MLOKi
Dobro | Foto: D. Krupka, zdroj: www.novadrama.sk
Dobro | Foto: D. Krupka, zdroj: www.novadrama.sk

Po Novej dráme – O dvoch koncoch

„And the rest is silence,“ – ako pripomenula v záverečnom príhovore festivalu Nová dráma/New Drama 2017 jeho riaditeľka Vladislava Fekete. Tento ročník festivalu sa skončil – dokonca (už tradične) dvakrát. Hoci v divadle je syndróm „viacerých koncov“ väčšinou dôvodom na kritiku, festival Nová dráma/New Drama má dva závery celkom zámerne. Jedným je posledné predstavenie súťažného programu, druhým slávnostný ceremoniál odovzdávania cien, po ktorom nasleduje hosťujúce zahraničné predstavenie.

Koniec prvý – úlety premúdrenej labute

Porovnávať dva konce tohto ročníka festivalu je ako porovnávať výbuch sopky s varením polievky – dve inscenácie asi nemohli byť rozdielnejšie. Dobro z DAB-u, Sprušanského inscenácia hry, ktorú na objednávku napísal Laco Kerata, je absurdno-groteskným úletom, paródiou slovenskosti, slovenskej nátury, kritikou našej malosti, provinčnosti a tiež oportunizmu na pozadí spoločensky aktuálnej situácie – slovenského predsedníctva Európskej únie. Fraškovitá komika textu i inscenácie je často na hrane či až za ňou (najmä v herectve), divák sa smeje na familiárnych postavách, sitcomovo skarikovaných typoch – od mamičky závislej na televízii, cez jej ambicióznu a „podnikavú“ dcéru, jej mafiánskeho milenca a nudného priemerného manžela, až po hlavného hrdinu Dobroslava, dobráka-intelektuála, ktorého rodina a známi nasilu pretlačia do Europarlamentu. Popri tom sa univerzum postáv obohacuje o bizarné zjavy – filozofujúcu labuť, Číňana a Indiána či dievčinu, ktorá sa striedavo pozná i nepozná s Dobroslavom a bez ohľadu na to, kým vlastne je, jej vždy tikajú biologické hodiny. Nie náhodou niektorí zahraniční hostia festivalu zhľadúvali v predstavení alúzie na Ionesca či na Tatka Ubu (hrdina sa z nikoho stane politickým lídrom) a snažili sa mu porozumieť aj napriek množstvu lokálnych narážok a odkazov.

Koniec druhý – izraelsko-palestínsky

Na druhej strane, lokálnosť nebola prekážkou na pochopenie izraelskej inscenácie Admission (Priznanie) divadla Jaffa. Izraelskí herci po boku s palestínskymi tu hrajú príbeh inšpirovaný udalosťami jedného z najzložitejších a najpálčivejších globálnych konfliktov na Blízkom východe, ktoré sú spojené s vojnou o nezávislosť (1948) a prvou intifádou (od 1987). Unikátnym aspektom tohto projektu je spoločné hľadanie nepríjemnej pravdy a pokus o vyrovnávanie sa s minulosťou. Pre našinca to zas bola príležitosť preniknúť k historickým udalostiam, o ktorých sa z hodín dejepisu bez toho, že by sám prejavil zvláštny záujem, len málo dozvie. Konflikt, ktorý sa na javisku odohráva, však vychádza z univerzálneho modelu – dve strany, ktoré majú svoju pravdu a nechcú sa jej vzdať. S tým súvisí aj pomerne konvenčné javiskové riešenie – rozdelenie hľadiska na dve protiľahlé strany, medzi ktorými sa hrá. Škoda, že podobne konvenčný je aj režijný princíp – na minimalistickej, „chudobnej“ scéne sa striedajú dialógy postáv, pričom neaktívne postavy „čakajú“ na stoličkách po bokoch javiska. Spočiatku je táto absolútna koncentrácia na dej a herectvo príjemnou zmenou v porovnaní s výstrelkami Dobra i experimentmi iných festivalových produkcií. Po čase sa však inscenácia v sebe zacykluje a stáva sa predvídateľne nezáživnou.

Dobro a Priznanie sa tak ocitajú na opačných póloch divadelného zážitku – prvé diváka atakuje paľbou nápadov a situácií často na hrane gýča, preháňania a nevkusu, druhé ho zas valcuje nepomerom medzi zásadnou témou a jej málo zaujímavým divadelným stvárnením.

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová, aka Mašla. Narodená v malebnom horehronskom kraji v predrevolučnom roku 1988. Konkrétne pochádza z Brezna. Odmalička sa preháňala vrchmi nízkotatrančia, preto od roku 2009, kedy sa dočasne usadila v hlavnom meste, mierne trpí. Ako všetky ostatné mloki, aj ona je naivne presvedčená, že divadelná kritika má budúcnosť. V tejto súvislosti vyštudovala príslušný odbor na VŠMU. Zimný semester druhého ročníka strávila v Litve, kde si obľúbila najmä nonverbálne divadlo, lebo žiadnemu inému nerozumela. Za najväčšie plus svojej špecializácie považuje popremiérové rauty. Ale niekedy chodí do divadla aj len tak, pre potešenie. Keď práve neprokrastinuje, redakčne sa stará o divadelný časopis kod (konkrétne o divadle), do ktorého podchvíľou prispieva, píše recenzie pre Monitoring divadiel a príležitostne pre festivalové denníky. Je frankofónna a anglofónna, sem-tam rozumie aj iným fónom. Medzi jej záľuby patrí túlanie sa po svete, zber lesných plodov, nakupovanie kníh, ktoré nestíha čítať, amatérske kulinárstvo a mnoho iného.