Zažiť Poprad a…

Divadlo Poprad má právnu formu spoločnosti s ručením obmedzeným. Štatutárnou zástupkyňou je Tatiana Pirníková, zakladateľka Divadla VIOLA v Prešove, ktorá našla „dieru na trhu“ – chýbajúce profesionálne divadlo v Poprade, meste so silnou a kvalitnou ochotníckou tradíciou. Umeleckou šéfkou sa stala Ela Lehotská. Niektoré inscenácie prešovskej VIOLY budú mať v Divadle Poprad obnovenú premiéru alebo tam budú hosťovať. Činnosť divadla však začali novou inscenáciou v réžii popradského rodáka Romana Olekšáka 1474/Zažiť Poprad a umrieť. Premiéru mala 19. septembra 2025 počas otváracieho festivalu s názvom Nádych.

Olekšák je aj autorom textu, v ktorom sa inšpiroval dejinnou udalosťou spojenou s týmto mestom. Dňa 25. marca 1942 bol zo Slovenska, práve z Popradu, vypravený prvý transport Židov. Za každého židovského občana Slovenský štát zaplatil Nemecku „osídľovací poplatok“ 500 ríšskych mariek. Tým sa začala prvá vlna transportov, ktorá trvala do októbra toho istého roku a počas nej bolo odvezených viac ako 57 000 ľudí. V prvom transporte, vo vagónoch určených pre dobytok, sa z Popradu viezlo 1000 dievčat. Text narába presne s faktografickými údajmi týkajúcimi sa transportov, ale voľne s príbehom dievčaťa, ktorému pridelili číslo 1474. Existuje informácia o tom, prečo do prvého transportu nastúpilo 1000, ale vystúpilo 999 žien – jedna z nich trpela cukrovkou a cestu vlakom neprežila. Olekšák na tomto „stratenom“ dievčati vybudoval príbeh šestnásťročnej rebelky. Po svojom dovysvetľuje, prečo jej meno nie je zapísané v súpise transportovaných žien. Od začiatku ju predstavuje ako nebojácnu tínedžerku, ktorá protestuje proti všetkému, čo sa jej a okolo nej deje.

Hlavná hrdinka je označená iba číslom. 1474. Herečka Júlia Ilčinová ju na začiatku hrá s radostne tínedžerskou dynamikou a do istej miery aj naivitou – postava má len šestnásť rokov. Jej rýchly spôsob rozprávania má posmešný podtón, ktorý z nej postupne vyformuje neústupnú rebelku, osobu v principiálnom rozpore s čímkoľvek a kýmkoľvek. Jej odpor však už potom nie je naivne pubertálny, ale vizionársky ľahostajný až krutý. Rozpráva nahlas, ale jej prejav formujú hnev a irónia, nie strach ani hrôza. Akoby si toto dievča bez mena ako jediné uvedomovalo konečnosť situácie, v ktorej sa nachádza. Jeho rozprávačská identita zo záhrobia voľne prekračuje do aktívnej účasti na príbehu, ale aj tam si počas štronza ostatných postáv uchováva svoj izolovaný, emocionálne nezainteresovaný prístup. Tvorcovia sa vyhli citovému vydieraniu, aj situácie bitiek či ďalších krutých udalostí sú vyrozprávané pragmaticky, prostredníctvom skúsenosti jedného dievčaťa, ktoré sa odmietlo poddať a do poslednej chvíle si zachovalo svoju bezprostrednosť a odvahu.

Príbeh dievčaťa číslo 1474 je opakovane prerušený takmer cirkusovým výstupom Michala Nováka. V maske klauna, Jokera, je abstraktnou koncentráciou zla, čierneho humoru a protižidovskej krutosti, ktorú podáva s protivným rehotom. Na jeho nekorektnom humore by sme sa aj zasmiali, ale vtipy rozpráva arogantne, s očividným povýšenectvom a s nepríjemným, manipulatívnym tónom. Blond parochňa a hnedý kabát jasne určujú jeho politické východisko ako nadčloveka bez tváre.

O živote dievčaťa rozhoduje skupina politikov – občanov, ktorí vnímajú problém transportu Židov každý po svojom. Niekto ako organizačný problém, niekto ako možnosť zbaviť sa ľudí, ktorí vytŕčajú z radu, iný zase ako príležitosť zapáčiť sa väčšej krajine. V dialógu skupiny štyroch mužov a jednej ženy, ktorá však plní len dekoratívnu funkciu, sa dá pojem Židia nahradiť akoukoľvek ostrakizovanou komunitou. Do rozhodovania o ich vysťahovaní dokonca vstupuje aj maďarský poslanec. „Hrdí kresťania“ konajú v súlade s Bibliou, no bez inej odbornej kvalifikácie, očividne ide o politikov pochádzajúcich z ľudu, len napĺňajúcich vôľu, ktorá prišla z vyšších miest. Jednoznačným charakterizačným znakom, ktorý kreslí paralelu k ďalším režimom aj k súčasnosti, sú kostýmy Jakuba Branického. Všetky majú nejaký červený prvok, no je tu napríklad i zelené sako evokujúce okrem odkazu na Maďarsko aj poslanca/poľovníka. Jednoduchá scéna pozostáva z pultu – perónu s dvomi stĺpmi v anticipatívne červenej farbe. Červené osvetlenie je predzvesťou nielen krvavého zločinu, ale aj režimu, ktorý vymenil fašizmus a rovnako staval na falošnom národovectve. Dramatik Olekšák domyslel motív osobnej pomsty voči dievčaťu, zdôraznil dôležitosť malých rozhodnutí, strachu z vlastných zlyhaní aj z prevzatia zodpovednosti. Reprezentanti s(S)lovenského štátu by boli smiešnymi figúrkami, keby sa v ich rukách nekoncentrovala moc rozhodovať o živote občanov. Z hľadiska plynutia divadelného času obšírne kolektívne výstupy politikov retardujú dej, ktorý sa neskôr rozbehne v dynamickom rozprávaní. Po tom, ako sa jednoznačne definujú postavy ako pars pro toto udavačských a primitívnych slovenských (a maďarských) junákov, ich vzájomné interakcie neprinášajú nič okrem ďalších ironických komentárov.

Svetelný dizajn Jakuba Branického významne prispieva k tvarovaniu jednoduchej scénografie Martina Dubravaya. Uhol, pod ktorým je nasvietený červený stôl, z neho urobí perón, ale aj náhrobný kameň s jednoduchou projekciou dvojkríža. Farebnosť svetla určuje náladu situácie alebo vyreže postavu do abstraktného priestoru.

Cieľom inscenácie nie je zapôsobiť na city. Dynamické rozprávanie nás prevedie príbehom, ktorého vonkajšie kontúry vlastne všetci poznáme. Uvažovanie o utrpení jednotlivca je len prostriedkom k oveľa širším myšlienkam. Pred sto rokmi to bolo práve chýbajúce kritické myslenie a schopnosť vyhodnotiť situáciu v širších kontextoch, ktoré priviedlo občanov k tichému súhlasu s transportami a k naivnej predstave, že keď poslúchnu, nič sa im nestane. Postupné a pomalé odkrajovanie z práv židovského obyvateľstva nakoniec legitimizovalo tie najväčšie zverstvá. Autor Roman Olekšák jasne a niekoľkokrát vkladá hlavnej hrdinke do úst repliky, že vždy bola šanca priebeh udalostí zvrátiť. Nenápadne podsúvaná nenávisť voči Židom, voči ich inakosti, bola posvätená hlučným národniarstvom a slovenskosťou. Ostrakizovaná skupina pokorne prijala svoj údel a ostatní sa mlčky prizerali, spokojní, že ich sa to netýka. Ale čo by sa stalo, keby sa všetci Židia vzbúrili, a ostatní by sa ich zastali? Keby nemlčali? Príbeh dievčaťa číslo 1474, rebelky do poslednej chvíle, nás nabáda premýšľať o kolektívnej zodpovednosti všetkých občanov za politiku štátnych orgánov.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová