Debata o sexe, úvaha o blízkosti

V tej chvíli už pred divákmi stojí herec sám. Pozrie sa na topánky, dá si ruky do vreciek, vyberie ich von, aby sa tým vtipne zbavil niekoľkých zbytočných gest, ktoré už nebude potrebovať. Ten človek je Adam Dragun, ktorý hrá, že nepredstavuje Adama Draguna. Robí to tým, že takmer nehrá. A darí sa mu to tak dobre, že je ťažké odhadnúť, či to je alebo nie je Dragun.

Platí to najmä za predpokladu, že neviete, ako Adam Dragun vyzerá. Respektíve, ak ste ho doposiaľ skôr počuli, pretože máte náklonnosť k jeho hudbe, no celkom vám ušlo, že aj v divadle je doma. Študoval na konzervatóriu, na divadelnej akadémii v Krakove, na bratislavskej VŠMU, pravidelne pracuje ako dramaturg režiséra Petra Gondu a najnovšie realizuje aj vlastné postdramatické vízie.

Starí, starší a mladí

Na Slovensku sa doteraz ako samostatný tvorca prezentoval pomenej. Dielo Prcat v produkcii Batyskafu je jeho tuzemská prvotina, ktorú uviedol v PAKT-e. Pokračuje v línii načrtnutej inscenáciou Posledný raz, keď moji rodičia boli v Komune Warszawa, ktorá vznikla tento rok po rezidencii, neprekvapivo, práve v divadle Komuna Warszawa. Spolupracoval tu s režisérkou Olgou Ciężkowskou a účinkovali v nej, prekvapivo, aj ich skutoční rodičia.

Tentoraz je Dragun autorom, režisérom i performerom. V diele Prcat sa zameral na svojich starých rodičov. Hoci tentoraz na javisku jeho príbuzní nevystupovali, práve rozhovory s nimi zachytené na kameru tvoria najdôležitejšiu a zároveň najzaujímavejšiu časť inscenácie. Adam Dragun ich totiž spovedá na tému, ktorá je v medzigeneračnom vzťahu zväčša tabu. Otázkou je sex – spoločenské normy, tradície, ich skúsenosti, pornografia, vnímanie inakosti aj dobré rady. Jeho otázky a relatívna otvorenosť respondentov vytvárajú malé dejiny manželského sexu druhej polovice dvadsiateho storočia.

(Ne)autentickosť naprieč generáciami

Na Dragunových starých rodičov sa však nedívame bez kontextu. V úvodnej časti zaznieva nahrávka s opisom ich životov – osobných aj pracovných, ich vlastností a zvykov, vzťahu s jeho rodičmi aj s ním. Táto časť však neslúži iba ako informačný zdroj a nie je ani vyrovnávaním sa s osobnou históriou. Poukazuje skôr na komplexnú odlišnosť rámcov, v ktorých žili, pracovali, pohybovali sa jeho predkovia a ktoré mali vplyv aj na ich názory. Prostrednú časť totiž tvorí iné video, menej dokumentárne, viac „artové“. Surreálne ladená projekcia v strihu Amálie Kotradyovej dopadá na biele vertikálne žalúzie, ktoré priečne rozdeľujú javisko (scéna Klára Dolníková). Rodí sa vydarená ilúzia. Pôsobí to skutočne tak, že sledujeme živý záber: herec na projekcii aj v skutočnosti opúšťa sálu, kráča po schodoch, aby sa náhle „teleportoval“ do centra Bratislavy. Tam sa už prepletá medzi ľuďmi na vianočných trhoch, požičiava si gitaru, aby na ňu zabrnkal cudzím dievčatám, postáva na Moste SNP, robí grimasy do kamery. Javí sa ako „osamelý bežec“, ktorý pozná svoj revír.

Tieto obrazy z projekcie sú myšlienkovou pôdou pre nasledujúcu diskusiu, v ktorej sa stretnú dva vzdialené, a bez kompromisov alebo bez istej miery predstierania len ťažko prepojiteľné svety. Ako Dragun sebakriticky priznáva, jeho starí rodičia poznajú len toho Adama, ktorého pred nimi performuje. Presne tak, ako my diváci počas predstavenia – či už z jeho „hereckých“ akcií, alebo zo spomenutých videí. Inscenácia sa tým posúva z roviny diskusie na šteklivú tému či medzigeneračného dialógu do roviny uvažovania o vlastnej identite a o tom, kedy sme vlastne autentickí a čo predvádzame.

Nestačil by film?

Lenže toto sú skôr dohady. Inscenácia totiž jasnú líniu nemá, obsahuje situácie, ktoré sú doslova interné. Veľkú časť napríklad tvorí obraz, v ktorom Dragun (v role Draguna, pripomínam) za oponou pendluje zo strany na stranu a vyťukáva čísla do mobilu. Zdá sa, že vytáča náhodne, pretože z reproduktorov počujeme často zmätené reakcie. Jeho snaha má takmer nulovú úspešnosť – kontakt plynie maximálne po „… asi ma nepoznáte“ a následne sa rozhovor skončí. Dlhý moment má dramaturgické aj technické medzery. Niekedy Dragun ťuká a s nikým sa nespojí, niekedy sa s niekým spojí, aj keď práve tlačidlá nestláčal. Nápad je, rovnako ako ďalšie, originálny, ale stvárnenie kostrbaté. Bez jediného úspešného spojenia (či už je to istým spôsobom zámer, alebo nie) je navyše obraz nekomunikatívny. Vyjadrím to aj inak – ak mal spolupracovať na význame rôznorodého celku inscenácie, mne príliš nepomohol. Alebo som mu jednoducho inteligenčne nestačil.

Podobne neuchopiteľná je aj „poštárska“ akcia. Hlas z reproduktorov spomenie, že stará mama bola poštárka, a Dragun začne rozdávať obálky. Tie obsahujú špeciálnu výzvu, neprezrádzam akú, aby som nekazil divadelný zázrak. Samozrejme, vzbudzuje to istú zvedavosť, napriek tomu som zadanie v danom čase nenaplnil. Aj tu svoje zlyhanie pri skúmaní toho, ako inscenácia expanduje za steny divadla, pripisujem na vrub tvorcom. Výzva ani zážitok z celku ma k tomu dostatočne nenamotivovali. K úplnosti by mi vlastne stačili samotné videá. Hoci dokumentárne nahrávky sprevádzali technické problémy (rozhovory sa zasekávali, čo fragmentovalo výpovede a limitovalo zrozumiteľnosť), stretnutie vnuka zoči-voči svojim predkom v tabuizovanej otázke je atraktívna situácia rovnako ľudsky, ako divadelne. Zostrih rozhovorov (navyše na kameru) napovie veľa o tom, o aký komplikovaný typ vzťahu ide. Rovnako intímny ako vzdialený, v ktorom obe strany prezradia veľa, no nikdy neukážu viac, ako by sa patrilo. A hoci sa na javisku v závere objaví nápis v zmysle – blízkosť so starými rodičmi je nemožná – mne sa zdá, že aj takáto vzájomná hra je celkom „udržateľná“ forma blízkosti.

Starí známi

Výzvu z predstavenia som naplnil až dnes. Možno som tým prišiel o chýbajúci element, niečo, čo by mi inscenáciu dramaturgicky zlepilo. Spravil som to najmä preto, aby som sa necítil hlúpo, že píšem kritický text. Pretože, ak vidím nejaký skutočne dôležitý dôvod, aby Dragun nespracoval videomateriál na film, je to jeho tvorcovská aj herecká charizma. Ide o autentickosť, ktorá spôsobuje, že inscenácia je príjemne strávený čas. Hoci autor a performer naživo neprehovoril slovo, vytvoril dojem, ako by sme boli starí známi. Aj keď, zapojením interpretačnej logiky a náznakov výpovede, ktoré som spomenul v texte, je to určite len dojem.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová