Neodídem bez odpovede! Ale odídeš.

Priestor Štúdia 12 je pre inscenáciu Držitelia minimalizovaný na vyvýšenú plochu veľkosti približne dvoch pingpongových stolov, pokrytú zeleným baletizolom. V úvode počujeme ambientnú, dunivú hudbu stáleho rytmu, v miestnosti je tma, tanečník a tanečnica sú len jemne osvetlení. Obaja smerujú na inú stranu publika, ktoré sedí okolo vytýčeného priestoru z dvoch strán. Ich prvotný pohyb začína opakovaným dvíhaním a spätným sťahovaním hrudníka. Spolu s pomalými, pravidelnými hudobnými beatmi tento výjav pripomína tlkot srdca. Po chvíli sa pohybový prejav rozširuje, v celej začiatočnej fáze je jemnejší, úspornejší, knísavý, tanečník a tanečnica sa zrkadlovito pohybujú do opačných strán. Janáková má na sebe svetlofialové kožené šaty, Heriban svetlomodrú koženú bundu a dobre padnúce svetlé nohavice. Z voiceoveru – ktorý má charakter takmer až poetického textu a v inscenácii slúži ako interpretačná navigácia i atmosférotvorný prvok – zaznie: „Hlasy v hlave hovoria, že nie sme schopní veľkých vecí.“ Zároveň v istom bode Janákovej pohyb naznačuje nepohodlie v danom odeve. V nasledujúcich scénach sa tanečníci prezlečú do teplákových súprav. Okrem alúzie srdcového rytmu ako symbolu nervozity (neskôr sa vyskytne aj veta: „Som nervózna aj v spánku.“) môžeme chápať symbolickosť kostýmov ako odev pre život verejný a odev pre život súkromný. Ten verejný je pevný a nepohodlný, pohyb v ňom je úspornejší. Naopak odev súkromný predstavuje voľnosť prejavu aj pohybu. Čo súvisí s čítaním verejného života ako života konvencií, obmedzení, presnosti, pevne stanovených pravidiel, nevychyľovania zo zaužívaných dráh. Život súkromný je voľnejší, no je bezpečnejší? V súkromnom živote je povolené viac, obmedzenia neprichádzajú zvonku, ale vytvárame si ich sami („Hlasy v hlave hovoria, že nie sme schopní veľkých vecí, že to, čo robíme, už dávno za nič nestojí.“). Práve toto je najväčšia nástraha všetkých držiteľov.

Choreografia je do istého momentu koncipovaná v pomalom, rozvážnom tempe. Tanečník a tanečnica sa hýbu do strán, pôsobia akoby boli na pružinách. Ich pohyb sa opakuje, zároveň pracujú s princípom zrkadlenia. Z voiceoveru zaznie: „Opakujem sa, opakuj po mne, opakujem, opakujeme.“ Je tu prítomné nadviazanie na motív držania sa čohosi zaužívaného, poznaného, videného, opakovania istých vzorcov. Takýmto vzorcom môže byť aj prejedanie sa v stave nervozity, ktorá sa v inscenácii tematicky objavovala. Spod vytýčenej plochy vytiahne Janáková balík cukríkov, sadne si na zem a začne ich jesť. Najprv pár, potom viac a napokon si ich vloží do úst neúmerné množstvo. Heriban na ňu zatiaľ z výšky hľadí. Celá ich výmena pohľadov je veľmi subtílna a pohybovo úsporná, čo pôsobí humorne, práve pre familiárny charakter podobnej situácie. V inscenácii je tento princíp očného kontaktu a rozpoznateľnej mimiky prítomný vo viacerých momentoch, je dobre čitateľný a je zdrojom nadhľadu aj vtipu. Zároveň je to odkaz na ten typ blízkosti, kedy slová nie sú potrebné, prípadne poznanie, kedy slová nie sú nutné a komunikácia je možná aj bez nich. Na záver situácie s cukríkmi Janáková akoby nedobrovoľne podala balík cukríkov Heribanovi. Dá si jeden. Potom jej podá vrecúško a ona neochotne vypľuje obrovské množstvo cukríkov naspäť. Plné ústa ako symbol tlaku, napätia, nenásytnosti, trucu, pocitu „môcť mať všetko“. Prázdne ústa ako stav uvoľnenia.

Dynamika tanečníkov balansuje od náklonnosti a nápomoci až k boju a agresivite. Nad týmito extrémnymi polohami sa však vznáša blízkosť. Ak sú možné tieto dva póly emócií v dynamike jedného vzťahu, blízkosť je pravdepodobne nevyhnutná, z nej to pramení. Vo voiceoveri znie: „Na ploche sa vyhýbame slovu boj. Voláme to kontakt, voláme to nádej, voláme to mierová misia…“ Práve tieto kontrasty sú najvýznamnejšie vyjadrené v scéne, ktorá pôsobí najnáročnejšie a najnebezpečnejšie – vo výbornom tanečnom prevedení Janákovej a Heribana však paradoxne prináša aj dojem ľahkosti. Vyvýšená plocha tu vyvoláva najväčší efekt, pretože má hrany a je pod ňou prázdny priestor. Tanečníci skúmajú vlastné aj vzájomné limity. Pohybujú sa po hranách, držia vlastnú váhu na rukách hrán, rozbiehajú sa do strán a v rýchlosti končia presne – na pol chodidla či dlane, narážajú do seba, ale pracujú aj so vzájomnými váhami, držia sa, podporujú sa telami, ale najmä sa na seba v mnohých momentoch nevyhnutne spoliehajú. Podržať sa, znamená v tomto bode bezvýhradne si dôverovať. Zo scény okrem témy dôvery presakuje aj téma citovosti – čítame ju z blízkosti, dotyku, vzájomného „držania sa“, vzdialenosti medzi mužom a ženou a uvažujeme aj nad istým nepomerom. V mnohých momentoch inscenácie je zjavné, že pohyb ženskej postavy oproti mužskej je intenzívnejší a urputnejší. Z voiceoveru počuť ženský hlas: „Som presvedčená, že ostatní by to zvládli lepšie, … stvorili ma ukrivdení ľudia“. Odtiaľ zjavne pochádza zdroj nepomeru či väčšej intenzity – sú to pocity menejcennosti, ktoré vedú k snahe o validáciu u iných, traumy z minulosti, či zdedené, od detstva vštepované nefunkčné vzorce správania. Je to demonštrované aj v nasledujúcej scéne, kde žena pritlačí muža k stĺpu (na dvoch stranách plochy sa nachádzajú dva mohutné stĺpy). On pevne stojí, kým ona sa po ňom váľa ako po gauči – opiera sa, posúva sa, sadá si. Spolu s výrazom jej tváre to pôsobí ako priame stelesnenie frázy „nevie čo od rozkoše/nevie čo so sebou“. Ako aj v ďalších, už spomínaných, situáciách, výrazným pocitom je nepohodlie.

Následne prichádza moment najväčšieho uvoľnenia, ktorým je kabaretné číslo. Muž si oblečie svetlomodrý kožuch a žena červeno-ružovú kožušinovú bundičku a na veselú pieseň tancujú absolútne preexponovane, predvádzajú klišéovité kabaretné pohyby, rozhadzujú rukami aj nohami, dlaňami vytvárajú slniečka, smejú sa. Tento tanec po skončení hudby pokračuje ako rozhádzaný pohyb, ktorý je už lokalizovaný pri zemi. Potom opäť nastane pokojnejší pohyb. Momenty napätia a uvoľnenia v inscenácii kolíšu ako hladina kortizolu vystresovaného človeka (z voiceoveru: „Som z teba nervózna/y hneď po zobudení.“).

V poslednej scéne je narušený zelený povrch plochy, pretože Heriban sa pod neho pretlačí a skryje sa pod ním, zatiaľ čo Janáková sedí na nerovnej ploche pomerne pokojne. Je nestabilita upokojujúca, lebo je to určitý typ istoty? V tejto situácii zaznie: „Sedím v žabe“. Janáková potom zíde dole z plochy na úroveň publika a prvýkrát neznie voiceover, ale hovorí ona. Narušila sa plocha, narušila sa „štvrtá stena“, narušila sa ilúzia. Povie, čím zároveň všetko objasní: „Pravda je vzácny a drahý druh informácie“ a doplní, že hádam sme si nemysleli, že naozaj sedí v žabe. Skonštatuje, že najjednoduchší spôsob, ako spájať ľudí, je pomocou fikcie – a tak je možné reflektovať – publikum bolo spojené vo fikcii, ale po jej narušení už reflektuje každý sám – pravda je tak aj rozrušujúcim prvkom. Janáková vytiahne Heribana spod baletizolu, kričí o záver, kričí o odpoveď, ale on jej ujde naspäť pod baletizol. Koniec bez konca. Napätie bez uvoľnenia. Narušenie trvá.

Pohybové výkony Michala Heribana a Barbory Janákovej sú absolútne presné, vyvážené, zohraté a výrazovo sugestívne. Inscenácia Držitelia je tak minimalistickou, ale významovo bohatou štúdiou povahy a správania človeka-držiteľa, a pokračuje tak v dramaturgii Divadla Jedným dychom, ktorá opakovane skúma emočné interiéry jednotlivcov.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová