Pohyb proti nehybnosti systému

Zoskupenie Schwarzes Loch Europas, ktoré založil Mário Drgoňa, týmto divadelným tvarom voľne nadväzuje na výskumnú činnosť a prácu s dokumentárnymi materiálmi – prístupmi, ktoré využívali aj v predošlých projektoch – v rekonštrukcii skutočných politických udalostí z 90. rokov Re: Slovenská noc dlhých nožov či v scénickej eseji Utopia is now!, na ktorú projekt Slo Mo nadväzuje a stáva sa tak druhým dielom možnej budúcej trilógie.

V rámci série performance lectures performeri a performerky zdieľajú svoje osobné skúsenosti, ktoré sa vymykajú „norme“ či „štandardom“. Práve tieto pojmy tvorivé tímy v jednotlivých projektoch dekonštruujú, spochybňujú a uvažujú o ich skutočnom význame. Premýšľajú o štandardných telách, štandardných mysliach. V patriarchálnej spoločnosti je jednoduchšie vymedziť, aké je neštandardné telo. Také sa stáva vylúčeným či podlieha opresívnym mechanizmom.

Práve toto sú témy inscenácie Slo Mo – fyzické znevýhodnenie, telo, divadlo, systémové zmeny, neschopnosť väčšiny inštitúcií vykonávať priame a aktívne kroky smerom k inklúzii ľudí so znevýhodnením. Hlavnou otázkou projektu je: Prečo trvajú spoločenské pohyby tak dlho a sú také pomalé?

V úvode inscenácie počujeme meditatívny voiceover. Máme sa spojiť s vlastným telom a mysľou, zavrieť oči a len tak vnímať. Hlas Petra Kozáka nás vedie možnosťami nášho uvažovania o priestore, o tom, ako a s kým sme sem prišli, kam sme si sadli a či je nám v sále príjemne. Veľmi sugestívne prejde k úvahám a otázkam, ktoré sú konfrontačné, ale nenásilné. Čo ak si niekto nezavrel oči, lebo nepočul? Čo ak niekto potrebuje audiokomentár? Čo ak sem niekto ani neprišiel, lebo to bez asistencie nezvládol? Tieto otázky pripomínajú publiku samozrejmosť, s ktorou vykonávame všetky bežné aktivity bez zaváhania, ak nečelíme žiadnemu fyzickému znevýhodneniu, a pocit tejto samozrejmosti sa tým výrazne naštrbuje.

Následne na scénu prichádzajú Peter Kozák a Mário Drgoňa. Drgoňa predstavuje fiktívneho zástupcu kultúrnej inštitúcie menom Emil Švihra a Peter Kozák moderátora diskusie, ktorú spolu inscenujú. Kozák sa Švihru pýta jednoduché a priame otázky, napríklad, aké kroky robí ich inštitúcia smerom k inklúzii, či akým spôsobom sa pokúšajú zakomponovať znevýhodnených ľudí do svojich projektov. Od fiktívneho predstaviteľa inštitúcie počúvame vágne odpovede. Jeho slová stelesňujú stereotyp politických, alibistických, vyhýbavých odpovedí, obchádzajú či konštatujú, no nehľadajú ani neponúkajú riešenia. Celá táto scéna je svojou autentickosťou veľmi vtipná, tvorcovia dokážu interpretovať isté typy ľudí a reprezentácií s humorom a nadhľadom. Diskusia sa vinie aj smerom k tanečnému divadlu, čo po trápnych frázach a hluchých miestach vyústi v priamu výzvu zo Švihrovej strany, ktorá demonštruje neochotu odpovedať na ďalšie otázky: Môžeme si predsa zatancovať! Pohyb predstaviteľa inštitúcie a moderátora diskusie sa stáva ladným a neistým bojom hierarchií, moci a stereotypov. Predstaviteľ inštitúcie je invazívny, sebavedomý, preberá vedenie, kým druhý ustupuje, ale nie v prehre, ale v uvedomení si svojej vlastnej hodnoty. Ani napriek tomu nie je v pohybe nenávisť, je v ňom odstup, nepoznanie, ale aj snaha. Snaha zblížiť dva svety, medzi ktorými existujú prepojenia.

Po tanečno-pohybovej scéne dvoch mužov vidíme performerku Dorotu Hanuliakovú v jej vlastnej pohybovej sekvencii. Jej pohyb je ladný, ale plný sily, znázorňuje boj, ale aj prijatie a zmierenie. Počas celej tejto časti počujeme voiceover jej hlasu, v ktorom nám objasňuje vlastný príbeh – o tom, že sa so znevýhodnením nenarodila, ale ako sa do tohto sveta dostala. Zapríčinila ho nehoda, pri ktorej prišla o jednu hornú končatinu. Osobná rovina jej monológu – ako musela prestať hrať na klavíri, či ako aj napriek fyzickému znevýhodneniu súťaží v plávaní na Slovensku aj v zahraničí – sa priamo prelína s verejnou rovinou. Rozpráva o tom, akým šokom pre ňu bolo, keď ľudia nevedeli, ako sa k nej správať, ako nástojčivo jej škola chcela priradiť asistenta, ktorého nepotrebovala, či aké radikálne je zníženie šancí uplatniť sa v niektorých oblastiach či na pracovnom trhu. Jej slová boli vecné, priame, vedomé si seba a svojich kvalít aj reality. Súkromné je verejné, osobné je politické.

Táto scéna plynulo prešla do koncentrovanej performatívnej prednášky. V nej sa stretli Mário, Peter a Dorota pri plátne, na ktorom sa následne premietali rôzne údaje a fotografie. Úvodom tejto časti bolo krátke predstavenie účinkujúcich, tvorby Schwarzes Loch Europas a snahy, ktorá v divadelnej forme začala projektom Utopia is now! – a teda hľadania spôsobov, ako by mohlo byť divadlo otvorenejšie a viac pre všetkých. V priebehu tejto scény sa performeri a performerka bližšie predstavili, pomenovali svoje východiská, svoje uvažovanie o téme, proces tvorby aj vznik názvu ako referenciu na pomalosť zmien, pomalosť priblíženia sa k inklúzii a tiež pomalosť procesu upúšťania od naratívov spoločnosti, ktorá vo svojej podstate len potvrdzuje normy a vylučuje všetko, čo sa z tohto pojmu vymyká. Následne, v kontraste k osobným skúsenostiam, nám trojica na striedačku prečítala nekompromisné dáta – 15 % populácie Slovenska je zdravotne znevýhodnená, celosvetovo je to 16 % – teda 1,3 miliardy ľudí.

Nasleduje videorozhovor s poslednou performerkou – Pavlínou Csápaiovou Triščovou, ktorá zdieľa svoje osobné aj pracovné skúsenosti zo života bez horných končatín – o jej obrovskej chuti a snahe študovať a pracovať, aj o neschopnosti nájsť si prácu, o nedôvere zamestnávateľov, o chuti aj nechuti verejne vystupovať. Z jej výrazu je zjavná neprekonateľná túžba po živote a pozitívna energia aj napriek mnohým systémovým zlyhaniam, ktoré ľuďom so znevýhodnením neustále hádžu polená pod nohy.

V poslednom tanečno-pohybovom výstupe sa miesia emócie všetkého druhu – odhodlanie, boj, hnev, ale najmä túžba po živote a zmierenie. Performeri a performerky nachádzajú svoj vlastný pohybový jazyk, pohyb sa stáva terapiou aj spôsobom sebavyjadrenia.

Inscenácia pracuje s pocitmi pochopenia a tolerancie, ale neprivádza k ľútosti. Je znakom sily a vytrvalosti, obyčajnej snahy žiť normálny život. Performeri a performerky dokážu komunikovať svoje osobné skúsenosti s nadhľadom a humorom, táto emócia k sebe približuje svety javiska a hľadiska, zdravia aj znevýhodnenia. Pohyb sa stáva samostatným komunikačným kanálom, ktorý príbehy jednotlivcov dopovedá aj demonštruje. Inscenácia je výrazným divadelným projektom, ktorý prispieva do diskurzu komunikovania o témach, o ktorých sa veľa nehovorí, a zároveň je v súvislosti s nimi pre ľudí často náročné nachádzať tie správne slová. Mementom ostáva, že dôležité je mať najmä chuť ich hľadať – a to konzistentne.  

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazyková korektúra: Zuzana Andrejco Ferusová