Je suis Jaro Filip

Jaro Filip strávil v Trnave 80. roky, na ktoré pamätníci spomínajú ako na umelecky vyčnievajúce obdobie počas normalizácie. Trnavská mládež narodená až po jeho smrti, t. j. po roku 2000 (podľa skromného interného prieskumu), dnes tuší len to, že bol skladateľ. A jeho piesne rezonujú skôr ako cover verzie. On sám zo seba legendu vytvoriť nedokázal, staršia generácia ho registruje ako spolupracovníka Lasicu a Satinského, mladšia ako Richarda Müllera. Jeho záber bol však široký, bol presvedčený zástanca demokracie, slobody slova, fanúšik technológií, internetu a skutočne skvelý muzikant. Ako sa hovorí, renesančná osobnosť. Autor trnavskej inscenácie Miro Dacho nevyužil klasický faktografický princíp, lineárne rozprávaný životopis. V duchu filipovskej mnohosti bytia text zložil z rôznych fragmentov citátov z inscenácií, spomienok ľudí, udalostí, výjavov zo života, z divadla, z relácií. Vybranú tému elaboruje, zoširoka a repetitívne problematizuje, odbieha od nej k autentickému javiskovému dianiu a obyčajne ukončuje pesničkou.

Princíp repetitívnosti podporuje osem hercov a herečiek maskovaných za Jara Filipa. Čoskoro túto identitu odkladajú a stávajú sa svojbytnými súčasťami filipovského životného súkolia, ktoré nie je mechanické, ale paradoxne znázornené presýpacími hodinami. Dacho využíva princíp kabaretu, soirée alebo talkshow, ktorej bol sám Filip často buď autorom, spoluautorom, alebo hosťom. Dochádza pritom k neustálemu odťažitému komentovaniu, rozrušovaniu divadelnej ilúzie a podprahovej kritike a ironizácii či už osobností, alebo situácií z Filipovho života. Takto „nehanebne“ sa v inscenácii zjavia Dežo Ursiny či Richard Müller a diváci túto iróniu rešpektujú, pretože trnavské divadlo je, citujúc inscenáciu, „progresívna scéna“. Je sympatické, že tvorcovia dbajú na to, aby sa z legiend nestali nesmrteľní bohovia. Dokonca sa im na viacerých miestach darí interný, divadelný humor azda aj intuitívne interpretovať do podoby zrozumiteľnej aj pre ľudí mimo divadelného kontextu.

Režisér Ján Luterán vytvoril na scéne jednoliaty, dobre fungujúci kolektív, z ktorého vyčnieva niekoľko individualít. Dvojica Michal Jánoš a Daniel Žulčák pôsobia ako dve navzájom si konkurujúce črty Jaroslava Filipa. Prísny, uponáhľaný, vorkoholický Jánoš si od začiatku uzurpuje pozornosť a kontruje ležérnemu, flirtujúcemu Žulčákovi. Jánoš sa už viackrát osvedčil nielen v úlohe komentátora, ktorý nepresadzuje svoju osobnosť cez podstatné dianie na javisku, opäť zároveň ukázal svoju schopnosť irónie, nadhľadu a sebakritiky. Žulčák ako hosť v Trnave ovládol javisko svojím prirodzeným temperamentom a ľahkosťou bytia. Ďalší herci ponúkajú mix epizódok, z ktorých sa dá napríklad uhádnuť dvojica Lasica/Satinský. Ale text nič presne nedefinuje, všetko je len orientačné, nahodené, ako keď vyhľadanie výrazu Jaro Filip na internete ponúkne aj wiki, aj bulvár, aj úmrtie, aj knihy, aj pesničky, aj rozhovory. Herečky sú tu väčšinou len v úlohe speváčok, no napríklad Dana Droppová opäť prekvapila nielen suverénnou hrou na saxofóne, ale aj výrazným speváckym prejavom. Jediný „živý pamätník“ Jara Filipa spomedzi hercov je Vladimír Jedľovský. Jeho existencia v mladom kolektíve je zámerne posúvaná do ironizovanej polohy, niekedy sa akoby len „ocitol“ medzi nimi a nechápe, čo tam robí. Hercovi, ktorého takisto už možno označiť za legendu, slúži ku cti, že sa zapojil do choreografií, kolektívnych výstupov a skečov.

Na zadnom plátne sa premieta video aj niekoľko obrázkov k témam, Filipova podobizeň sa objaví až na záver, k mierne sentimentálnej rozlúčke. Plátno v skutočnosti predstavuje aj výrez z klaviatúry, na ktorej je znázornený kláves spálený od cigarety a šikovne funguje aj ako vŕzgajúca brána. 

Súčasťou inscenácie sú, samozrejme, piesne. Človek by ani neveril, že ich autorom je Jaro Filip, a je dobré, že tvorcovia vytiahli skôr tie zabudnuté (napríklad zo spolupráce so Štefanom Skrúcaným), z ktorých sa dala vyčítať nielen Filipova politická orientácia, ale aj ich smutná reflexia dneška. Okrem všeobecne známeho „vypaľováku“ Cez okno zarezonuje hneď úvodná hudobná koláž, ktorá fantasticky nadväzuje v melódiách aj v textoch, plynule aj kontrastne.

Pre inscenáciu Filip je charakteristická rôznorodosť, hravosť (ktorú vizuálne potláča neforemný kostým horčicovej farby, pripomínajúci uniformnosť doby), akoby situácie vznikali na mieste a v improvizácii. Sú to variácie na tému Jaro Filip, ktoré dodržiavajú GDPR (napokon, klebety sa dajú nájsť inde) a hádam privedú mladšiu generáciu, aby si túto všestrannú osobnosť našej nedávnej minulosti zapamätali aspoň cez jeho hudbu.

P. S. Filipov klavír stával na trnavskom javisku naľavo.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová