Príbeh, jeho história, opakovanie a odcudzenie

Louisove literárne diela sú častým námetom pre divadelné spracovania, a to nielen v zahraničí, ale aj v našom prostredí. Z posledných sezón možno spomenúť český súbor Depresivní děti touží po penězích s inscenáciou Kto zabil mého otce (réžia Jakub Čermák) či študentskú inscenáciu Divadla Lab VŠMU Koniec Eddyho (réžia Ema Benčíková).

V septembri minulého roka mala v Divadle Ludus premiéru inscenácia História istého násilia v réžii Barbory Chovancovej. Dějiny násilí v réžii Tomáša Loužného z pražského Švandovho divadla sa objavili aj na uplynulom ročníku festivalu Drama Queer. Slovenské publikum tak malo v krátkom čase možnosť vidieť dve spracovania rovnakého titulu, ktorých vyznenie pôsobilo naozaj rozdielne.

Motívy v Louisových dielach sa často opakujú. Jeho nepopierateľne živý a dynamický literárny štýl je čitateľsky veľmi atraktívny. Hlavnou témou diela Histoire de la violence je príbeh znásilnenia a pokusu o vraždu, ktoré autor sám zažil. Čitateľská recepcia knihy je dvojaká. Mnohí ju chvália, a to najmä za verbalizáciu témy. Ďalší sa ťažšie vyrovnávajú s jej formou. Štylistická ľahkosť jeho písania je v tomto prípade v čomsi rozrušujúca. Pre mňa je najvýstižnejší citát z jednej z mnohých recenzií: „Nikdy som sa nestretol s tým, aby niekto hovoril tak bežne o znásilnení.“

Česká inscenácia pracovala aj s atribútmi nadhľadu, ľahkosti a humoru. O ten išlo najmä v prípade postavy cynickej sestry, ktorá príbeh svojho brata Édouarda rozpráva manželovi. Komentovala jeho snahy o intelektuálstvo, údajné rodinné prijatie jeho homosexuality verzus jeho štylizovanie sa do pozície štvanca či nesprávny úsudok počas osudnej noci. To všetko rozprávala s dávkou irónie a malomeštiackeho povýšenia. Na pozadí farebnej scény tak česká inscenácia nepôsobila príliš ťaživo, aj napriek charakteru témy, o ktorej hovorila. Neponúkala posun či inováciu, pôsobila podobne ako kniha.

Naopak, inscenácia Divadla Ludus sa od pôvodného diela vo vyznení odkláňa. Scéna je minimalistická, je to takmer prázdny priestor. Nachádza sa na nej len stôl a stolička –predstavujú vypočúvaciu miestnosť. Svetlo je tlmené, priestor tak pôsobí veľmi temne. Traja účinkujúci herci (Marián Chalány, Tadeáš Bolo, Jakub Švec) hrajú mužské postavy – Édouarda, násilníka Reda a policajtov. Alexandra Palatínusová stvárňuje postavu sestry.

V úvode sa stretávame s postavou Édouarda – rozprávača. Hovorí veľmi odmerane, s odstupom. Jeho tón hlasu je skôr monotónny, odtrhnutý od emócií. Často sa opakuje motív – jedna postava niečo hovorí, ďalšie dve to jednoduchým pohybom, alebo aj doslovne znázorňujú. V celej inscenácii sa veľmi dobre pracuje so zvukom. Slová majú často na konci prehovoru echo. Ak hovorí viac postáv súčasne, pracujú so synchronizáciou. V istom bode sa motív zvukového súladu roztriešti – všetky postavy síce rozprávajú naraz, hovoria však cez seba, zvyšujú hlas, kričia. Takmer žiadnej z nich nie je rozumieť. Dejovo to dáva význam – tento moment prichádza vo chvíli najväčšieho vnútorného chaosu Édouarda.

Dielo (aj pôvodné) je koncipované tak, že neprináša žiadne prekvapenie v podobe odhalenia zápletky. Od úvodu je jasné, že hlavná postava bola znásilnená. Dielo tak ponúka obraz o inštitucionálnom útlaku, nepochopení zo strany lekárov, polície či rodiny. Odhaľuje podrobnosti príbehu, strach či dopad udalostí na obete, ktoré nenachádzajú pokoj ani dlho po prežití traumatických udalostí.

Režisérka Barbora Chovancová si spolu s tvorivým tímom vybrala hlavnú líniu veľmi zreteľne. Inscenácia hovorí o „vlastnom príbehu“ – o tom, aké je ho vlastniť a aké je ho stratiť. Hovorí o potrebe vyrozprávať ho a spolu s ním aj pravdu. Zaznie: „Nedokázal som o tom prestať hovoriť. Chcem, aby to vedeli všetci, ale zároveň chcem byť jediný, kto vie pravdu.“ Tento moment naznačuje obranný mechanizmus, ale zároveň aj možnosť nápravy či vysporiadania sa jednotlivca s udalosťami, ktoré sa v jeho živote odohrali. Proces zdieľania je pre uzdravenie obete rovnako dôležitý ako právo na pravdu. Tento motív režisérka rozvíjala práve prostredníctvom postáv lekárov a policajtov v priestore koncipovanom ako vypočúvacia miestnosť. Po rozhovoroch s týmito ľuďmi už príbeh človeka nie je len jeho. Stáva sa z neho príbeh interpretovaný, spochybňovaný, odcudzený, zjednodušovaný, zovšeobecňovaný. Postava Édouarda sa pýta, ako mu môže prestať patriť jeho príbeh. Hovorí: „To, čo som chcel povedať, je stratené. Moje rozprávanie bolo definitívne vytýčené otázkami polície.“

Ďalšou výraznou témou je „hanba, s ktorou sa vždy spájajú najživšie myšlienky“. Aj napriek tomu, že obete sú jediné, ktoré by ju nemali cítiť, realita je často opačná Inscenácia však kladie dôraz najmä na ne. Pokúša sa vymaniť ich zo stigmy spájanej s pojmom obeť. Postave násilníka sa naopak nedostáva príliš výrazný priestor. Práve to je dôležité zdôrazňovať pri naratíve o násilí.

Inscenácia Divadla Ludus nepracovala s humorom. Jednoduchý priestor, odstup, takmer až dokumentárnosť. Postava sestry tu vôbec nevyznieva zábavne ani cynicky. Jej prípadná irónia je chladná. Atmosféra je ťaživá, adekvátna k obsahu zobrazovaného. Myslím, že táto inscenácia disponovala vážnosťou témy, ktorá bola v predlohe zamotaná do opakujúceho sa monológu plného ironických komentárov sestry či filozofických doplnkov autora. Práve pri tejto téme je pre mňa najzásadnejšia analýza hlavnej línie inscenácie – mať svoj príbeh verzus stratiť ho. Kto iný než autor má právo vypovedať o svojom živote spôsobom, ktorý mu je prirodzený? Vlastní svoj príbeh. Je to však tak, že v momente, keď sa dostáva do kontaktu s publikom – literárnym aj divadelným – a s jeho postojmi, prestáva mu príbeh patriť? Alebo mu patrí len o čosi menej? Tieto otázky sa vo mne sformulovali už v prvej časti inscenácie, ktorá patrila hovorenému slovu a skromnej hereckej akcii.

Po vypovedaní celej histórie danej noci herci zmenili scénu – na hracom priestore rozbalili biele baletizoly. Scéna už bola svetlá – symbol akejsi nádeje. Tadeáš Bolo a Jakub Švec ako postavy Édouarda a Redu predviedli pohybovú choreografiu, ktorá znázorňovala všetko, čo bolo doposiaľ povedané. Pohyb s prvkami súčasného tanca naznačoval nielen agresiu, ale aj nehu. S ohľadom na časový aspekt však daná sekvencia predĺžila už aj tak pomerne dlhú inscenáciu. V tomto kontexte pôsobila ako opakovanie toho, čo sa už odohralo. Vzhľadom na ťaživosť obsahu, ale aj jeho vhodné spracovanie by vyznelo omnoho údernejšie, ak by bolo dielo kratšie.

Napriek nadmernej dĺžke a častej pomalosti či statickosti inscenácie je História istého násilia zaujímavým a citlivým uchopením aktuálneho diela svetovej literatúry, ktoré upozorňuje na závažné a často tabuizované témy.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová