Milo JurániAj preto sa profesorka Šimková nikdy nestala skamenenou pedagogičkou. Bola príliš zvedavá a mala srdce dobrodružky. Neprestala sa vzdelávať, nikdy nezastala na mieste. Pri sledovaní divadla neustala, bola otvorená a pripravená nasávať impulzy, kriticky o nich premýšľať. Vďaka tomu mohla študentom prednášať o klasikovi Molièrovi aj diabolskom Artaudovi, viesť s nimi diskusie o súčasných trendoch aj politike, s láskavým nadhľadom glosovať ich prácu, odpúšťať a dokonca aj zabúdať na ich chyby a prešľapy. Keď cítila študentský záujem o netradičnú tému, keď prišla reč na skúmanie niečoho ahistorického, súčasného, pionierskeho, nejasného alebo bláznivého, nestavala mantinely. Práve naopak, rada sa toho ujala a pustila sa do spolubádania. Pri školení prác nevládla pevnou rukou vedúcej autority, nedávala návody, ale rady. Preto pôsobila viac ako cenná spoluhráčka než učiteľka. Hľadala cesty, identifikovala slepé ulice, ťahala z autorskej krízy. A keď to bolo nutné, aj konštruktívne kritizovala. Okrem toho bola vždy a všade, kde sa dialo niečo zásadné. Stretli ste ju na Jakubáku a chceli ju pozvať na kávu, no ona nemala čas, pretože sa ponáhľala na premiéru do „národného“. Či už ste zašli na prestížnu hosťovačku, zaujímavú prednášku alebo na divadelný festival, nesmela tam chýbať. Ak ste nejaké podujatie nestihli a potom zvedavo prechádzali fotkami, takmer vždy ste medzi návštevníkmi zazreli jej tvár. Na jej honbe za poznaním súčasnej kultúry bola nezastaviteľná. Dôvody, aby vynechala nejakú udalosť, museli byť vážne – dokončovala preklad, úročila svoj prehľad pri práci na publikáciách, doháňala deadline článku alebo, jednoducho, nemohla byť na dvoch miestach súčasne.
Nebola to však iba Bratislava, ale napríklad aj Medzinárodný festival Divadelná Nitra, ktorý sledovala od jeho vzniku a ktorého asociácii predsedala. Milovala Francúzsko a jeho divadlo a pravidelne za ním cestovala. Všetky jej výjazdy mali svoje vyššie poslanie. Slovenským čitateľom a čitateľkám pútavo zhmotňovala frankofónne scény a v zahraničí propagovala tie naše. Na Slovensko sa jej preto podarilo „introdukovať“ významného teatrológa Patrica Pavisa. Preložila jeho Divadelný slovník, čím poskytla prvú pomoc dilemám divadelnej terminológie.
Život profesorky Šimkovej mal mnoho šťastných aj menej šťastných záhybov, ona však do poslednej chvíle žila naplno a stále vyžarovala nevídanú a nákazlivú energiu, ktorú sme jej mohli závidieť aj my generačne mladší. Nepopieram, pre mnohých a mnohé z nás bola práve preto nielen pedagogičkou, školiteľkou, teatrologičkou, ale aj malým životným vzorom. Svedčí o tom aj množstvo facebookových statusov od jej obdivovateľov, študentstva, kolegýň a priateľov.
Túto spomienku preto ukončím citáciou z knihy Divadelná veda ako cesta : ad honorem prof. PhDr. Soňa Šimková, CSc., ktorú v roku 2021 zostavila profesorka Jana Wild. Nazbieralo sa tam hneď niekoľko obdivných aj spomienkových textov. Jeden z nich bol aj ten môj. Lepšie ako vtedy to už nevystihnem: „Profesorka Šimková celoživotne stúpa na obrovskú horu, jej batoh sa plní, no v žiadnom prípade nie je naplnený. Ako kritička, teatrologička či povedzme ,len‘ milovníčka divadla je neustále na love. Dovolím si povedať – jej hora nemá konkrétny vrchol – akoby kultúra (v širšom význame) bola jej životným štýlom. Profesorka Šimková nikdy nezanevrie na súčasnosť, politiku, spoločenské problémy, mladých tvorcov v divadle a neprestane sledovať trendy či protirečiť tomu, čo sa ako trend javí alebo čo dávno vyprchalo. Aj preto sa jej práca očami jej študenta javí ako permanentný, nekonečný a (našťastie) aj neukončiteľný výskum.“
Tak adié a vďaka, pani profesorka! Verím, že nech ste kdekoľvek, neprestávate loviť. A že tam máte niekoho, kto vám ten váš batoh poznania pomôže niesť.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
