MLOKi

Hola, mladé divadelníčky!

Všetky tri dobre poznám, dokonca ich bez ostychu označím za kamarátky. Bratať sa s tvorcami vraj pre kritika nie je osožné, lebo potom nemôže byť “objektívny”. Nepúšťajme sa tu do debát o vratkej kategórii “objektivity”, skrátka a dobre, mám dôvod byť neobjektívna. Ale nie som. Lebo ony sú dobré. To je fakt.

Napriek nepriaznivým podmienkam, nedostatku peňazí a polenám pod nohami vytvorili inscenáciu, ktorá bola nominovaná na Dosky 2013 v kategórii “objav roka”. Bolo to zaslúžené ocenenie práce režisérky a autorky celého konceptu Silvie Vollmannovej, ale aj scénografky a dramaturgičky Dáše Krištofofičovej a v neposlednom rade herečky Lýdie Petrušovej. ¡Hola, Madrid! (čítaj ola) je inscenáciou autorskou, autentickou, vtipnou, ale aj zádumčivou, dokumentárno-fiktívnou, sviežou a mimoriadne remeselne zvládnutou vzhľadom na vek a skúsenosť tvorkýň. 

Pri tvorbe konceptu sa Vollmannová inšpirovala vlastnými skúsenosťami z pobytu v Španielsku. Fiktívny príbeh dievčaťa – Lydky, ktoré sa vyberie do Madridu prekvapiť svoju letnú lásku Juana Carlosa a namiesto toho ju vo dverách prekvapí jeho manželka a dieťa, je popretkávaný videodokrútkami so skutočnými ľuďmi, cudzincami, ktorí do Madridu dočasne alebo natrvalo imigrovali. Hoci spočiatku sa zdá, že tieto vsuvky retardujú dej a násilne ho pretínajú, keď si človek na striedanie hraných a premietaných pasáží zvykne, pochopí, že bez nich by inscenácia nemala tú silu, ktorú jej prepožičiava realita. Bez nich by bola len povedomým príbehom o nešťastnej láske a o živote mimo domova, takto sa stáva výpoveďou o všetkých mladých ľuďoch, ktorí z rôznych dôvodov opúšťajú svoju krajinu. Čo ich k tomu vedie, aké je žiť ďaleko od priateľov a rodiny, stretávať sa s celkom odlišnou kultúrou?

Lydkine dobrodružstvá sa odohrávajú na malej ploche, ohraničenej kovovou konštrukciou v tvare kocky. Tá nielenže robí inscenáciu hrateľnou na akomkoľvek javisku, ale zároveň umožňuje herečke vytvárať koncentrovanú akciu v obmedzenom priestore, v ktorom sa nestráca a ktorý sa vďaka nej stáva čímkoľvek, od letiska, cez kaviareň po mestskú plaváreň. Najpôsobivejšou a najfascinujúcejšou súčasťou Krištofovičovej scénografie je však mechanizmus bielych balónikov, ktoré na konštrukcii visia a hrajú spolu s herečkou ako mnohovýznamová rekvizita. Jednoduché (hoci na technické ovládanie zložité) riešenie, lacné a nesmierne účinné – aj skúsení scénografi by si mohli brať príklad. 

Za každú zo sto vecí, ktoré treba zažiť v Madride predtým, než zomriete, jeden praskne. Ktorý z nich je ale ten povestný balón šťastia? Aj vďaka balónom je dianie na scéne neustále dynamické a nové, fantazijné, vzrušujúce. Nemohlo by to však fungovať bez Petrušovej energie, ktorá neľahkú úlohu byť na javisku celý čas sama, zvláda veľmi dobre. Jej nevyumelkovaný, prirodzený, takmer civilný herecký naturel (ktorý s úspechom uplatnila napríklad vo svojej autorskej inscenácii Samson) pôsobí v rámci tejto inscenácie tak náležite, až má divák pocit, že je to v tomto prípade jediný možný prístup. Petrušová, raz veľmi šťastná a euforická, inokedy melancholická a nahnevaná, nežná aj drzá, napĺňa javisko sebou, nevžíva sa do postavy, ale skutočne ňou je. Aj preto zároveň veľmi cítiť, keď je herečka nesústredená, keď sa v postave neobsiahne. Aj to však svojím spôsobom prispieva k autenticite a čaru tejto inscenácie.

Verím, že ¡Hola, Madrid! (stále čítaj ola) patrí k tomu najlepšiemu, čo v ostatnej sezóne vzniklo nielen na pôde študentského divadla. Aj preto volám, ola, mladé divadelníčky, vitajte v slovenskom divadelnom priestore a tvorte, hlavne tvorte!

No items found

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová, aka Mašla. Narodená v malebnom horehronskom kraji v predrevolučnom roku 1988. Konkrétne pochádza z Brezna. Odmalička sa preháňala vrchmi nízkotatrančia, preto od roku 2009, kedy sa dočasne usadila v hlavnom meste, mierne trpí. Ako všetky ostatné mloki, aj ona je naivne presvedčená, že divadelná kritika má budúcnosť. V tejto súvislosti vyštudovala príslušný odbor na VŠMU. Zimný semester druhého ročníka strávila v Litve, kde si obľúbila najmä nonverbálne divadlo, lebo žiadnemu inému nerozumela. Za najväčšie plus svojej špecializácie považuje popremiérové rauty. Ale niekedy chodí do divadla aj len tak, pre potešenie. Keď práve neprokrastinuje, redakčne sa stará o divadelný časopis kod (konkrétne o divadle), do ktorého podchvíľou prispieva, píše recenzie pre Monitoring divadiel a príležitostne pre festivalové denníky. Je frankofónna a anglofónna, sem-tam rozumie aj iným fónom. Medzi jej záľuby patrí túlanie sa po svete, zber lesných plodov, nakupovanie kníh, ktoré nestíha čítať, amatérske kulinárstvo a mnoho iného.