MLOKi

Od eufórie k apatii

Košické divadlo Na Peróne uviedlo inscenáciu novej autorskej hry podľa textov Daniela Majlinga s názvom Niekoľko skíc k vlastnej samovražde. Súbor opäť otvára na podloží dobre čitateľných dejových sekvencií širšie kultúrno-spoločenské témy. Tentokrát cez hlavnú postavu generického autora súčasnosti hovorí o tvorbe, vyčerpanosti veľkých tém a absencii originálu. Štvorica hercov Jana Wernerová, Peter Kočiš, Michaela Domovcová a Jakub Muranský sa premiestňuje z príbehu do príbehu, aby okomentovala aktuálnu krízu tvorby.

Inscenáciu otvára moderátorka formátu s názvom Litertalk, Zana Bergerová (Jana Wernerová). Tá samu seba pasuje za arbitra elegancie, keď sa v úvode bratislavským prízvukom predstavuje ako zamestnankyňa Jazykovedného ústavu a volá „na stage“ svojho hosťa. V ruke má miesto sudcovského kladiva mikrofón a nemilosrdne utvára vkus publika, otvorene podpichujúc autora A. P. Čehova (Peter Kočiš). Situácia diskusie rámcuje celú inscenáciu a pravidelne ju prerušujú hrané etudy, ktoré obsahovo vychádzajú z Majlingovej knihy Ruzká klazika. Hrací priestor je rozdelený na dva plány – v prednom plynie čas divadelnej inscenácie a v zadnom exkurzy do príbehov z knihy autora (Majlinga/Čehova). Dva svety delí frontálna textilná clona z pásikov, pripomínajúca mreže.

Analogický dizajn má tvárová maska postavy Čehova v tvare dutého kvádra, spredu preťatého pásmi z kartónu, ukrývajúcich jeho hlavu (výtvarníčkou inscenácie je Daša Krištofovičová). Preklep v mene malého velikána súčasnej „ruzkej“ prózy vtipne odkazuje na profesiu falzifikátora klasickej literatúry. Čehov je zároveň fiktívno-divadelné alterego Daniela Majlinga, ktorého texty hra adaptuje. Kartónové väzenie okolo jeho hlavy vizuálne dopĺňa ním verbalizovanú kritiku myšlienkovej obmedzenosti súčasného umenia, ktoré nemôže byť o veľkých veciach, lebo sa nedejú. Po tom, ako si moderátorka jazykovedkyňa urobí foto publika do výkazu pre Fond na podporu umenia, spovedá Čehova a manipulatívne ho vedie k priznaniu, že jeho literatúra nemá cenu. Čehov pejoratívne, ale apaticky konštatuje, že jeho nešťastie spočíva len v zlom rozhodnutí – byť literárnym autorom v dobe, ktorá neplodí príbehy.

Nevydali vám román. Ste sklamaný?

Kríza umeleckej tvorby je motívom, ktorý podprahovo prekračuje literárny a divadelný text. Na mnohých miestach sa rozostrujú hranice medzi javiskovou postavou, dramatickou osobou a hercom. Peter Kočiš si vyjde zanadávať za dvere divadelnej sály, kde z Čehova prechádza do Kočiša, keď zamrmle, že „rovnaká kokotina ako písať, je hrať divadlo v Košiciach“. Michaela Domovcová a Jakub Muranský hrajú postavy hercov s ich menami, keď na literárnom podujatí čítajú texty A. P. Čehova. Rovnako ako autor, aj oni sú len výplňou eventu, ktorého existencia je odôvodnená existenciou dotačných fondov. Ich rola je oslabená natoľko, že sa na nich vlastne zabudlo. Keď príde rad na prednes poviedok, moderátorka si ledva spomenie na ich mená a profesie.

„Litertalk“, ktorý inscenáciu ohraničuje formálne, spočiatku len uvádza príbehové sekvencie z Majlingovej zbierky. Po čase sa ale svet z prvého plánu fikcie prelína s druhou. Hlas moderátorkinho kritického, ale nekonštruktívneho komentára preniká podpichovačne ako do autora, tak priamo do príbehov, ktoré sa neúspešne snažia spracovať témy lásky a smrti. Situácia diskusie postupne narúša dianie príbehov za clonou, ktoré zas zasahujú do nej. Už samotné texty predlohy upozorňujú na nemožnosť skutočnej tragiky v literatúre, ktorá popisuje dnešok. Tak sa téma lásky a smrti spotvoruje v grotesknej trápnosti, kde každý pokus musí zlyhať. Samému Čehovovi sa nedarí zabiť sa, lebo okrem technických zručností mu na to chýba nielen sústredenie, ale aj vytrvalosť. Zúfalé nastavenie autora, na ktoré neustále upozorňuje moderátorka, korešponduje s neschopnosťou jeho postáv zažiť lásku alebo dôstojne umrieť. Práve snaha žiť a popisovať tie najvznešenejšie veci spája postavy Majlingových príbehov, herecké postavy a človeka súčasnosti.

V etude z prostredia vydavateľstva sa v milostnom trojuholníku objavuje trojica autor – vydavateľ – sekretárka, z ktorých každý prežíva nenaplnenú lásku k niekomu inému. Príbeh sa končí náhodnou a banálnou smrťou. Zameniteľné Nadeždy Semionovny a Levovia Ľvovičovia sa potácajú v snahe naplniť veľký odkaz (národnej tvorby?) a zisťujú, že sama tradícia, ku ktorej sa snažia odkázať, je vyprázdnená. V príbehu o bájkarovi Krylovovi, ktorý miluje ženu, na ktorú (smrteľne) žiarli jeho vlastný pes, rozvíja filozofickú debatu o samovražde postava s maskou sliepky, ktorá následne končí v zuboch bájkarovho psa. V moderných náhodných smrtiach ostáva kus klasicky tragického – jazyk súčasnosti má niekoľko synoným pre falzifikát, no nedokáže vytvoriť jediný román.

Režisérka Jana Wernerová využila aj dynamické hudobno-vokálne a pohybové prvky dekonštruujúce divadelný text. Silné momenty sú práve tam, kde herci vlastnými hlasmi a telami tvoria významovú a formálne funkčnú nadstavbu javiskovej situácie. Keď A. P. Čehov popisuje rozdiel medzi vznešenou Rusou a slovenským románom z Revúcej, trojica hercov s plastovými trúbkami v ústach zručne (a zvučne) vytvára rustikálny „podmaz“ melodizovaným bučaním kráv a kotkodákaním sliepok. Čisto vokálne výkyvy inscenáciu dynamizujú a pokojne by ich mohlo byť viac. Tanečné a spievané vstupy sú často kombinované s použitím masky – od tvárových masiek Čehova a Krylovovho psa až k nadrozmerným textilným matrioškám, do ktorých sa herci navlečú v záverečnej scéne. Jakub Muranský ako verný a patologicky žiarlivý pes až pantomimicky detailne prepracoval svoj výstup, v ktorom prv kňučaním avizoval premenu postavy – maska sa mu zjavila v ruke, nasadil si ju na tvár, prešiel za záclonu a stal sa absolútnym psom. Podobným spôsobom sa postavy premiestňovali z jedného priestoru štylizovanej divadelnej fikcie do druhej – literárnej. Tým, že premeny sa uskutočňovali antiiluzívne, upozorňovali na súvislosť dvoch rovín.

Originálny Majlingov text poskytol vhodné podložie pre originálne autorské spracovanie. Jeho výber potvrdzuje jasnú dramaturgickú predstavu členov a členiek súboru a inscenácia zas schopnosť posunúť literárny obsah do performatívneho, inak ako sme zvyknutí pri slove dramatizácia. Poetika a postupy súboru obsahovú „message“ zintenzívnili a posunuli ďalej väčšiemu publiku.


Text: Daniel Majling, Jana Wernerová, Peter Kočiš
Dramaturgická spolupráca: Tereza Trusinová, Mário Drgoňa
Scénografia, kostýmy, masky, projekcie: Daša Krištofovičová
Video: Daša Krištofovičová, Andrej Šoltés, Gertrud Mária Korpič, Viktor Petráš, Dušan Horucka
Hudba: Miro Tóth
Svetlo: Dušan Kopčov
Zvuk: Palko Matia
Réžia: Jana Wernerová
Produkcia: Peter Kočiš, Jana Wernerová, Monika Pádejová, Anna Suráková
Účinkujú: Peter Kočiš, Jana Wernerová, Jakub Muranský, Michaela Domovcová

Premiéra: 26. máj 2022