MLOKi
foto Dorota Holubová
foto Dorota Holubová

Koniec metafor

V roku 2015, keď Slovenskom už chvíľu blúdil „zombie“ národného socializmu, som na festivale Dotyky a spojenia spovedal režiséra Patrika Lančariča. Na jednu otázku odpovedal niečo v tom zmysle, že hoci je sám fanúšikom javiskovej metafory s možnosťami výkladu, má potrebu tvoriť priamočiare divadlo s jasným názorom. Že divadlo by malo ísť na barikády. Dosť som s tým vnútorne polemizoval. Považoval som to za príliš jednoduché, angažovanosť v divadle ma vedela otráviť. Napriek tomu sa do mňa ten výrok akosi vpil.

Ako sa ukázalo, návrat „náckov“ bol len prvým dejstvom. Láska k niekdajšiemu dubisku sa prehĺbila, nastala éra spochybňovania integrácie do nadnárodných štruktúr, dostatočne komplexný svet obohatili rôzne vesmíry hoaxov. COVID-ové dilemy destabilizáciu európskych spoločenských jednôt úplne zaklincovali a všetko sa to dialo (a deje) na pozadí zakrádajúcej sa okolnosti klimatickej zmeny. Intenzita týchto zmien hackla môj latentný dešpekt k divadlu politických ideí. Strácal som racionálne argumenty, intelektuálny nadhľad. Dokonca som prepadol emóciám a začal uvažovať, ako môžem byť ja užitočný v boji proti všetkým týmto javom. Tento stav trvá doteraz aj preto, že v momente, keď už to nemohlo byť horšie, prišla totálna ruská vojna.  

Ruský boj o to, ako destabilizovať protivníka, teda, ako „lapiť“ svojho západného diváka, má divadelný charakter. Jedným z jeho prejavov je práve vytváranie poľa pre množenie interpretácií každej udalosti, politického rozhodnutia a dokonca aj nečinnosti, a to tak, aby vyhovovali atribútu čo najvyššej atraktivity. Prebúdza sa spoločnosť spektáklu 2.0. Z všemožnej interpretácie aj tých najjasnejších udalostí sa stáva univerzálna ľudská záľuba. Nejde však o prejav kritického myslenia. Onen interpretačný boj nijako neprihliada na množinu faktov, dokazovanie formou argumentov a podložené tvrdenia. Pri lúštení správy sa používa výhradne názor, úsudok, predstavivosť, falošné informácie a nepravdivé tvrdenia. Predpoklad, že nejaký znak odkazuje k inému znaku, sa presunul z pôdy umenia do života. Svet je skrátka, podľa stále väčšej časti populácie, iba sofistikovane vytváraná realita, ktorá však má prefíkaných autorov. Dá sa to prirovnať k inscenácii, v ktorej dej, repliky, konanie postáv, dokonca aj ich gestá obsahujú skrytý zmysel. Aby sme takýto svet skutočne poznali a pochopili, musíme ho neustále dešifrovať.

Táto situácia vo mne opäť prebúdza spomienky na onen rozhovor s Patrikom Lančaričom. Dnes si však kladiem úplne opačnú otázku. Nepochybujem, že je na mieste robiť divadlo angažované, s transparentným názorom, veď „Spaceship Earth“ je plná ohrozených a právom nešťastných pasažierov a divadlo, ktoré po ich boku a za nich bojuje, má jasný spoločenský význam. Trápi ma však otázka toho, aký má zmysel pestovať umenie divadelného znaku a javiskovej metafory. Prečo a pre koho by sa vlastne tvorca mal snažiť zauzliť niečo, čo je už tak veľmi zauzlené a každý to aj tak rozpletá po svojom?

K záveru, že divadlo môže podávať jasnú správu, no pritom sa nespreneveriť ideálom umenia, sa poetikou priblížilo aj niekoľko známych osobností. Dramatik Falk Richter píše pomerne jasné texty s ľavicovým nábojom, ktoré sa opierajú o fakty, udalosti, konkrétne výpovede tých, ktorých považuje za obete aj za agresorov. V boji proti klimatickej zmene sa na javisku angažuje režisérka Katie Mitchell. V dielach nič špeciálne nezahmlieva, skôr hľadá rôzne spôsoby, ako vyjadriť svoje stanovisko. Príklad režiséra Mila Raua (a mnohých ďalších) ukazuje, že v súčasnosti okrem intelektuálnej výpovede a formálnej estetiky stále silnejšie rezonuje aj to, ako dielo vzniklo. Pre divadelníčky a divadelníkov v našej slobodnej časti sveta je to však pomerne zložité. Hlásiť sa k hodnotám západnej Európy – od demokratických cez sociálne po environmentálne (teda jasne deklarovať, v čo veríme), zároveň poukazovať na systémové a systematicky prehliadané slabiny a formy nespravodlivosti, ktoré sa tu dejú, a pritom nevytvárať nezáživné, agitačné a moralizujúce klišé diela, dáva zabrať aj tým najlepším. Angažované divadlo, ktoré ostáva aj politicky kritické, aj umelecky výživné bez toho, aby chcelo svoj názor kódovať v interpretačnom rébuse, je pravdepodobne vzácny druh. 

Odborná korektúra: Katarína K. Cvečková
Jazyková korektúra: Anna Zajacová

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.