Sila a krehkosť labutí

Podobné otváranie nepohodlných tém je typické aj pre projekty režiséra, scénografa a operného speváka Petra Mazalána. A práve rakovina, život s ňou a to, ako prežíva ochorenie blízkej osoby jej okolie, sú tematické lajtmotívy jeho inscenácie Schwanengesang D957 / Labutia pieseň, ktorá mala premiéru v apríli 2024 v priestore Kinosály Slovenskej národnej galérie. Umelec dlhodobo čerpá inšpiráciu pre tvorbu vo svojom živote a v živote svojej rodiny, a tak po inscenáciách otvárajúcich tému neurodiverzity (Človek s PAS, Winterreise a Die Kindertotenlieder), dotýkajúcej sa autistického synovca Felixa – ktorý dokonca v poslednej menovanej aj účinkuje –, spracúva skúsenosť sestry Veroniky s rakovinou prsníka.

Takéto obnažovanie najintímnejšieho prežívania členky rodiny by sa mohlo zdať na prvý pohľad až šokujúce či poburujúce. Niekto by si mohol klásť otázku, či je vôbec etické robiť z nepochybne neradostnej, zrejme traumatizujúcej skúsenosti svojich blízkych performatívnu udalosť. Peter Mazalán to však robí citlivým spôsobom, ktorý voľbu témy legitimizuje. Jeho sestra sa totiž stáva priamou aktérkou inscenácie a vyrovnávanie sa so životnou situáciou prostredníctvom umenia tak dostáva osobitý rozmer.

Tento moment však prichádza až v druhej polovici predstavenia. Spočiatku Mazalán ako režisér rámcuje svoju inscenáciu spôsobom, aký v jeho dielach už poznáme. Podujatie vyzerá ako piesňový recitál, počas ktorého Mazalán ako operný spevák interpretuje skladby Franza Schuberta z rovnomenného cyklu Schwanengesang. Ide o súbor rôznorodých piesní, ktoré skladateľ napísal na sklonku života a ktoré vydavateľ Tobias Haslinger vydal až po jeho smrti – preto cyklus nesie názov Labutia pieseň. Podrobná, pútavá štúdia hudobného teoretika a dramaturga inscenácie Roberta Bayera v bulletine k inscenácii však upozorňuje, že skladateľ nezamýšľal tieto skladby poňať ako tematický celok – pri ich komponovaní vychádzal z rôznych inšpiračných zdrojov, predovšetkým z básní Ludwiga Rellstaba a Heinricha Heineho, a zrejme by nesúhlasil s Haslingerovým rozhodnutím vydať ich ako uzavretý cyklus.

S touto okolnosťou pracovali aj Mazalán s Bayerom, ktorí sa v rámci hudobnej dramaturgie rozhodli vynechať skladbu Holubia pošta – vytvorenú na základe básne Johanna Gabriela Seidla a Haslingerom neorganicky včlenenú medzi ostatné – a namiesto nej na záver uviesť zhudobnený fragment Rellstabovej básne Odvaha žiť. Ten vydavateľ do súboru nezaradil, avšak motivicky ideálne korešponduje so záverom inscenácie, ktorý prináša povzbudenie a nádej.

Aj celkovo je zaujímavé, do akej miery zhudobnená poézia vnútorne súznie s témou, ktorú na ňu Mazalán „napasoval“. Hoci sa sled jednotlivých piesní nedá – aspoň navonok – vnímať ako konkrétny príbeh, predsa už prostredníctvom hudby na emocionálnej úrovni zakúšame to, o čom sa postupne dozvedáme aj v hraných pasážach a videosekvenciách. Skladby o potrebe lásky, o ťaživej predtuche, o túžbe po bezstarostnosti, o bolesti a slzách, ktoré sa valia vo vlnách, o odchádzaní a lúčení sa, o spoločnom utrpení, o vlastnom obraze, ktorý sa odráža v tom druhom, o strate a bremene smútku, ale aj o tom, že sa netreba vzdávať radosti zo života, vlastne dokonale zrkadlia fázy prežívania náročnej situácie.

Bulletin je v tomto ohľade dobrou pomôckou – dvojjazyčné „libreto“ ocenia najmä tí, ktorí dôverne nepoznajú Schubertovo dielo (resp. jeho básnické predlohy) a nehovoria po nemecky. Na druhej strane neznalosť nie je veľkou prekážkou pri vnímaní inscenácie. Orientáciu uľahčujú okrem iného „kľúčové slová“, ktoré sú súčasťou svetelného dizajnu Jána Ptačina a ktoré sa projektujú na biely horizont. Jednotlivé skladby náladou oscilujú medzi nostalgiou, melanchóliou, ale objaví sa aj náhla a nečakaná veselosť a v kontraste s ňou výrazne pochmúrne, temné momenty. Pridanou hodnotou, ktorá vznikla ako z núdze cnosť, je aj fakt, že piesne spieva sám Mazalán, nie pôvodne prizvaný hosťujúci Pavol Bršlík, ktorý na projekte napokon z časových dôvodov nemohol participovať. Tento „záskok“ dodal na autenticite osobnému rozmeru výpovede, prepojeniu hudby s jej interpretačnou nadstavbou, a tiež stretnutiu brata so sestrou na javisku.

Podobne ako v predošlých projektoch aj v tomto prípade je koncert prerušený spočiatku nenápadnou ruptúrou – žena v šatke, ktorú stelesňuje Táňa Pauhofová, sa zdvihne zo svojho miesta v prvom rade a odchádza zo sály. Domýšľame si, že jej je nevoľno, krátko nato sa dvíha ďalšia postava, staršia žena v podaní Jany Oľhovej, zjavne matka mladej ženy. Stabilní diváci Mazalánových projektov si spomenú na Oľhovú v podobnej role matky autistického dievčaťa vo Winterreise, pre nových návštevníkov môže tento moment pôsobiť prekvapivo a autenticky ako skutočné narušenie piesňového recitálu. Keď sa o čosi neskôr ženy vrátia do sály a prehovoria, tlmočiac silno obrazotvorný text Jany Bodnárovej, preniká k nám najmä téma náročného vyrovnávania sa matky s diagnózou a utrpením svojho dieťaťa, ktorú akcentuje aj pomalý pohyb a bolestné výrazy tvárí herečiek.

Ťaživý pocit z ich interakcie následne strieda vecný medicínsky komentár o diagnóze a jej prognózach, videoart Petra Fröhlicha a Jakuba Gulyása nám sprostredkuje zábery herečiek, ktoré sa prelínajú so zábermi ich skutočných predobrazov. Statické obrazy tiel a tvárí napokon striedajú dokumentárne zábery z čakárne nemocnice, vidíme v nich Mazalánovu sestru Veroniku čakajúcu na vyšetrenie, jej hrajúceho sa synčeka či matku, ktorá šoféruje auto cestou na dcérinu chemoterapiu. Paradoxne však tieto výjavy nepôsobia tragicky, skôr naopak. Vyrovnávanie sa so situáciou, ktorú aktérky približujú aj vlastnými autentickými výpoveďami, obsahuje aj rozmer prijímania svojho životného údelu a snahu bojovať s nepriaznivými okolnosťami. A tak keď napokon prichádza na javisko samotná Veronika ako živý dôkaz úspešného boja, jej tichá, neefektná, prostá prítomnosť dojíma a vzbudzuje obdiv zároveň. Je labuťou, ktorá symbolizuje naraz krehkosť a výnimočnú silu.  

Práve na kontrastoch je postavený jazyk Mazalánovej inscenácie. Minimalistický priestor kinosály v čerstvo zrekonštruovanej SNG, biele steny v kontrapunkte s čiernym krídlom, za ktorým sedí Mazalánov stabilný spolupracovník Peter Pažický, chladné svetlo, ktoré vytvára pôsobivé tiene (efektný je najmä odraz rastliny, ktorý na bielom pozadí vytvára chmáry, ale prináša aj dynamiku a život), čierne a sivé kostýmy aktérov, technicky aj esteticky prepracovaná vizuálna aj zvuková stopa (jej autorom je Dalibor Kocián, známy ako Stroon), to všetko stojí v protiklade k metafyzickej emotívnosti skladieb, ktoré Mazalán svojím výrazným hlasom prenikavo interpretuje. Úsporný herecký prejav zas pôsobí ako vhodný protipól poetickej nálože slov a emócií.

Inscenácia Labutia pieseň v závere prináša okrem iného pripomenutie, že keď sme zdraví, často zabúdame na to, čo je v živote dôležité. Mnohé veci považujeme za samozrejmé, riešime malicherné spory, upíname sa k materiálnym hodnotám, zanedbávame svoje vzťahy i samých seba. Aj preto potrebujeme niekedy prežiť kolektívnu tragédiu a smútok za mladou ženou, ktorá svoju labutiu pieseň už nestihla odohrať, aj si prostredníctvom príbehu so šťastným koncom uvedomiť krehkosť života, ktorý máme. Podobne ako status Stanky Apfelovej aj inscenácia Petra Mazalána môže mať iniciačnú silu a pôsobiť mocnejšie, než odťažité reklamné kampane o prevencii rakoviny. Tak neváhajte a ak ste zanedbali prevenciu, objednajte sa na vyšetrenie čím skôr!

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová