MLOKi

Filmová identita tanečného sóla

Festival tanečních filmů za normálnych okolností premieta v pražských kinách nové filmy z celého sveta. Jeho organizátori sa tentokrát prispôsobili situácii a okrem uvedenia májového hlavného programu iniciovali aj filmovú „reinkarnáciu“ dvoch tanečných inscenácií – autorskej choreografie Roselyne Francúzky Cécile Da Costa a sóla pre tanečnicu Fanny Barrouquére od choreografky Lenky Vagnerovej s názvom Dark Horse. Online uvedením týchto dvoch premiér festival akoby vyslyšal nehlasné volanie o pomoc všetkých tých, ktorým chýba intenzita fyzického divadelného zážitku. Pozerať sa na tanečný film v čase, keď je vrcholom umeleckého blaha stream, bolo na nezaplatenie.

Tento český festival existuje už od roku 2009 a sústreďuje sa najmä na propagáciu žánru. Periodicky predstavuje začínajúcich filmových tvorcov a vytvára ojedinelú platformu aj pre tanečných divákov. Vďaka workshopom, ktoré realizuje v spolupráci s pražskou FAMU, navyše pomáha transformovať tanečné choreografie pôvodne určené pre javisko do filmu, čo je pre tanečníkov počas režimu „na diaľku“ užitočné naberanie skúseností. Filmová režisérka Roselyne, Tereza Vejvodová aj režisér Tomáš Polák, ktorý natočil Dark Horse, uplatnili pri tvorbe svojskú poetiku. Ich filmový fókus zároveň zhutnil hodinové predstavenia do krátkych pätnásťminútových filmových formátov. Online premiéru filmov sprevádzal aj úvodný vstup zakladateľky festivalu Jany Návratovej a komentáre samotných tvorcov filmov, v ktorých divákom opísali bližšie proces samotnej tvorby.

Moje meno je Roselyne a pozerám sa na teba

Dielo Roselyne som videla trikrát – na videu, naživo a teraz vo filme. Či to bolo počtom opakovaní alebo odlišným médiom, mám pocit, že naozaj som sa s ňou stretla až na záver.

Tanečnica Cécile Da Costa nám vo filme svoju Roselyne ukazuje v jednofarebnej „miestnosti“, ktorá pripomína pôvodný scénický black box a je v nej prítomný iba gauč a jedna rastlina v črepníku. V inscenácii si kvetinou po celý čas zakrýva tvár, ktorú neukazuje ani vo filme. Tu už však rastlina nie je neoddeliteľnou súčasťou jej tela, nášmu pohľadu sa tanečnica vyhýba aj filmovým detailom – často sú snímané len časti jej tela alebo tancujúca postava otočená chrbtom. Jej pohyb je civilný a ovplyvnený snahou splývať s interiérom, čím neistá Roselyne akoby neustále ospravedlňuje svoju prítomnosť na scéne. Rastlina funguje aj ako metafora, ktorá je s osobnosťou Roselyne spätá — rovnako ako ona sa môže v miestnosti nachádzať len tak mimochodom, bez toho, aby budila pozornosť. O to isté sa snaží Roselyne i vtedy, keď existuje len tak na polovicu – je opatrná a pokorná, stále za niečo ďakuje alebo cíti vinu, aj keď si už nepamätá za čo. Cécile Da Costa je dokonca oblečená do zelených šiat pripomínajúcich farbu rastliny. Rovnakú priľnavosť je možné pozorovať aj ku gauču, ktorý tanečnica podlieza, kým počujeme jej slová: „I don’t want to be attached to anybody.“ Roselyne sa neodvažuje existovať samostatne, no zároveň je tu naozaj sama, nie je ochotná ukázať sa, ale súčasne chce byť videná. V divadelnej inscenácii bola rozoznateľná koketéria Roselyne s túžbou odhaliť sa, keď jej hlava už-už vykúkala spoza rastliny alebo gauča. Vo filme ide o demonštráciu rozhodnutia neukázať sa a o jeho dôsledky.

Napätie je tu budované analogicky s vnútorným prežívaním Roselyne – najmä prostredníctvom zrýchleného strihu, nahromadením hluku alebo priestorovou zmenou. V momente, keď sa performerka nadýchne, nachvíľu sa ocitá na lúke, v doširoka otvorenom priestore. Pocit z neho sa vzápätí prenesie do šedej izby s gaučom a prejaví sa aj v pohybe – v uvoľnení tela tanečnice. Sugestívne momenty vznikajú práve vďaka obrazovým a zvukovým detailom. Keď nastane v Roselyne vnútorný zlom a povie, že nepotrebuje byť k nikomu pripútaná, vidíme ako ponára svoje ruky a postupne celé paže do mäkkých útrob gauča. Záber, ktorý je sprevádzaný vzdychom a môže pripomínať masturbáciu, predznamenáva etapu príbehu, kde Roselyne začína robiť dobre predovšetkým sebe. Jej postupné uvoľňovanie sa občas strieda kŕč („I’m not afraid to get old“), ale je schopná od neho prejsť k autenticite („I am afraid to get old“).

