Výsledok prvých slobodných volieb samostatného Slovenska

Názov umeleckej platformy odkazuje na údajný výrok (v oficiálnych prepisoch nie je nikde zaznamenaný, no jeho autorka sa k nemu sama priznala) bývalej americkej ministerky zahraničných vecí českého pôvodu Madeleine Albrightovej, ktorá v roku 1998 označila Slovensko za čiernu dieru Európy v reakcii na závažné a dlhodobé porušovanie demokratických noriem vládou Vladimíra Mečiara. Autor konceptu a režisér Mário Drgoňa vychádza z princípov inscenovanej rekonštrukcie. Posun, vďaka ktorému nemožno hovoriť o vernej rekonštrukcii, spočíva najmä v selekcii dochovaných prepisov parlamentnej rozpravy, ktorý pôvodných dvanásť hodín poslaneckej diskusie skrátil na zhruba tri. Vynechaná je, samozrejme, plná dĺžka jednotlivých prestávok v rokovaní. Pre réžiu je charakteristické skôr využitie jednoduchých princípov a postupov. Prepojenie jednotlivých hercov a herečiek s ich postavou, respektíve postavami, je skôr voľné. Niekde možno identifikovať náznaky jednoduchej charakterotvorby, pri väčšine postáv interpreti skôr len prednášajú text. V zásade ani jeden z týchto princípov sám osebe inscenácii neškodí, no celkovému vyzneniu by neublížilo ich systematickejšie použitie.

Re: Slovenská noc dlhých nožov začína už vo foyeri DK Lúky, kde bola inscenácia premiérovaná. Diváci sú totiž ešte pred vstupom priamo do sály priradení k jednotlivým poslaneckým klubom v zásade kopírujúcim zloženie parlamentu na začiatku vtedajšieho volebného obdobia. Pri vstupe do sály skladajú poslanecký sľub do rúk predsedovi parlamentu Ivanovi Gašparovičovi (Daniel Ratimorský) vyslovením slova Sľubujem. Podľa príslušného klubu sa diváci následne aj usadia v hľadisku, ktoré predstavuje poslanecké plénum. Miernym sklamaním je, že spomínané priradenie do poslaneckých klubov nemá počas celého trvania inscenácie žiadnu ďalšiu funkciu. Priamo na scéne (scéna a kostýmy Magdaléna Vrábová) sa okrem veľkoplošného plátna nachádza replika rečníckeho pultu pre poslanca vystupujúceho v rozprave s priľahlými lavicami pre spravodajcu a predkladateľa legislatívneho materiálu. Tvorcovia účel jednotlivých častí konštrukcie využívajú voľne, nie podľa ich reálnej funkcie. Centrálna časť plní funkciu lavice pre predsedajúceho schôdze, ktorý sa v skutočnosti nachádza o rad vyššie. Vedľajšie lavice sa využívajú oveľa zriedkavejšie a nemajú systematické určenie.

Funkčným i efektným režijno-scénografickým zámerom je využitie „klasických“ televíznych kamier. Ich prítomnosť pomáha vytvoriť ilúziu parlamentnej schôdze, ktorá tiež býva naživo snímaná. Živý prenos inscenácie bolo možné sledovať online aj prostredníctvom starého televízora umiestneného vo foyeri. Aj tu sa stretáva estetická rovina odkazujúca na reálie deväťdesiatych rokov minulého storočia s praktickým významom. Vzhľadom na trvanie inscenácie totiž dáva divákom možnosť odbehnúť si do bufetu a zároveň sledovať dianie v sále.

Z charakteru inscenácie prirodzene vyplýva pomerne veľký počet postáv. Niektoré z mien sa objavia len jednorazovo, iné pravidelnejšie, ako napríklad Ľubomír Fogaš (Tomáš Vravník a Peter Ondrejička), František Mikloško (Tomáš Stopa) či Vladimír Bajan a Irena Belohorská (obe postavy Kristína Kanátová). Prepojenie medzi hercami, herečkami a postavami pritom nie je pevné. Jednu postavu hrajú aj viacerí, jeden herec a jedna herečka stvárňujú aj viacero postáv. Podstatnú časť textu pritom čítajú z papiera. V orientácii divákom pritom pomáha, že meno každého poslanca, ktorý aktuálne vystupuje v rozprave, respektíve prednáša faktickú poznámku, sa aj s jeho vtedajšou straníckou príslušnosťou premieta na spomínané projekčné plátno. Primárne je však pozornosť v prvej polovici inscenácie zameraná na dvojicu Ivan Gašparovič (Daniel Ratimorský) a Oľga Keltošová (Katarína Šafaříková).

Výber Gašparoviča je logický, keďže z pozície predsedu parlamentu nesie práve on najväčšiu zodpovednosť za všetky kauzy naviazané na dianie v NR SR. Hoci táto informácia v inscenácii nezaznie, historicky je Gašparovičovo zlyhanie o to zásadnejšie, že na/za hranu ústavy sa dostával z pozície jej spoluautora. Ratimorský sa nesnaží o špecifické vykreslenie konkrétnej osoby. V zásade nerobí rozdiel medzi Gašparovičom a Augustínom Mariánom Húskom, ktorý preberie vedenie schôdze v druhej časti. Vytvára skôr akéhosi dozorcu nad hladkým priebehom celého procesu „valcovania menšiny väčšinou“. Ratimorský sa v kresle občas výrazne znudene oprie o zadné operadlo, inokedy akcentuje sebaistotu, ktorá je v konečnom dôsledku komická, keďže jeho postava tvrdí presný opak toho, čo povedal tesne predtým. V tomto prípade však nejde o Gašparovičovu popletenosť, ktorou sa preslávil neskôr v pozícii prezidenta, ale snahu za každú cenu dosiahnuť mocenské ciele. Jeho postava si musí jednoducho v istých momentoch až príliš okato protirečiť.

Postava Oľgy Keltošovej je zas spojená s motívom, ktorý celé zneužívanie moci posúva do roviny absurdnej komiky. Bola to totiž práve táto poslankyňa, ktorá predkladala návrhy na zmeny počtov členov jednotlivých parlamentných výborov. Tie po úpravách jednak nereflektovali pomerné zastúpenie jednotlivých klubov, hlavne však postupne “upratali” podstatnú časť najvýraznejších opozičných predstaviteľov do výboru pre životné prostredie. Tvorivý tím pritom citácie z prepisu schôdze vyberal tak, aby tento motív prirodzene gradovali. Podobne ako Ratimorský, aj Šafaříková vytvára skôr univerzálny náčrt charakteru. Keltošovú v prvej polovici stvárňuje obdobne ako v druhej polovici inscenácie Katarínu Tóthovú, ktorá však dostáva už výrazne menší priestor. Pri dikcii, intonácii a tempe reči sa pritom herečka nechala pravdepodobne inšpirovať práve Tóthovou.

Prvá polovica inscenácie je koncipovaná najmä ako stret budúcej opozície s “valcom” reprezentovaným najmä Gašparovičom a Keltošovou. Po prestávke sa však základná schéma trochu mení, čo sa prejavuje aj na réžii. V prvej časti je priestor javiska vyhradený prakticky výlučne pre Gašparoviča a v malej miere pre Keltošovú. Herci predstavujúci poslancov využívajú výlučne schodisko hľadiska a krajné sedačky v nižších radoch, odkiaľ prispievajú do rozpravy. V druhej časti je práca s priestorom o čosi variabilnejšia. V jednej z pasáží sa napríklad herci postavia rozdelení do trojíc za oba zo spomínaných stolíkov pre predkladateľa a spravodajcu, pričom ich postavenie kopíruje rozdelenie predstaviteľov parlamentnej väčšiny a menšiny. Monológ Vladimíra Mečiara prednáša Filip Jekkel v priestore medzi proscéniom a prvým diváckym radom. Svieti naňho niekoľko bodových svetiel a pred sebou má niekoľko mikrofónov. Zdôrazňuje sa tak zobrazenie Mečiara ako „veľkého šéfa“, na ktorého je nasmerovaná všetka pozornosť a on si do parlamentu len odskočil, keďže ho táto inštitúcia pri výkone moci iba zdržiava a vyrušuje.

Zároveň v druhej časti prestáva byť inscenácia postavená na schéme dvoch proti sebe stojacich síl. Do popredia vystupuje postava, ktorá s pribúdajúcim časom dostáva čoraz väčší priestor. Je to tridsaťročný poslanec za Stranu demokratickej ľavice (v rámci koaličnej kandidátky Spoločná voľba) Robert Fico. Jediný z opozičných poslancov, ktorý zostal v rokovacej sále počas celého 23 hodinového rokovacieho maratónu. Text pritom vyberá pasáže z prepisu rokovania tak, že ukazujú Fica pomerne vecného, čomu zodpovedá aj herecká interpretácia Adama Marenišťáka. Najväčší zápal prejavuje v časti, keď koaličným poslancom v zásade ponúka návod, ako spätne zrušiť privatizačné zmluvy podpísané v období medzi demisiou Moravčíkovej vlády a prvým zasadnutím nového parlamentu spôsobom, ktorý bude právne nespochybniteľný. Vyobrazenie Roberta Fica tu možno vnímať dvoma spôsobmi. Jeden vychádza z vnímania súčasného premiéra ako Mečiarovho žiaka, ktorý poctivo pozoroval svojho učiteľa. Druhá rovina (ktorá sa s tou prvou nevylučuje, ale dopĺňa) ponúka možnosť vidieť človeka s takou vášňou pre právo a politiku, aký sa na Slovensku rodí raz za jednu či až dve generácie. Človeka obdareného výnimočnou mierou pracovitosti a odhodlanosti, ale s nulovým morálnym a etickým ukotvením. Pokým väčšina replík opozičných poslancov odkazuje na princípy demokracie, jeho zaujíma právna čistota.

RE: Slovenská noc dlhých nožov je dielo postavené najmä na inšpiratívnom a vďačnom koncepte. Jeho stvárnenie napĺňa snahu o občianske gesto a neformálny spoločensko-historický diskurz. Umelecky by však dielo RE: Slovenská noc dlhých nožov potrebovalo výraznejší moment, ktorý by predstavenie spravil zaujímavejším aj v rovine estetických kategórií.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová