Deti, vysloboďte naše duše!

Ako autor narába Kalinka s Andersenovým motívom len veľmi okrajovo. Zachoval hlavné postavy, motív putovania Gerdy za Kaiom aj Snehovú kráľovnú – tu je z nej však iba bezpohlavná entita, svetlo, hlas. V Kalinkovej interpretácii si ju vymysleli ľudia, aby strážila čierne zrkadlo, do ktorého si dobrovoľne ukladajú svoje duše. Bez nich je totiž ľahšie žiť. Urobí to aj Kai – ide teda o prechodový rituál z dieťaťa na dospelého. Dospelí, teda tí, ktorí odložili svoje duše, v šedých oblekoch uniformne a bez jasnejšieho cieľa poskakujú po javisku. Gerda počas svojho putovania stretne plejádu takýchto postáv. Ich spoločným motívom je to, že zabudli na svoje túžby. V niečom pripomínajú postavy žijúce na planétach z Exupéryho Malého princa. Gerdu okrem farebného kabáta charakterizuje zvedavosť a túžba nájsť odpovede na logické aj nelogické otázky. V podaní Adely Dukátovej komunikuje jasným, optimistickým tónom a s úsmevom na tvári. Pri pocitoch smútku sa schová pod čiernu prikrývku (v skutočnosti baletizol) ako dieťa pod perinu. Scénu tvoria kusy dvojfarebného baletizolu, pričom na ich bielu stranu sa premietajú ilustrované animácie. Farby prinášajú kostýmy a rekvizity – ako mementá citov a túžob, ktoré ľudia kedysi mali. Stretnutia Gerdy s dospelými sú realizované prostredníctvom zrozumiteľných choreografií (Milan Kozánek) – krátkou pohybovou sekvenciou je rozvíjaný vzťah postavy k objektu alebo ilustrovaná emócia. Pohybové časti sú doplnené nenápadnou animovanou kresbou či rukopisom na zadnom horizonte.

Atmosféru výrazne dotvára Kalinkova hudba, ktorá je vždy významnou súčasťou jeho inscenácií. Sú to nielen mnohohlasy, šepoty prevrávajúce ku Gerde, ale pohyb na javisku sprevádza aj neprestajná rytmická hudobná stopa. Herci a herečky menia svoje úlohy z hudobníkov a hudobníčok na individualizované postavy. Spoza notových stojanov vytvárajú kolektívneho hrdinu, svet dospelých, ktorí sa pravidelne vracajú na svoje miesta a stávajú sa súčasťou dynamického a rôzne rytmizovaného hudobného prevedenia. Lídrom „hudobnej skupiny“ je Ján Morávek, s ktorým Andrej Kalinka spolupracuje pravidelne. Jeho výrazný hlas a rovno kladené scatované tóny efektne budujú atmosféru. Avšak potrebná by bola aj vyššia citlivosť voči neozvučenej Gerde, ktorú takto ľahko prehluší. Textové časti sú tu využité skôr ako nástroj na porozumenie pohybovým obrazom, ide prevažne o myšlienky alebo informácie. Dialogické časti by potrebovali výraznejší dramaturgický zástoj a inscenácia ako celok pevnejšie vsadenie do témy.

Prológom inscenácie je návod na jej čítanie – môžeme všetko. Režisér necháva diváctvo pozorovať tanečné výstupy, ponúkne niekoľko vizuálnych divadelných zázrakov, pracuje s farebnosťou, s obrazom. Na rozdiel od jeho „dospeláckych“ inscenácií, ktoré sú zámerne interpretačne otvorené, tu napokon poskytne Kalinka deťom aj slovné vysvetlenie, prečo Kai odišiel a nechal svoju dušu zrkadlu. Trochu prozaický záver našťastie končí pôsobivým vizuálnym obrazom hmly, ktorá „musí všetko zahaliť, aby sme opäť mohli vidieť“.

Viac ako téma slobody v tvorbe, premýšľaní, prežívaní či realizovaní túžob, v inscenácii rezonuje protiklad detského a dospelého sveta. Vymenili sme zvedavosť a radosť z poznávania sveta okolo nás za šedý kolobeh povinností. Azda táto inscenácia deťom pomôže, aby nám porozumeli, dali nám ešte šancu a rozbili čierne zrkadlo Snehovej kráľovnej.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová