MLOKi
Martina Mašlárová pečie a glosuje
Martina Mašlárová pečie a glosuje

Martina Mašlárová #niejevdivadle

Zdá sa, že v časoch vírusových nie je duševná potrava ako duševná potrava, a tak divadlá (a kiná) aj v ďalšom lockdowne opäť prehrávajú boj so svätostánkami a tentoraz aj so športovcami. Pri decembrovom uvoľnení sprísnených pravidiel vychádzania a vchádzania sa pošťastilo cvičiacim aj veriacim, zato my, ktorí stále veríme, že kultúra má význam pre jednotlivca aj pre spoločnosť (zdá sa, že je to naivnejšie ako veriť v nejakú univerzálnu všemocnú entitu), sme obišli skrátka.

A hoci dosiaľ nejestvuje žiadna štatistika šírenia vírusu v kultúrnych ustanovizniach (najmä v prípade, že účastníci podujatia sedia na svojom mieste, s respirátorom „proklatě“ vysoko, hľadia dopredu, nerozprávajú, nespievajú, ba ani si nepodávajú ruky), neostáva nám nič iné, ako sedieť doma a nanajvýš si vyrábať vlastné rodinné drámy. A pritom nedobrovoľne sledovať, čo ešte ten náš ochotnícky súbor s názvom Vláda SR vyhúta, aby nás pobavil. Je to veru groteska priam ubuovská, akurát tie tisícky mŕtvych nie sú iba výplodom autorovej fantázie, ale skutočná tragédia. Merdre, môžeme si odpľuť spolu s Jarrym, ale radšej v cudzom jazyku, nech to nie je také vulgárne. Veď to možno budú čítať aj nejakí kultúrni ľudia.

Na druhej strane, hoci fyzicky v divadle nie sme, pred Vianocami sa roztrhlo vrece s online premiérami, lebo neviditeľná ruka grantových deadlinov poháňa tvorcov a tvorkyne prezentovať výsledky bez ohľadu na opatrenia. Zvlášť ma baví, ako sa umelecké obsahy v tomto prípade zrážajú s predstavou sviatočnej pohody – poslednú adventnú nedeľu som napríklad popri vianočnom upratovaní na projekcii sledovala performanciu Tomáša Procházku, ktorej hlavnou témou bola samovražda. Dva dni pred Vianocami som sa zas rozhodovala, či si popri balení darčekov pozrieť na poslednú chvíľu ohlásenú premiéru Otca Feraponta Paľa Viechu alebo plánovanú Krehkosť Veroniky Malgot. Ale keďže link na Krehkosť platí 24 hodín, tak si ju pozriem v predvečer Štedrého dňa pri pečení vanilkových rožkov a budem sa pritom zamýšľať nad rodovými stereotypmi a nie vždy romantickými podobami lásky. Projekt Asperger vs. Wittgenstein divadla Non.Garde mi síce ušiel a nestihla som ani Skupinovú terapiu SkRAT-u, ale to je vraj aj dobre, lebo sa im na poslednú chvíľu udial nejaký skrat v obsadení a výsledok nebol taký, aký mal byť.

To sa však asi dá povedať aj o ostatných kusoch, lebo všetkým chýbala esencia divadelného zážitku, ktorou je práve „bytie“ v divadle. A tak sebe, ale aj vám ostatným, pod stromček prajem, aby nám cesnak s medom na oblátke a tretia dávka zabezpečili parádnu imunitu, aby šupinky z kapra priniesli do kultúry keď už nie viac, tak aspoň dostatočne veľa peňazí a najmä, aby MLOKi v roku 2022 mohli zrušiť rubriku #niejevdivadle.

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová, aka Mašla. Narodená v malebnom horehronskom kraji v predrevolučnom roku 1988. Konkrétne pochádza z Brezna. Odmalička sa preháňala vrchmi nízkotatrančia, preto od roku 2009, kedy sa dočasne usadila v hlavnom meste, mierne trpí. Ako všetky ostatné mloki, aj ona je naivne presvedčená, že divadelná kritika má budúcnosť. V tejto súvislosti vyštudovala príslušný odbor na VŠMU. Zimný semester druhého ročníka strávila v Litve, kde si obľúbila najmä nonverbálne divadlo, lebo žiadnemu inému nerozumela. Za najväčšie plus svojej špecializácie považuje popremiérové rauty. Ale niekedy chodí do divadla aj len tak, pre potešenie. Keď práve neprokrastinuje, redakčne sa stará o divadelný časopis kod (konkrétne o divadle), do ktorého podchvíľou prispieva, píše recenzie pre Monitoring divadiel a príležitostne pre festivalové denníky. Je frankofónna a anglofónna, sem-tam rozumie aj iným fónom. Medzi jej záľuby patrí túlanie sa po svete, zber lesných plodov, nakupovanie kníh, ktoré nestíha čítať, amatérske kulinárstvo a mnoho iného.