MLOKi

Malá inventura 2023: Dívať sa, načúvať, čudovať sa, stretnúť aj vypiť

Malá inventura má renomé výkladnej skrine českej nezávislej scény. Chodí sa tam za umením, chodí sa tam za kontaktmi. Väčšina hostí prichádza zo zahraničia, pretože je program nabitý nielen produkciami miestnych nezávislých divadiel, ale i možnosťami sieťovania (a nechýba ani festivalová párty). Hlavným motívom 21. ročníka boli premeny citlivosti. Malá inventura sa vďaka tomu zmenila na prehliadku prístupov, ktorými autori zabezpečili, že sa ich dielo diváka skutočne dotkne. A to racionálne či emocionálne, doslovne alebo s použitím javiskovej „mágie“.

Aj chlapi plačú

Inscenácie spájala najmä rôznorodosť podnetov, ktoré dostával divák a pohrávanie sa s ich intenzitou. Niekedy to nesúviselo iba s dielom samotným. Vyčkávať na predstavenie v nových priestoroch Studia ALTA, kde nemajú záchod, kúrenie ani omietky, zato majú „táboráčik“, kávu a videoinštaláciu, bolo príjemným ladením. Odohrávala sa tam inscenácia Whoman Petra Šavela a Jiřího Šimka. Umelecký výskum dvojice na tému súčasného muža a maskulinity je dlhý a neukončený proces (podrobnosti sa dajú nájsť na hravom webe projektu). V jednom momente sa do bieleho priestoru nahrnie para (dymostroj je teraz v Prahe zjavne trend). Publikum následne niekoľko minút sleduje, ako sa na prázdnej scéne pomaly rozťahuje hmla. Čo je však dôležitejšie, načúva hrdelnému mužskému náreku.

Od začiatku je zjavné, že tvorcovia priehrštie informácií „hodili za hlavu“ a pracujú len s esenciou materiálu. V jednej časti sa napríklad Šavel so Šimkom pohybujú telo na telo v plynulej, vláčnej choreografii. Pointa ich akcií sa neustále premieňa. Čo vyzerá ako úder, mení sa na pohladenie, čo pôsobí ako láskyplný dotyk, je gestom odmietnutia a tak ďalej. Hra s neustálym spochybňovaním diváckych očakávaní je ako intenzívny zápas – je možné ho počuť, cítiť pach potu a na mužských telách ostávajú stopy po vzájomnom kontakte. „Škádlenie sa“ dvojice je však viac chlapčenské ako prvoplánovo chlapské a deformuje aj normovaný pohľad na mužskosť.

Čo do rámca inscenácie nezapadá, sú, hoci komické, no nejasné výzvy, aby sa s nimi diváci cítili slobodne. Zvláštny je tiež moment, keď si všetci majú presadnúť na druhú stranu. Nech mi tvorcovia odpustia, ale spätne som nedokázal vyhodnotiť, či šlo o dômyselnú reflexiu mužského ega a povahy manipulanta (v zmysle cíť sa slobodne, ale rob, čo ti kážem) alebo o nešťastnú interakciu, pri ktorej som sa vôbec nevedel uvoľniť.

(Ne)kultúra a ideológia

Paradoxne som sa uvoľnenejšie cítil pri sledovaní V kole štěstí a osudu, diela ktoré vyrástlo z priznaného zlyhania tvorivého procesu spočívajúceho na participácii. Veronika Kyrianová a Richard Němec zo zoskupenia VerRich pôsobia v regióne severných Čiech, mimo klasických centier majú za sebou niekoľko lokálnych projektov aj zahraničných spoluprác. V poslednom diele sa inšpirovali documentou v Kasseli. Skúsili pracovať metódou lumbung, teda kolektívne, otvorene, so zapojením tvorivého ducha komunity, no aj reflexie jej problémov. Narazili však na hrádzu nepochopenia od vedenia obce Mimoň a súčasne na strach miestnych. Ich zámer poukázať na to, že kultúru tam nemusia predstavovať len „kasaštyky“ z Prahy a miestna diskotéka, sa v procese obrátil proti nim. Namiesto komponovaného večera s Mimoňčanmi preto vytvorili sondu do kolízie, ktorá vyústila až do ukončenia projektu.

V kole štestí a osudu sa dívame na grotesknú rekonštrukciu príbehu o tom, ako sa vedenie mestečka chopilo spornej anotácie a netradičných metód umeleckej práce, aby mohlo projekt zastaviť. Aj keď skutočné dôvody boli ideologické a autoritárske. Bez kontextu kauzy som sa v zámerne rozheganom tvare na pomedzí priznaného amaterizmu, prehrávania aj civilizmu, trochu stratil. Hlavné témy však ostali jasné – „šosáctví“, cenzúra, hranice politického v umení, prekarizácia nezávislých umelcov, citlivosť pri práci s komunitou a podobne. Dielo si navyše držalo status vtipného punkového kabaretu. V závere prišlo aj vystúpenie na dedinskom festivale. Umelecké duo, mladý mimoňský básnik (jediný, ktorý im ostal) a ďalší kolegovia za sprievodu trojčlennej kapely spievali o kontexte kauzy. Ale diváci sa v rovnakom momente konfrontovali aj s inou šou. Pózy pred nimi predvádzal Mi(ni)str kultury – svalovec v úzkych slipoch. Aj keď mi refrén piesne rezonuje v hlave doteraz, viac ako kritický text si pamätám jeho pózy a tiež video z TV Vysočina, v ktorom Olga Č. „exne“ polliter za tri sekundy. Aj mňa zlákala udička (ne)kultúrneho obsahu.

Country, dážď, oheň aj sneh

Kole štestí a osudu vplyv na „iné“ zmysly zabezpečovalo najmä pivo a bezprostrednosť tvaru. V highlighte môjho prvého večera na festivale Malá inventura takto zaúčinkovala úsmevná hra na ilúziu prírody. V inscenácii Krajina s bažantem, zajícem a srnkou si traja performeri (Tomáš Janypka, Arsenyi Mikhaylov, Robin Seidl) budujú svoju vytúženú scenériu. Nosia kamene, rozostavujú kvety, inštalujú zvieratá aj horu, a pritom robia rôzne činnosti – spievajú, maľujú, trávia spolu čas. Ako vidno z ich pohybov a gest, je to skutočne náročná, ale krásna práca.

Zámerom autora a režiséra Jana Moceka nebolo vytvoriť sentimentálnu javiskovú báseň. Dielo je metaforou o civilizačnom sebaklame. Spochybňuje obraz divokej prírody, aj prírody ako miesta úniku pred klimatickou krízou a spoločnosťou za izoláciou, relaxom a zabúdaním na realitu. Glosuje snahy západného človeka všemožne konzervovať prírodu, aby ju zachránil (najmä pre seba), aby k nej opätovne našiel nejaký vzťah. Všetko, čo na javisko performeri prinesú, je zjavne umelé, každá ich akcia iba hraná, no oni aj tak chcú, aby to bolo dokonalé. Výstižné a vtipné sú teda nielen obrazy, ktoré prezrádzajú, že všetko je len „fejk“ (Seidl takmer celý čas v náznakoch predstiera, že hrá na gitare a spieva, aj keď text a hudba znejú z reproduktorov), no i tie, kde sa ukazuje bezodná húževnatosť týchto „klaunov“ (Janypka domaľováva polystyrénovú kulisu kameňa alebo si nasadí elfské uši, aby sa zžíval s prostredím). Niekedy perfomerov zasiahne aj ozajstný prírodný element: na javisku začne pršať a musia si svoje „prírodné“ rekvizity odpratať, aby nenavlhli, alebo príde snehová búrka. Najsmutnejšie na tom je, že aj v umelom prostredí napokon platí to, čo za bránou blackboxu – dobrý koniec je v nedohľadne.

Od mysteriózneho k banálnemu

Iným spôsobom prírodu reflektovali Teraza Lenerová a Jan Horák v inscenácii Existuje dojem bytí. Hrajú sa s tézou, že kultúra človeka nevymedzuje, skôr obmedzuje jeho možnosť naplno sa prejaviť. Na začiatku sa v šere pohybujú tri nejasné objekty. Z dymu sa postupne vynárajú drevené pahýle a s nimi aj obrysy ženských tiel, ktoré sú s nimi spútané. Akoby pred nami tancovali drevené koly, padali stromy po búrke, kýval sa starý les, zjavovali chiméry, mystické bytosti, „čosi“. Performerky obmedzené tým, že majú na všetkých končatinách pripojené dlhé rovné vetvy, sú prekvapivo pohyblivé. Ich akcie na pozadí znepokojujúceho zvuku vyznievajú podivne aj tajuplne. Až do chvíle, kým zo seba konáre doslova nestrasú, sledujeme dráždivé mysteriózne dielo. Od nejasnej hmoty, ktorú spolutvoria telá, sa však inscenácia posunie k tomu, ako si túto hmotu človek privlastnil. Zvolená výstavba má svoju dramaturgickú logiku, zároveň zapríčiňuje, že najpôsobivejšie obrazy sa objavia hneď v úvode. Hybridné figúry sa zmenia na pózujúce modelky, animalitou strhávané ľudské bytosti, napokon aj performerky v ich autentickej podobe a inscenácia emituje stále menej podnetov. Edita Antalová, Jitka Čechová, Eva Rezová sa hrajú na modelky, súťažia medzi sebou, pózujú s drevami. Dielo zakončia osobným intímnym, ale banálne a klišéovito pôsobiacim dôvetkom. Rozkladajú konáre po javisku a pomenovávajú ich konkrétnymi zážitkami a stavmi: „Toto je nádej“, „toto je môj PMS“, „toto je opica po prežúrovanej noci“. Inscenácii chýba vyvrcholenie, respektíve prichádza hneď na začiatku.

Depog, kde si?

V programe bolo mnoho ďalších známych aj menej známych tvorcov aj skupín, no mnohé mená aj chýbali. Ako je možné, že v tejto dramaturgickej koncepcii si nenašiel miesto napríklad D’epog? Program je takmer výhradne zameraný na Prahu. Pri kvantách nezávislých projektov, ktoré vznikajú iba v tejto metropole, sa niet čomu diviť, ale ponúknuť viac vecí z regiónov by festivalu neuškodilo. Roky nepochopiteľná je pre mňa aj absencia anglických titulkov. Nemali ich ani inscenácie, ktoré spočívali na jazyku ako Romanticky rozprašuji vlastní popel (Divadlo Komedie, v réžii Lindy Duškovej). Rovnako chýbali v novom spracovaní Máchovej básne Máj v podaní skvelo zohraného voicebandu (Jiří Austerlitz a Boca Loca Lab). Takéto vylúčenie zahraničných hostí zamrzelo ešte viac, ak bola súčasťou diela konkrétna diskusia (ako to bolo vo Whoman). Našťastie, tentoraz festivalu nedominovali slová a predstavenia i pracovný program prinášali mnoho iných podnetov. A teraz mám na mysli aj iné, ako len spomínanú možnosť vypiť si k umeniu pivo.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.