Pred pôsobením na českej tanečnej scéne tvorila Cécile Da Costa v rodnom Francúzsku. Práve princípy pochádzajúce z francúzskej divadelnej tradície sú vystopovateľné aj v dramaturgii jej sóla – po celý čas je totiž jeho podstatným prvkom monológ. V ňom sa nám Roselyne v útržkoch predsa len dáva spoznávať. V niektorých častiach sa pohyb a reč navzájom komentujú, pričom pohyb tela občas prebieha v oneskorení voči slovám, ktoré sa cezeň akoby filtrujú.

V inscenácii sa nám Roselyne pocitovo svojou utiahnutosťou naozaj vzďaľovala – divadelná verzia bola síce precízne vystavaná, no ako celok na mňa pôsobila príliš bezchybne až sterilne, podobne ako osobnosť Roselyne. Film disponuje širšou škálou prostriedkov ako preniknúť práve dovnútra postavy, a cez skratky, vrstvenia a priblíženia, sa v ňom aj Roselyne zdá akosi viac skutočná.

Tekutosť dobra a zla

Napriek tomu, že Dark Horse je tiež tanečné sólo, ponúka úplne inú divácku skúsenosť ako Roselyne. Lenka Vagnerová vytvorila túto choreografiu ešte v roku 2012 priamo pre tanečnicu Fanny Barrouquére, ktorá v nej využíva spektrum svojich interpretačných schopností. Súčasný tanec sa tu mieša s prvkami grotesky a klauniády, čo korešponduje s rozprávaním príbehu. Barrouquére ako čierny kôň, na rozdiel od Roselyne, ktorú spoznávame ako indivíduum, stelesňuje skôr princíp. Vidíme v ňom fantastickú bytosť, karikatúru, alebo dokonca jeden z prírodných živlov.

Táto postava prechádza neustálymi premenami a spolu s nimi sa mení aj pohyb tela tanečnice. Vo filme ju vidíme v ľahkých výskokoch v piesku na pláži či v lesnom lístí, kde sa podobá na vzdušného démona, alebo vzduch samotný. Keď sa dostáva do interiéru synagógy, so šepotom o Bohu sa zasa premieňa na zhrbenú postavičku ako z japonského kjógenu. Fraškovitosť sa ukazuje v premene tanečnice na absolútny komický typ, keď si na ulici (síce civilne, ale poriadne bláznivo) s plačlivým vreskotom strká pod kimono handrové holuby. Vzápätí ich so zlomyseľnou grimasou vyhadzuje do vzduchu a pôsobí ako personifikovaná neresť.

Tieto transformácie, keď sa striedajú typy postáv z rôznych svetov aj umeleckých žánrov, prinášajú rozprávačsky princíp. Príbeh tak môžeme čítať lineárne a zároveň symbolicky. Na záver v sakrálnom priestore synagógy Barrouquére tancuje ako alegorický smútok alebo smrť, či hádam na seba konečne berie podobu fantastického čierneho koňa. Keď čierne šaty s dlhokánskou vlečkou za sebou už tanečnica nedokáže vláčiť, filmový obraz sa zdvojuje a jednu zo svojich častí necháva odísť. Nastáva moment konečnej premeny, s ktorým sa zároveň cyklicky vraciame na pláž z úvodu filmu.

Tvorcovia filmu stavali na voľbe zaujímavých exteriérov a interiérov (zatopená baňa s piesočnatou plážou, opustená synagóga), ktoré podporili imaginatívny ráz divadelného diela. Oproti jednoduchej inscenačnej signifikácii cez kostým (v kombinácii bielo-čierna) sa vo filme transformácia tanečnice zrkadlila intenzívne aj v premenách okolitej krajiny.


Choreografia: Lenka Vagnerová
Filmová réžia: Tomáš Polák
Hudba: Ivan Acher
Účinkuje: Fanny Barrouquère
Kostým: Jasminda Asplund Blanco
Premiéra divadelnej verzie: 16. september 2012
Premiéra filmu (online): 11. február 2021


Námet, koncept, choreografia, tanec: Cécile Da Costa
Filmová réžia: Tereza Vejvodová
Režijná spolupráca na inscenácii: Dominika Špalková
Scénografia a kostým: Petra Vlachyňská
Svetelný dizajn: Jiří Šmirk
Premiéra divadelnej verzie: 29. október 2019
Premiéra filmu (online): 11. február 2021