Toxické tajomstvo nudného miesta

Happening ANOTHER FAILED PROJECT nemal žiadnu promo kampaň a dá sa predpokladať, že ani rozpočet. Pozvanie sa dalo získať prostredníctvom známych, prípadne len tak – „btw.“ – na Facebooku. Tajomné Súzvuky v pozvánke veľa nepovedali, iba naznačili, že diváci budú svedkami netradičnej syntézy rôznych umeleckých individualít (tvoriacich performatívny organizmus) na jednej zo škvŕn Bratislavy – na skládke Chemických závodov Juraja Dimitrova. A tiež, že vstup bude na vlastnú zodpovednosť. V hre teda bolo mnoho premenných, mňa pritiahla číra zvedavosť. Aj preto ma prekvapilo, že sa z happeningu vykuklila informačne hutná, tematicky aj formálne zaujímavá performancia, ktorá by sa mohla aj zopakovať. Alebo by tvorcovia mohli ponúknuť jej rozšírenú edíciu.

Kontext (ak ho vieš, preskoč)

Skládka vo Vrakuni patrí k základnej výbave každého „enviráka“. Je to jeden bizarný, absurdný a ojedinelý príbeh. Od roku 1966 do bývalého koryta známeho dunajského ramena vyvážali toxický odpad z „Dimitrovky“. Tento nápad nebol úplne zlý. Rameno dávnejšie stratilo pôvodnú funkciu, okolie sa aktívne nevyužívalo a riečne ílovité pôdy mali zamedziť, aby toxické látky prenikali ďalej do prostredia. V roku 1979 sa skládka zaplnila, a tak ju prekryli hlinou a oficiálne uzavreli. Lenže potom prišli roky deväťdesiate a desiatky kilometrov od tohto miesta začalo rásť vodné dielo Gabčíkovo. Za pár rokov sa dostavila spätná väzba. V Bratislave začali stúpať spodné vody a išli hore aj vo Vrakuni. A preto sa viac ako stovka rôznych chemických látok (teda tých, o ktorých vieme, že boli na miesto vyvážané) zrazu stretla s podzemnými vodami. Keďže s týmto kontaktom nikto nerátal, keď došlo ku kontaminácii, nikto si to nevšimol. Až po rokoch sa zistilo, že v miestnych studniach v neďalekých záhradkách majú zamorenú vodu a že na vine je asi skládka. Navyše sa tým začalo aj niečo nebezpečnejšie – pozvoľné a nekontrolovateľné šírenie toxických vôd smerom na Podunajské Biskupice. Keďže sme na Slovensku, tento príbeh ešte nekončí. Exemplárny príklad ekosystémových prepojení pokračuje niekoľkými kolami nenaplnených politických sľubov a záruk, že skládka bude – jednou z možných metód – zneškodnená, alebo trvalo zaizolovaná. To sa však doposiaľ nestalo.

Nudné miesto

Spomínane fakty sú roky známe, no skládka špeciálnu popularitu ani mediálny ohlas nezískala. Na mieste totiž nie je nič, čo by mohlo prilákať pozornosť. Ani barely, ani zelené kaluže, len kamenná pôda, bohatý porast a odpad. Preto sa tvorcovia rozhodli sústrediť práve na to, ako rôznymi spôsobmi odkrývať neviditeľné a temné tajomstvo tejto lokality. A zámer sa takmer vydaril. Na mieste sa stretla viac ako päťdesiatka divákov, medzi ktorými sa v neohraničenom zarastenom priestore motalo pätnásť interdisciplinárnych umelkýň a umelcov. V publiku však nebolo veľa miestnych obyvateľov ani nik kompetentný. Aj keď sa občas niekto na chvíľu pristavil či si skupinu aspoň z diaľky odfotil.

Toto miesto je zamorené

Úvodný príhovor interdisciplinárnej umelkyne Viktorie Arvayovej, v ktorom prezradila, prečo sme sa na mieste stretli, ani nebol nevyhnutný. Hneď po nej totiž prebral akciu vizuálny umelec Boris Vitázek a prirodzene tým na seba strhol pozornosť. Presúval sa po priestore so zvláštnym pásovým „prístrojom“. Akoby vďaka zvukovým impulzom skúmal, kam až siaha kontaminácia a s akou intenzitou. Za sebou navyše ťahal bezpečnostnú pásku, ktorou plochu ohraničoval. Chvíľu som ostal zmätený, či ho mám nasledovať. Nakoniec ma zlákala nielen možnosť pozorovať „merača toxicity“ pri netradičnej práci, ale aj fakty. Z aparátu mu totiž okrem šumov a štrkotov (pripomínajúcich zvuky Geigerovho-Müllerovho počítača) znela odborná debata o aktuálnych možnostiach sanácie skládky. Paradoxne, odborné fakty naznačovali jej nejasné hranice, podobne ako jeho ponevieranie sa priestorom.

Na nevyspytateľnú povahu toxicity na tomto mieste nadviazala Arvayová. Jej hudobná performancia na kopčeku vypovedala o pôde, vode aj vegetácii a ich chemických a biologických vzťahoch s odpadom. Astrálnou moduláciou hlasu a jeho reprodukovaním utvárala „toxický“ rytmus a postupne odhaľovala, ako sa mohlo znečistiť okolie. A tiež, „ako tvrdí geochemik“, že to vlastne nie je nebezpečné. Na záver svojho výstupu demonštrovala znečistenie jedným ultranázorným pokusom. Z čírej vody vytvorila zakalenú čiernu tekutinu a následne ju vypila.

Celá zem bude zamorená

Každý výstup sa niesol v duchu poetiky jeho autorky, autora či autorskej skupiny. Arvayová zvukovo, vizuálne aj materiálne „ukázala“ toxické, no neviditeľné nebezpečenstvo. Výtvarníčka Silvia Binda Heiserová zas obklopená ostrovom dokumentov a ozvučená beatom svojho stylophonu citovala z fragmentov rôznych pojednaní o tomto priestore. Tematizovala neustále skúmanie a odkladanie riešenia, nekonečnosť konaní a rozhodovaní o tomto urbánnom aj prírodnom priestore. Zúfalstvo z jej performancie vyústilo do jednoduchej akcie, ktorú ozvučoval Martin Toldy. Performerka na vysušenej pôde opakovane expresívne kričala, aby napokon obrátila do seba prázdnu fľašu a odpadla. V tej chvíli sa už happening od lokálneho problému presúval ku komentovaniu globálnej situácie. Metaforu zaklincoval záver v podobe pohybovej, fyzickej performancie. V zablatenej časti „lúky“ niekoľko členov skupiny postupne rozostrelo malé biele uteráky (mali v nich zmotané slnečné okuliare, knižky či iné zdroje relaxácie). Následne, poháňaná silou zmixovaných popových šlágrov z 90. rokov, si tu skupina chvíľu pohovela. A potom sa vláčnymi tanečnými pohybmi spoločne schladili a ušpinili v „kontaminovanom“ blate. Napokon vytvorili kompaktnú nehybnú zablatenú masu. Prešli si tak v skratke celou cestou od krásnej spoločenskej nečinnosti až po exitus.

Podvedomá dramaturgia?

Spomínané umelecké intervencie by, samy o sebe, vyznievali banálne. V sieti ostatných a na „mieste činu“ – teda v situácii pobytu na skládke priamo pri zrode pôvodu možnej katastrofy – však rezonovali. A platí to aj o ďalších výstupoch, ktoré napríklad tematizovali prepojenia medzi skládkou a sovietskym režimom či vývozom zbraní a streliva. Navyše zafungovala dramaturgia (vzhľadom na heterogenitu skupiny a sledovanie celej situácie priamo na mieste pravdepodobne podvedomá). Výstupy do seba zapadali, informácie ani umelecké prístupy sa neopakovali, skôr sa všetko postupne na seba vrstvilo, dalo by sa povedať, že aj vzájomne nadväzovalo. Umeleckej skupine – organizmu sa teda podarilo vytvoriť istý protosúzvuk. Možno k tomu došlo aj vďaka téme, ktorá sa nedotýka iba určitej skupiny či spoločenskej vrstvy, no pravdepodobne všetkých (aj s výhľadom do ďalekej budúcnosti).

V kategórii artivizmu ide v kontexte Bratislavy o neobvyklý počin. Ak by sa podarilo do budúcna akciu nafúknuť a prehĺbiť (prilákať ešte viac umelkýň a umelcov, zabezpečiť generačné aj mediálne rozvrstvenie, prilákať médiá), mohol by happening vyrásť na skvelé antimodernistické interdisciplinárne sympózium a premeniť nejeden ANOTHER FAILED na MORE-THAN-JUST-SUCCESSFUL PROJECT.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová