia sme boli skvelá. Elledanse bolo miesto, kde sa stretávalo množstvo umelcov. Pre mňa bol inšpirujúci najmä cyklus Tanečné návraty, ktorý skoncipovala Šárka Ondrišová. V rámci neho sme mohli pracovať s umelcami, ktorí odišli zo Slovenska a tvorili v zahraničí, ako sú napríklad Eva Klimáčková, Boris Nahálka či Milan Herich. V elledanse sme boli vďační za všetky inscenácie, v ktorých sme tancovali. Najlepšie spomienky mám na inscenáciu Silent Snow, na ktorú sme v súbore nemali jednoznačne rovnaký názor. Pre mňa to však bol veľmi zaujímavý tvorivý čas, páčilo sa mi, že inscenácia bola výrazne orientovaná na pohyb.

Kedy prišiel ten čas, keď si si povedala, že chceš založiť niečo vlastné?
Šárka Ondrišová pozvala do elledanse talianskeho choreografa Davida Sportelliho, s ktorým sme chceli spolupracovať. Tak sme založili bees-R, aby sme mohli žiadať o grant. Spočiatku bola s nami aj Soňa Ferienčíková, ktorá si po čase založila vlastné združenie pod názvom BOD.Y. Sportelli chápal tanec v jeho abstrakcii a to mi bolo blízke, chcela som tvoriť v podobnej poetike. Oficiálne sme združenie založili v roku 2011, ale desiate výročie sme rátali od premiéry diela Skúmanie javov, ktoré vzniklo v roku 2012. Zároveň sme nemohli oslavovať cez covid, aj preto sme jubileum presunuli na rok 2022.

Pracuješ multižánrovo, spájaš rôzne druhy umenia, vizuálnu stránku, tanec, divadelnosť, využívala si aj bábky, nové technológie, poéziu. Ako vznikajú tieto prepojenia? Záleží to od témy, alebo to vyplýva z tvorivého procesu?
Na začiatku som pristupovala k tancu naozaj multižánrovo. Sólové performancie sa na to ponúkali, médiá alebo iné druhy umenia boli tancu partnerom. Pobyt vo Francúzsku mi pomohol začať rozmýšľať o tvorbe v kategóriách vlastných súčasnému tancu. Predtým boli pre mňa vstupnou bránou do tvorby iné umelecké žánre, ktoré sú na Slovensku lepšie teoreticky podchytené. V začiatkoch to bola poézia. Prvý popud na takúto prácu aj s niečím iným však prišiel od Dalibora Kociána počas tvorby diela Skúmaní javov. Dalibor navrhol, aby sme do konceptu zapracovali práve poéziu. V Cyborg CREATION s Evou Lackovou (na začiatku vo work in progress bol s nami aj Michal Herban) bola už poézia dosť určujúca. Vychádzali sme vtedy z textov Michala Habaja. V 70 sukien mala bol zasa pre mňa dôležitý vzťah tela k oblečeniu, ktoré na ňom zanecháva stopu a oblečenie sa tak stáva odtlačkom, spomienkou, odpadom. V Priviazaných na kôl okamihu som sa sústredila hlavne na spojenie zvuku a tanca, východiskom tvorivého procesu boli nahrávky zvukov zvierat, kvákanie žiab, krákanie vrán, spev veľrýb. Rovnako ako oblečenie necháva senzorickú stopu na tele, zvuk dostáva telo do určitého fyzického stavu so špecifickým svalovým napätím.

Ako chápeš tanec ako choreografka?
Nesnažím sa hľadať v tanci to, čo v ňom nie je, čo nemá vzťah k fyzikalite. Nie je to miméza niečoho, čo je mimo. Všetko, čo robím, má vzťah k času, priestoru, dotyku, svalovému napätiu, plynutiu, forme. Keby sme sa v analýze diel zamerali na tieto kategórie, tak by sa otvorili dvere aj k iným interpretáciám.

Pôsobíš primárne vo Francúzsku. Prečo si tam vlastne odišla?
Pri jednej návšteve mojej sestry, ktorá vo Francúzsku žije asi od roku 2001, som spoznala svojho súčasného priateľa. A nakoniec som aj mala chuť odísť zo Slovenska. Váhala som, lebo odchod nebol jednoduchý. Navyše bees-R sme založili nie veľmi dlho pred ním.

Čo ťa ovplyvnilo najviac pri štúdiu vo Francúzsku?
Na škole som začala študovať v roku 2013 a zaujal ma predmet Funkčná analýza tela v tanečnom pohybe. Na Slovensku som sa veľmi nestretla s analytickým prístupom k tancu, skôr len so subjektívnym. Čo ma však prekvapilo, bolo, že vo Francúzsku v rámci pedagogiky, ale často aj mimo nej, súčasným tancom nazývajú Cunninghama. Z konzervatória odchádzajú študenti primárne ovplyvnení touto technikou. Keď som v rámci štúdia pedagogiky chcela moje výstupy založiť na inej technike, napríklad floor worku, bolo to pre nich prekvapivé a musela som si to obhájiť.

Máš vo Francúzsku nejaký súbor alebo tanečnicu/tanečníka, ktorí ťa inšpirujú?
V každom období ma inšpiruje či ovplyvňuje niečo iné. Kaori Ito, ktorá tancovala aj u Alaina Platela a v súčasnosti je riaditeľkou Dramaturgického centra v Strassburgu, je ovplyvnená tancom butó. Jean Christoph Parré je pre mňa stelesnením elegancie, je chodiaca encyklopédia skúseností. Čo povie, to je perla. Rovnako ma inšpirujú aj tvorcovia, ktorí so mnou spolupracovali – Dominique Rebaud ako externý pohľad a Jean Gaudin ako kouč. Nedávno, tesne po všetkých covid lockdownoch, som stretla tanečníka Louisa Combeauda pôsobiaceho v Bruseli, ktorý tancuje v company choreografky Ann van den Broek, oplýva čírou radosťou z pohybu, ktorá ma dokáže vždy a znovu inšpirovať. Zaujal ma aj choreograf Xavier Le Roy so sólom Self Unfinished, kde sa hral s fyzickými formami a kde nebolo jasné, či ide o človeka alebo zviera, alebo o niečo iné.

Často sa hovorí o rozdieloch medzi zahraničnými a slovenskými divákmi. Aké máš skúsenosti s pohľadom na tvoje inscenácie vo Francúzsku a na Slovensku?
Francúzski laickí diváci sú srdečnejší a otvorenejší. Páči sa mi, že vedia teoretizovať o tanci, diskutovať a dívať sa na neho aj v širších súvislostiach ako z pohľadu filozofie. Slovenskí sú zavretejší, vedia všetko najlepšie. Aspoň niektorí. Na Slovensku je škoda, že viac pri sledovaní tanca čerpáme z divadelnej skúsenosti.

Vnímaš rozdiely zázemia vo Francúzsku a u nás?
Počas mojich začiatkov vo Francúzsku bolo množstvo priestorov v Paríži a na predmestiach, kde záležalo na kvalite projektu a umelec mohol zadarmo získať sálu. Čo bolo v tom čase výrazne lepšie ako na Slovensku. Problematické je, že síce narástol na Slovensku počet kultúrnych centier, ale v množstve z nich nie je pre tanečníkov napríklad vhodná podlaha. Je to neakceptovateľné, ale nikto to nerieši. Preto napríklad tancujeme radšej v Umelke, ktorá ma lepšiu podlahu ako mnohé kultúrne centrá. Je to navyše veľký krásny priestor, ktorý napĺňa aj potreby tanečníkov. Výrazný posun u nás však vnímam v priestore Telocvične, ktorý je úplne určený pre tanečníkov.

Práve v Telocvični v Novej Cvernovke si skúšala nové dielo Abnormal repetitive behavior s Danielom Račekom a Editou Antalovou, ktoré malo premiéru v Galérii Umelka. Na čo sa v ňom zameriavaš?
Dielo je inšpirované prejavmi zvierat, ktoré sú držané v neprimeraných podmienkach – v ZOO, cirkuse či laboratóriu. V obmedzenom priestore si vyvinú obsesívne repetitívne správania. Do palety pohybov patrí zbieranie ničoho, búchanie hlavou, vlnenie hlavou, chodenie hore-dole či naháňanie končatín. Prepadne ich pocit, že im končatina nepatrí, tak ju napadnú. Šimpanzy v podrepe sa pohupujú, slony prešľapujú z jednej strany na druhú. Pozreli sme si mnohé videá a skúmali mechaniku pohybu. S Editou sa mi veľmi dobre spolupracuje, máme blízky spôsob koordinácie a organizácie pohybu. A Dano je úžasný kvôli skúsenostiam aj vďaka nadšeniu, ponoru do témy a procesu tvorby.

Pre ľudskú spoločnosť je dôležité, aby sa prestalo so vzťahmi dominancie v rámci živočíšnych druhov. Na základe posledných etnologických skúmaní nie je substanciálny rozdiel medzi zvieratami na jednej strane a ľuďmi na druhej, existujú rozdielnosti medzi jednotlivými druhmi. A hierarchia je to, čo nás zabíja. Tým myslím konštrukt, podľa ktorého považujeme prírodu a živočíchy za veci a prostriedky na dosahovanie zisku, ktoré je možné využívať a zničiť. Ide pritom o našu súčasnú západnú civilizáciu, nie o univerzálnu pravdu, napríklad pôvodní obyvatelia Ameriky mali iný pohľad na prírodu a zákonitosti. To, čo žijeme teraz, nie je jediný možný spôsob organizácie spoločnosti vo vzťahu k prírode.

Tanečník Dano Raček ako absolvent matematicko-fyzikálnej fakulty využil svoje poznatky napríklad pri tvorbe inscenácie Elegancia kvantového králika. Sú sféry v súčasnom tanci, kde sa uplatnilo tvoje štúdium práva?
Rozhodne mi právo pomohlo pri administratíve združenia. Pri tvorbe je jeho využitie otázne, keďže v práve je dôležité zvážiť a analyzovať možnosti v čo najširších súvislostiach. V tvorbe je to opačne, dôležité je venovať sa téme detailnejšie a nenechať sa zahltiť všeobecnými súvislosťami. To môže byť pascou.

Keď sa obzrieš na bees-R na začiatku a teraz, čo si pomyslíš? Istý pohľad zozadu si naznačila aj v performancii Bariolé.
V roku 2011 to bol masaker, ale zase mali sme veľký tvorivý pretlak a chcenie, aj napriek tomu, že sme si museli vystačiť s veľmi obmedzenými financiami, polovica rozpočtu išla na nájom skúšobnej a divadelnej sály. Podmienky, ktoré sme vtedy zažívali, neboli dlhodobo udržateľné. Situácia sa trochu zlepšila v rokoch 2016 a 2019, dvoma míľnikmi boli založenie Fondu na podporu umenia a vznik Rezidenčného centra Telocvičňa. Ale finančné problémy sa znovu prehlbujú.

Pokiaľ ide o tvorbu, za desať rokov viem určite lepšie pomenovať, čo robím, odkiaľ to pochádza, lepšie si uvedomujem vplyvy, ktoré ma formovali, ktoré sformovali moje telo, môj spôsob hýbania sa a spôsob rozmýšľania. Na mojom tele sa najviac podpísali súčasné techniky axis syllabus, gaga, release, tiež tai chi. Spoločenské tance mi zas dali solídny základ pre súčasný partnering. Viem, že moja tvorba je výrazne orientovaná na pohyb, pohyb je látkou, z ktorej sú utkané diela, je výraznejší než koncept. V každom diele hľadám novú paletu pohybov a foriem. Čo ma zaujíma, je schopnosť tela transformovať sa, stať sa niečím iným – prostredníctvom tanca. Dnes čerpám najviac inšpirácie v pohybe zvierat, v predchádzajúcich dielach to boli aj neživé predmety, napríklad pohyb marionet, kusov látky v 70 sukien mala. Ostatné zložky, ako hudbu alebo kostým, momentálne využívam na vytvorenie dialógu, rozporu, posunu, kontrastu. Fascinuje ma podivnosť v najrôznejších podobách. Veľkou inšpiráciou je pre mňa stále americká postmoderna, Trisha Brown, Lucinda Childs, Simone Forti a Anna Halprin.

Tendencia za 10 rokov mojej tvorby je od multižánrovosti k čistému tancu. Možno pramení z túžby dostať sa k podstate, k esencii, testovať potenciál tanca, posúvať limity možného. A tiež presvedčenie, že tanec má mať dôstojné miesto v spoločnosti. Súčasná spoločnosť stráca telo viac než kedykoľvek v minulosti, všetko dematerializuje, životný priestor sa zmenšuje na priestor obrazovky. Každý začína žiť vo vlastnom virtuálnom svete. Tanec je spoločná skúsenosť tu a teraz. Kultivuje kinestetickú empatiu, ktorá je napríklad výborným prostriedkom komunikácie s inými živočíchmi. Naša spoločnosť je založená na informáciách, informáciám pripisuje vyššiu hodnotu než zážitku. Tanec vytvára zážitok, iste aj preto je pre niektorých divákov destabilizujúci.

Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Zuzana A. Ferusová