MLOKi

Hráme o život

Posledné dva ročníky festivalu Drama Queer, ktorý má na Slovensku už niekoľkoročnú tradíciu, museli byť pre organizátorov obzvlášť ťažké. Minulý rok podujatie výrazne poznamenal teroristický útok v Teplárni, ktorý sa udial len niekoľko dní pred jeho začiatkom. Rok po útoku sa nedá povedať, že by sa práva LGBTI+ menšiny na Slovensku zlepšili alebo že by došlo k výraznej zmene spoločenskej klímy.

Keď minulý rok reflektovala Drama Queer Lucia Galdíková, neopomenula fakt, že festival obklopovala ťaživá atmosféra. Udalosti, ktorých následkom prišli o život dvaja mladí ľudia, však výrazne ovplyvnili aj jeho posledný ročník. No skôr než ťaživosť bolo pre festivalovú atmosféru príznačné odhodlanie pokračovať, prinášať do Bratislavy rozmanité divadelné inscenácie s queer tematikou, diskutovať o aktuálnych témach spojených (nielen) so životom LGBTI+ ľudí a pokúšať sa scitlivovať slovenskú spoločnosť.

Organizačný tím už tradične pripravil program naplnený divadelnými predstaveniami z rôznych krajín, v ktorom nechýbali ani domáce inscenácie. Okrem samotného faktu, že je festival jedinečnou akciou venujúcou sa queer umeniu, je jedným z jeho hlavných prínosov aj to, že bratislavské publikum má šancu počas niekoľkých dní vidieť naozaj rôzne divadelné poetiky. Vzniká tak nielen príjemné tvorivé napätie, ale aj možnosť konfrontovať zahraničnú tvorbu so slovenským kontextom.

Hoci sa mi tento rok podarilo navštíviť len niekoľko predstavení, aj táto malá vzorka oplývala pestrosťou foriem. Najhodnotnejšími pre mňa napokon boli diela, ktoré boli do väčšej či menšej miery postavené na autenticite performeriek a performerov. Medzi lákadlá Drama Queer 2023 patrila performancia Black Dress v Česku pôsobiacej Becky McFaddenovej a jej umeleckého zoskupenia Beautiful Confusion Collective, ktorá niekoľko týždňov pred festivalom získala českú Cenu Thálie v kategórii nezávislé divadlo. McFadden sa v predvečer svojej performancie v rámci festivalového programu objavila aj v inscenácii Edvard II. divadla Depresivní děti touží po penězích, kde mala rolu Edvardovej manželky. Režisér Jakub Čermák príhodne využil McFaddenovej češtinu so zahraničným prízvukom na charakterizáciu kráľovnej-cudzinky (Isabella bola Francúzka, no jej rečová odlišnosť symbolizovala aj jej nekompatibilitu s Edvardom). Jej performerská osobnosť však naplno zapôsobila až v monodráme Black Dress. Niekoľko čiernych šiat stačilo na to, aby performerka publiku porozprávala o sebaobjavovaní a postupnom prijímaní vlastnej queer femme identity. Formou performance lecture slovom aj pohybom reagovala na vybrané citáty z odbornej literatúry z gender studies, pleasure activism a príbuzných oblastí a prepletala ich so situáciami zo svojho života, ktoré zastupovali vždy iné šaty. McFaddenovej pútavý, sebavedomý prejav spolu s úprimnosťou a otvorenosťou v témach (sexuálnej) identity a konfrontácie vlastného ja so strnulými spoločenskými štruktúrami ľahko vtiahne diváka do performerkinho myšlienkového sveta, ktorý je inšpiratívny najmä nadhľadom, radosťou z objavovania nového a odhodlaním zistiť o sebe čo najviac. Práve takáto forma môže byť skvelým spôsobom, ako zdieľať životnú skúsenosť queer ľudí – je autentická, vychádza zo súčasnej reality a svojou bezprostrednosťou vyzýva k empatii a pochopeniu.

Inscenácia Angels in America, or Demons in Poland (Anjeli v Amerike alebo Démoni v Poľsku) Divadla Barakah s odkazom na známu Kushnerovu hru takisto odhalila aj niečo zo života skupiny hercov – mladých gayov, ktorí sa snažia preraziť v divadelnom svete, ale zároveň aj jednoducho prežiť v súčasnom Poľsku. Podobne ako v prípade performancie Becky McFaddenovej, aj v tomto diele boli najkomunikatívnejšie pasáže, za ktorými sme cítili osobný vklad účinkujúcich. V pamäti ostáva najmä scéna konkurzu v divadle, počas ktorej režisér hercom dával rôzne pokyny, pričom mnoho z nich malo naozaj iba jediný cieľ – ponížiť mladých účastníkov konkurzu a dokázať si vlastnú nadradenosť. Nevraživý prístup režiséra je v istom zmysle koncentráciou nenávistných nálad voči queer ľuďom a témam, ktoré vnímajú tvorcovia v Poľsku, no, žiaľ, sú prítomné aj na Slovensku. Napriek tomu, že inscenácia poukazuje na žalostný stav spoločenskej (ne)otvorenosti a (ne)tolerancie voči menšinám, je aj plná (niekedy až trpkého) nadhľadu, vtipu a skvelých hereckých výkonov balansujúcich medzi civilným prejavom a jemnou štylizáciou.

Popri predstaveniach profesionálnych divadiel vynikla aj študentská inscenácia Koniec Eddyho v réžii Emy Benčíkovej. Štvorica hercov v nej interpretuje príbeh Eddyho, homosexuálneho chlapca, ktorý vyrastá na dedine (pokojne však môže ísť aj o malé mesto). Ten čelí životu v úzkoprsej spoločnosti s predsudkami a dogmatickými názormi na to, ako má fungovať (patriarchálna) spoločnosť. V role Eddyho (ako aj v ďalších úlohách) sa herci postupne striedajú, čím režisérka funkčne rozbíja stereotypizáciu homosexuálnej postavy a naopak, každému z hercov dáva priestor, aby mohol ponúknuť vlastnú interpretáciu hlavnej postavy. V koláži zážitkov sledujeme Eddyho v komplikovaných vzťahoch s rodičmi aj spolužiakmi, jeho snahu zapadnúť a zároveň skĺbiť svoju osobnosť s okolím, s ktorým však často zásadne nesúznie. Dielo na motívy románu Édouarda Louisa, ktorého tvorba sa v poslednom období často objavuje na scénach slovenských aj českých divadiel,[1] pôsobí kompaktne a je herecky presvedčivé. Hoci štvorica hercov interpretuje napísané postavy, nejde teda o prípad, kde by explicitne vystupovali „sami za seba“, v inscenácii je cítiť pochopenie témy a snahu hovoriť o súčasných pálčivých témach v spoločnosti, ktorej časť by o ničom z toho najradšej nechcela počuť. Zaradenie školskej inscenácie do festivalového programu je skvelým spôsobom, ako upozorniť na mladú tvorbu, ale aj ako prilákať širšie skupiny publika. Na tom ostatne Drama Queer pracuje cielene – tento ročník ponúkol tvorbu s queer témami pre mladé a malé diváctvo (O nič nejde nitrianskeho Nového divadla v réžii Silvie Vollmann a Tři oříšky olomouckého Divadla na cucky v réžii Šimona Spišáka).

Drama Queer ani rok po útoku v Teplárni nevstupuje do verejného priestoru, o ktorom by sme bez váhania mohli povedať, že oplýva toleranciou, otvorenosťou či ktovieakým pochopením voči inakosti. Práve naopak, zdá sa, že šok, ktorý Slovensko zažilo minulý rok, dokázal zmeniť len málo. Festivalový tím pre tento ročník zvolil vizuál, ktorý upozorňoval na to, akým limitom až nebezpečenstvám v našej krajine na dennej báze čelia LGBTI+ ľudia. Účinkujúci boli na propagačných fotografiách orámovaní ako mŕtve telá na mieste činu, rovnako tak mali svoj obrys na stranách programového bulletinu aj umelecké osobnosti, ktoré festival podporili. Spolu s mottom „Hráme o život!“ však zároveň vyjadrovali aj odhodlanie aktívne prispievať k zlepšeniu týchto podmienok. Aj vzhľadom na rôzne vyjadrenia politikov počas posledných mesiacov sa zdá, že to bude nielen tvorivý tím festivalu, queer menšina, ale aj všetci vnímaví a tolerantní ľudia na Slovensku potrebovať viac než dosť.


[1] V programe Drama Queer bola tento rok aj inscenácia Dějiny násilí Švandovho divadla z Prahy, minulý rok zasa titul Kdo zabil mého otce kolektívu Depresivní děti touží po penězích.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.