Milo JurániOsobne som za takúto odvahu dramaturgii Divadelnej Nitry vďačný. Musím však rovnako dodať, že som na diela dvojice zaťažený. Mining Stories (Banské príbehy) aj Pleasant Island (Príjemný ostrov) vnímam ako precízne dokumenty o aktuálnych environmentálnych témach. Ich vzniku predchádzala komplexná rešerš konkrétneho problému aj výskum priamo na mieste. Obe inscenácie sú kolážou rôznych autentických a archívnych materiálov. V každom z diel je navyše citeľný vzťah tvorcov k téme.
Huysmans a Dereere netvoria divadelné inscenácie, skôr premyslené intermediálne performancie. Na Divadelnú Nitru som teda prišiel najmä preto, aby som videl poslednú časť trilógie – Out of the Blue (Z morského dna). Dvojica sa v nej zaoberá jednou z najväčších súčasných planetárnych dilem, o ktorej sa hovorí len veľmi málo – ťažbou minerálov, ktoré sa nachádzajú v hĺbkach oceánov a môžu spôsobiť zničenie mnohých ekosystémov.
Into the gray
Nedeľa na Divadelnej Nitre však začala inou vodnou performanciu. V Holding River/Držať rieku Eva Priečková a Katarína Poliačiková transformovali uvažovanie o vode do práce s telom. Diváci sa s autorkami a performerkami v jednom stretli na brehu rieky Nitra. Umelkyne v úvode len krátko poodhalili svoj vzťah k jednému z najznečistenejších vodných tokov na Slovensku. Následne si každá vložila do úst kameň. Ľudské hlasy zmĺkli a naša pozornosť sa zamerala na hukot rieky. Performerky totiž následne prešli bližšie k rieke. Tam už rôzne interagovali – medzi sebou alebo s kamienkami či nánosmi piesku na brehu. Citlivé pozvanie teda prerástlo do opatrnej hry s okolím, do zážitku zo sledovania interakcie tiel s prírodnými aktérmi, s rozvírenou kalnou vodou rieky sfarbenej do šediva. Chvíľu sa performerky trochu ponášali na okruhliaky, neskôr sebavedomo prechádzali z jednej strany na druhú priamo pred mohutným vodným prehradením. Telo rieku zjavne neudrží, pretože tá nemá hranice. Vodný živel je skôr prúdením hmoty a nedá sa pochopiť analýzou jej zloženia, skôr splynutím, teda priamym kontaktom tela s vodnou masou.
On the road
V Holding River/Držať rieku je rozostrený zámer prirodzenou súčasťou diela, v diele Púť M&H Petry Fornayovej to spadá do množiny možných provokácií. Už úvodné putovanie od obchodného centra Mlyny do Divadla Andreja Bagara sa dialo v riadnom zhone. Museli sme sa ponáhľať, aby pútničky Monika Haasová a Heidi Šinková stihli dôjsť na čas do cieľa. Nič akčnejšie ako to, že sme dobehli do Štúdia DAB, sa už však neudialo. Ďalšiu hodinu sme sledovali priznane trápnu talk show, v ktorej „znavené“ pútničky spovedala moderátorka Petra Fornayová. Heidi a Monika prešli stovky kilometrov zo Santiaga de Compostela do Nitry a teraz hovoria o zážitkoch, peripetiách s kamionistami, opisujú, ako veľmi im bola oporou firma M&H (žeby narážka na H&M?!) a ukazujú fotky nákupných centier, ktoré navštívili. Hlavnou témou je kapitalizácia, ktorá zasahuje všetko, aj rovinu „čistého zážitku“ z putovania, a taktiež to, čo s ním súvisí. Tieto ženy skrátka nevyzerajú, že prešli stovky kilometrov, a ich rozprávaniu je len ťažké uveriť. Aj keby práve na každej zastávke – ako tvrdia – vymenili všetky svoje šaty za nové (samozrejme, ide o recykláciu, ktorá je filozofiou sponzora). Popritom sa stávajú predmetom fiktívnych vulgárnych komentárov z live chatu a trochu naivných otázok z publika. Rôznych načrtnutých subtém a motívov o súčasnej západnej spoločnosti je tu až primnoho. Tvorkyne o všetko len zľahka „zakopnú“ a idú ďalej. Ale ony aj musia, pretože čas je obmedzený. V tomto je Púť M&H ozaj autentická. Z môjho pohľadu asi až príliš. Keby šla takáto relácia v TV, asi by som jednoducho prepol program. Keďže som sedel v Štúdiu ako živý divák, tak som sa iba nenapojil. Nepochybujem, že aj toto znervóznenie bolo súčasťou zámeru. Alebo to celé bola iba reklamná mystifikácia a ja som mal za moje sedenie v hľadisku dobre zaplatené? V H&M som ale odvtedy, prisahám, nebol ani raz.
Out of the Blue
Out of the Blue (Z morského dna) oproti zvyšku belgickej trilógie nezaostáva. A to napriek tomu, že Silke Huysmans a Hannes Dereere tentoraz nikam necestovali a zbierali materiál z „pohodlia“ svojho bytu. Svoju pozornosť sústredili na stretnutie troch lodí v Tichom oceáne. Je to skoro ako začiatok nejakého vtipu. Stretne sa loď ťažobnej spoločnosti z Belgicka, loď, ktorá patrí výskumníkom podmorskej ťažby, a loď hnutia Greenpeace – a ešte dvaja umelci, ktorí s nimi nadväzujú kontakt z druhej strany sveta prostredníctvom videohovorov. Na javisku je teda po celý čas iba dvojica tvorcov a niekoľko veľkých obrazoviek. Diváci nesledujú divadlo, ale synchronizovanú počítačovú performanciu. Huysmans a Dereere rytmicky otvárajú rôzne priečinky na svojich notebookoch a vedú nás labyrintom nahrávok, videí aj skladieb s rozhovormi a úvahami o podstate, spoločenských výhodách aj neprebádaných následkoch ťažby, o snahe začať ťažbu čo najskôr aj navždy ju zakázať, o živote hlbinných živočíchov. Otvárajú pritom množstvo etických otázok. Tá hlavná je však veľmi jednoduchá: Stojí to za to? Zomierať budú chobotnice, ryby, mikroorganizmy, kompletné spoločenstvá organizmov. Celkový dosah je však v skutočnosti neznámy. Ale čo iné robiť, keď sa globálny plán elektrifikácie Zeme bez týchto minerálov nezaobíde? Inscenácia je snahou ponúknuť objektívny pohľad na novú dilemu, do ktorej, najmä vďaka hre s atmosférami, presakuje láska tvorcov k všetkým tvorom. Nakoniec, práve tie na nové polia ťažby doplatia s úplnou istotou. Out of the Blue teda predstavuje angažované umenie, ktoré neponúka iba pohľad jednej strany. Inscenácia zahŕňa niekoľko rôznych, dokonca protichodných perspektív a ešte aj ponúka názor samotných tvorcov.
Každá z trojice inscenácií nedeľnej Divadelnej Nitry vznikla, aby zaujala stanovisko k ľudskému vplyvu na planétu. Takéto snahy už postupne na javisku prestávajú byť výnimkou. Čo skutočne trojicu týchto diel spája, je reflexia súčasných naratívov, ktoré odcudzujú človeka od toho, čo definoval ako „prírodu“. Všetky tri kritizujú tzv. zelený kapitalizmus, problematizujú technooptimizmus alebo sa pokúšajú nadviazať stratený kontakt.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
