Štúdia ľudskej temnoty

Hrací priestor bol výškovo členený na niekoľko stupňov. Tie sa v priebehu celej inscenácie menili, a to za aktívnej asistencie javiskových technikov odetých v čiernych oblekoch. Jednotlivé stupne mali obdĺžnikový tvar a boli na kolieskach. Pravidelnými zmenami tak scénická výtvarníčka Markéta Plachá dosiahla efekt rôznych vzájomných polôh – rovnobežnej aj kolmej. Prudké otočenia korešpondovali s krutou podstatou inscenácie. Výškové stupňovanie – paralela s hierarchizovanou spoločnosťou – fungovalo aj ako zdôraznenie toho, „kto stojí nad kým“.

V úvode inscenácie sa každá postava ukázala na javisku a na klavíri, ktorý sa nachádzal v strede priestoru, zahrala jeden tón. Herci a herečky v moderných kostýmoch s historizujúcimi prvkami (najmä vlasová štylizácia) si v jednej z úvodných scén navzájom aplikovali rúž. Robili to však veľmi nepresne, prechádzali ním po tvári. Daná situácia predznačila motív dekadencie – fyzickej, no najmä vnútornej.

Postavy bohatých a márnivých šľachticov trávia v tomto príbehu svoje dni invenčnými spôsobmi novej a novej krutosti, deštrukcie citov. Dvojica markízy de Merteuil a vikomta Valmonta tvorí ústredné duo, ktoré naoko ťahá za všetky nite a premyslene ovláda každého v dosahu. Zaujímavým – aj keď pre väčšie množstvo postáv zo začiatku náročnejšie čitateľným – režijným riešením bolo zdvojenie postavy Valmonta. Na jednej strane je to vhodná metafora dvojtvárnosti či falošnosti, ktoré sú preňho charakteristickými, na druhej to naznačuje leitmotív celej inscenácie – prácu s kontrastom. Matej Lacko zobrazil Valmontovu pudovejšiu, živočíšnejšiu tvár. V pravidelných intervaloch si vyzliekal tričko, ktoré odhodil za oponu. Obratom mu vždy priletelo rovnaké, ktoré si opäť obliekol. Tento repetitívny moment bol zábavným stvárnením frazeologizmu o prezliekaní kabátov. Naopak Valmont Mateja Erbyho odetý v svetlom obleku bol sofistikovanejším a dojmom racionálnejším zobrazením vikomta. Z jeho prejavu však sálal manipulatívny zámer skrytý za domnelou rozumnosťou.

Zdvojenie často fungovalo aj ako zobrazenie napätia medzi vonkajším a vnútorným hlasom, ako rozdiel medzi konaním a jeho podnetom, medzi fyzickým a psychickým. Jednotlivé scény oddelila režisérka tmou a hudbou, v ktorej takisto kontrastovala vážnosť a modernosť. Prudké zmeny javiska fungovali na princípe statické verzus dynamické, a vytvárali tak vizuálne skvelé kompozície. V tomto duchu viedla režisérka aj prácu s telom hercov. Ich pohyby boli v mnohých scénach synchronizované, často trhané, inokedy zas zotrvali v štylizovanej póze. Je to napokon typický Rázusovej prístup k práci s telom, či všeobecne k pohybu v inscenácii. Konanie je často kontrastom k situácii, podčiarknutím hovoreného či symbolom zdôrazňujúcim schopnosť imaginácie v divadle. Skvelým príkladom poslednej možnosti bola situácia, keď markíza de Merteuil strihala nožnicami pri hlave mladej a jemnej Cécile. Pri každom cvaknutí ostal Cécile v ruke chumáč vlasov, počas čoho hovorila o prvej – a zároveň násilnej – sexuálnej skúsenosti s Valmontom. To výrazne podčiarkovalo metaforický charakter danej scény.

Hra kontrastov je skvelým interpretačným kľúčom k dielu. Postava markízy de Merteuil v jednej zo scén hovorí, ako sa učila správať sa v spoločnosti. Jej prístupom bolo „sledovať nie to, čo ľudia hovoria, ale to, čo sa snažia skryť“. Ak na to jednotlivec príde, je to jeho cesta k moci. Zaujímavým sa to stáva, ak to čítame z markízinej pozície ženy, pre ktorú je validácia seba a svojich rozhodnutí vždy náročnejšia. V kontraste s tým je napríklad scéna, keď Valmont ako reprezentant mužského princípu naliehavo opakuje vetu „neviem si pomôcť“ ako dostatočný argument pre akékoľvek svoje pochybné správanie.

Neskôr sa dozvedáme o zdroji značnej časti markízinej krutosti. Pramení z toho, že ju gróf Gercourt opustil, z jej túžby po pomste. Ukazuje sa tu aj boj ženskej a mužskej sily. Celá záverečná časť sa odohrávala na scéne plnej šípov. Ľudia sú v tomto svete lovcami a zároveň korisťou. Je otázkou času, kedy ich nejaký šíp zasiahne. Napokon koniec nebol šťastným pre nikoho. Bola to smrť, žiaľ alebo zatratenie. V inscenácii zaznelo, že „ješitnosť a šťastie sa vylučujú“. A taký bol aj záver. Valmont bol zabitý lukom a jeho posledné slová zneli: „Je mi zima.“ Markíza de Merteuil si umývala tvár – čím viac si ju umývala, tým ju mala špinavšiu.

Júlia Rázusová vystavala inscenáciu ako štúdiu temnoty ľudského vnútra. Systematickou prácou s kontrastom kládla dôraz na rozdiel medzi tým, ako človek koná a prečo to tak je. Na nezhodu medzi vnútornými poryvmi a následnými činmi. A tak vhodným konštatovaním na záver sa zdajú byť práve slová z inscenácie: „Jediné, čo by mohlo človeka prekvapiť, je, ako málo sa svet mení.“

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová