Stratené kľúče od siene slávy

Premiéra inscenácie bola uvedená v komornom divadle Teatro Colorato, kde bol hrací priestor ohraničený kruhovým rozložením stoličiek. Takéto usporiadanie umožňuje blízky kontakt divákov s hercami a ponúka isté možnosti interakcie. Herečka Heidi Šinková a herec Ľuboš Janák sa nachádzajú v hracom priestore už počas príchodu divákov. Proces usádzania publika je zvukovo podfarbený voiceoverom: „Slávna/y (…), oroduj za nás,“ počas ktorého sa vystriedajú mená mnohých našich hercov a herečiek, od Evy Pavlíkovej a Emílie Vášáryovej po Jána Koleníka a Vicu Kerekes. Táto scéna už na úvod vykresľuje určitú humorno-ironickú náladu, v ktorej sa inscenácia ďalej nesie. Zároveň nastoľuje tému glorifikácie osobností či samotnej slávy, ktorá automaticky ponúka otázky: Rozhoduje o živote na výslní talent, priebojnosť, načasovanie, alebo zhoda okolností?

Zaznieva klubová hudba. Šinková sa začne hýbať tanečným spôsobom, no nie je to tanec Ide o pohybový prejav, ktorý je neprirodzený a prehnaný, miestami trhaný, a v určitých bodoch možno badať parodické poňatie konkrétnych tanečných krokov. Herečka pôsobí dokonca až ako bábika, ktorej základný pohyb spočíva výhradne v ohýbaní kĺbov. Ide však o zámer, ktorý je možné jasne odčítať. Počas scény hovorí frázy, ktoré pôsobia ako reklama: „Na javisku sa cítim ako doma“, „Nechcem byť slávna, chcem vám iba vyraziť dych“ a podobne. Tieto repliky striedajú ďalšie, ktoré kontrastujú s ilúziou dokonalého života a úspešnej kariéry: „Ja snívam a potom príde realita a tá bolí“ či „V alternatívnej realite som za hviezdu.“ Tento rozdiel predstavuje napätie medzi túžbou a skutočnosťou. Herečkin prejav balansuje medzi zámerným a nezámerným afektom. Šinková sa v istom bode predstaví menom a nacvičuje si ďakovnú reč pre prípad, že získa ocenenie Dosky, Slnko v sieti či Český lev. Text disponuje humorom, čo sa stretáva aj s pozitívnou recepciou publika.

Inscenácia je postavená na autorskej predlohe režiséra Michala Beleja, ktorý vychádzal aj z osobných zážitkov účinkujúcich. Tento fakt však v niektorých momentoch pôsobí pre inscenáciu problematicky. V súvislosti s ťažko dosiahnuteľnou slávou a uznaním, ktoré sú pre účinkujúcich osobnými témami, dochádza na viacerých miestach (napríklad frázy ako „nádej umiera posledná“, „hocikedy môže prísť životná rola“, ale aj spomienky na neefektívny dramatický krúžok či neprítomnosť osoby, ktorá by im dala šancu) k absencii nadhľadu. Repliky, ktoré by si vyžadovali, aby boli podané s ľahkosťou či sebairóniou, vyznievajú v kontexte osobnej skúsenosti a v danom hereckom poňatí mierne sebaľútostivo. Herci balansovali na tenkej hranici medzi osobnou spoveďou a pokusom o odstup, ktorý však miestami jednoducho chýbal.

Herec Ľuboš Janák sa na scéne objaví s preexponovaným pohybovým výstupom. Obrovskými krokmi sprevádzanými širokými pohybmi rúk krúži okolo divákov a zlovestným hlasom opakuje repliku: „Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa.“ Scéna odkazuje nielen na Dobšinského rozprávkovú postavu Martinka Klingáča (ktorej motívy sú už u bratov Grimmovcov). Zároveň táto replika dobre ilustruje scénu, ktorú uvádza. V nej Ľuboš Janák opisuje situácie rôznych stretnutí známych – zo školy, z natáčania, zo seriálových či muzikálových spoluprác – ktorí si nepamätali ani jeho, ani jeho meno. V súvislosti s odkazom na školu tu humorne naráža na stereotypy, ktoré na VŠMU existujú, ako je napríklad rivalita medzi činohrou a bábkoherectvom. Janák ďalej uvažuje o stereotypoch súvisiacich s homosexualitou, na základe opakovaných záverov konkurzov, na ktorých sa zúčastňoval a bol na nich označený ako „príliš teplý“. V danej scéne potvrdzuje svoje stanovisko, že by hocikedy zahral heterosexuála, požaduje zmenu v tej chvíli pustenej klubovej hudby slovami: „Vypnite tú teplošinu!“ a absolútne maskulínnym spôsobom inscenuje filmovú scénu a v jej závere kričí: „Toto je Sparta!“ Dynamicky a s dobrým humorom prepiera stereotypy, s ktorými sa v pracovnej oblasti neustále stretáva.

Po monologických častiach prechádzajú herec a herečka do verbálneho aj fyzického dialógu. V jednej zo scén kladie Janák Šinkovej otázku, čo je ochotná urobiť pre svoj sen. Herečka odpovedá, že všetko, a v tichosti dodá: „… čo sa týka herectva.“ Táto odpoveď automaticky nastoľuje otázku, či profesia, akou je herectvo, vyžaduje obety, prípadne aké veľké musia byť a nakoľko sú nevyhnutné. Šinková vylezie Janákovi na chrbát a v nepohodlnej pozícii sa obaja hýbu. Celý pohyb naznačuje nápor prekážok a čiastočne aj ich prekonávanie. Počas toho zaznievajú slová, s ktorými sa herci pravdepodobne stretávali – o tom, čo nedokážu, čo im chýba a podobne. Vyvstáva otázka, či existuje nejaký kľúč k úspechu, ktorý má len strážca brány. Výber týchto konkrétnych slov môže odkazovať na teóriu/fenomén gatekeepingu ako kontrolovaného filtrovania informácií. Zároveň však pripomína aj Kafkov text Pred zákonom, kde tiež nachádzame postavu strážcu brány (gatekeeper).

Ďalšou témou, ktorá sa v inscenácii objavuje, je uvažovanie o prvotnom podnete či popude človeka venovať sa umeniu. Skloňuje sa napríklad presvedčenie o vlastnej výnimočnosti či „šialenstvo“, ktoré je častým stereotypom o umelcoch. V súvislosti s bláznovstvom vyvstáva aj téma naštrbeného vnímania reality a nutnosť presvedčiť sa o skutočnej povahe vecí. Aj na tomto mieste Belej pracuje s intertextualitou a čerpá motívy z popkultúry. Tentokrát si vyberá „vílu Cililing“ alebo Zvonilku z rozprávky o Petrovi Panovi, ktorá žila z viery detí, že je ozajstná. Vílou je v tomto prípade Šinková, ktorá „neživo“ leží na zemi. Janák vyzýva ľudí, aby tlieskali, pretože iba tak herečka ožije. Tento výstup balansuje na hranici humoru a trápnosti – publikum spolupracuje a víla ožíva. Výzva na aplauz sa ešte párkrát v priebehu inscenácie zopakuje.

Blížiac sa k záveru vedie Janák monológ o sláve plný pátosu, o tom, ako stojí nad priepasťou uznania, a ihneď ho aj zironizuje – takéto patetické texty dramatikov musí prednášať. Sebairónia funguje a v tomto momente je otázna aj úloha dramatika – umelá inteligencia (AI) predsa napíše akýkoľvek text na počkanie. Napokon sa ozve aj samotná AI, ktorá oznámi, že hudba do inscenácie je výlučne jej výtvorom.

Nasleduje pohybová časť Šinkovej, počas ktorej robí polostojky, padá a dvíha sa. Celý prejav je cyklický a spolu s hovoreným obsahom v danej cyklickosti výborne funguje. Táto scéna v niečom pripomína aj záver inej Belejovej inscenácie Emily (Divadlo NUDE). Doplnené či variované opakovanie slúži v oboch dielach ako posilňujúci motív zdôrazňujúci naliehavosť významu. V Béčkach vo voiceoveri, ktorý s rovnakými slovami herečky tvorí dojem ozveny, znejú otázky: „Komu patrí toto telo? Mne? Divákom? Kritike? Režisérovi? Štátu? Je prínosom?“ Šinková prejav vyznieva priam až politicky.

V závere herci uvažujú nad svetom umenia a svetom mimo neho. Aj keď sa zdá svet mimo oblasti spätej so slávou jednoduchší, vnútorný hlas človeka ho vždy privedie späť k tomu, čo robiť chce a kde sa cíti, že patrí – či už je výsledkom danej aktivity uznanie alebo nie. Inscenácia Béčka je postavená prevažne na stereotypoch – niektoré vyvracia, iné, naopak, potvrdzuje. Pracuje s humorom aj s iróniou, no miestami sa stáva lamentujúcou spoveďou hercov.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová