MLOKi

Venušiny dny 2020: Mars a Venuša ako škodní potomkovia polarizácie

Témy od žien a o ženách aj tento rok otvorili pražský „fatálny feminínny festival“ Venušiny dny. Ženský síce nie je synonymum k slovu feministický, ale skúsme si predstaviť, že by ním pri troške odvahy mohol byť. Festival prezentuje primárne tvorbu ženských autoriek. Zároveň sa tematicky dotýka oblasti postavenia žien v spoločnosti a preto vždy minimálne ašpiroval na divadlo feministické. Festival sa aj napriek koronavírusu uskutočnil už po piatykrát v pražskom priestore pre alternatívne divadelné umenie Venuše ve Švehlovce. Program predstavil dve premiéry, jeden diskusný večer a hosťovanie z Brna. V porovnaní s minulými ročníkmi bol tento prekvapivo inkluzívny, pretože v hľadisku otvorene vítal aj mužov.

Práve rozdeľovanie na dievčatá a chlapcov môže v aktuálne citlivom diskurze o rovnoprávnosti pohlaví, vyznaní a rás pôsobiť obstarožne a nebezpečne. To možno zohľadnila aj dramaturgia festivalu, ktorá sa tento rok posunula smerom k mainstreamovej populárnej zábave. Druhý večer mal osviežiť český online fenomén, satirická relácia Branky, body, kokoti!, v podobe diskusie s moderátorkou relácie, režisérom a scenáristkami. Ak však jediný otvorene spoločensko-kritický formát na festivale prvú polovicu večera diváka nudí a druhú polovicu zavádza (je použitý na odľahčenie „ťažkých ženských“ tém, ktoré tvoria myšlienkové gro festivalu), môže to signalizovať problém. Túžba sprístupniť Venušiny dny rôznorodému publiku je obdivuhodná. Festival má však potenciál byť angažovaný a komunikovať spoločensky závažne témy a preto je skresľujúce, keď aktéri jedného z večerov s pojmami transgender, queer či feminizmus narábajú ako s jasne definovanými konštantami a ďalej ich neproblematizujú. Vtipná relácia ako jediná prezentovala tieto témy mimo estetizujúceho filtra divadelnej skúsenosti. Hrozil tak dojem, že nastavuje normu ako o veciach hovoriť, s ktorou by práve LGBTI/Q komunita, prepojená aj s myšlienkami feminizmu, zrejme nesúhlasila. Sploštenie a zjednodušovanie sporných spoločenských fenoménov je stále „nevinnejšie“, keď je súčasťou štylizovanej formy, ako keď vystupuje v realite. I keď pre ženy, ktoré sexizmus zažívajú každý deň, môže byť katarzné zasmiať sa nad čiernou realitou a vypočuť si, nech sa takýto muži „p_jebú“ aspoň z úst moderátorky.

Divadelný program festivalu sa tento rok tematicky zintímnil a hovoril prevažne o osobnej ženskej skúsenosti. Jeho zameranie nastavila úvodná sólová performancia Markéty Vacovskej Odloučení, v ktorej sa vyrovnávala s bolesťou zo smrti svojho dieťaťa. Pohyb a slovo performerky spolu s hudbou interpretky Never Sol sprítomnili osobnú traumu Vacovskej, ktorá zastupovala mnohé ženy s rovnakou skúsenosťou. Voľba zahajujúcej inscenácie nezodpovedala pompe a atrakcii, ktoré sprevádzajú úvody festivalov a ukázala odvahu organizátorov prezentovať tabuizovanú tému v centre pozornosti. Nasledná diskusia s odborníkmi paliatívnej medicíny len potvrdila odhodlanosť ponoriť sa do témy hlbšie a nenechať zdieľanú osobnú skúsenosť „len“ v rovine estetického zážitku, ktorý vyšumí.

Festival dal priestor aj mladým autorkám inscenácií WER ICHTvá ústa měla hořkou chuť. Monoteizmus vytvorený okolo osobnosti Jana Wericha, ktorého si česká spoločnosť už niekoľko desaťročí stráži ako jedného z top Čechov, spochybnila autorská monodráma absolventky brnianskej JAMU Denisy Cupákovej. V réžii Alexandry Bolfovej ho ako otázny objekt uctievania komentovala cez postavu jeho manželky, Zdeny Werichovej. Cupákovej herecká flexibilita pôsobila v rámci žánrovo rôznorodého festivalu ako poctivá činoherná práca. Inscenácia bola intenzívnym ponorom do nevyrovnanej psychiky Zdeny Werichovej, ktorú spoločná domácnosť s Werichom dohnala k mánii a hyenistickému správaniu k dcére. Kam môže partnerské spolužitie doviesť ženy bez rozdielu na vek problematizoval cez dynamické afektívne obrazy aj work-in-progress Kateřiny Coufalovej, Antonie Rašilovovej a Jakuba Čermáka. Dve dievčatá sa na ceste za hľadaním ideálneho frajera dostali od sebaponižovania, prosíkania o priazeň či nenávisti so sekerou v ruke až k odpusteniu si a slovám: „Všetko, čo si urobila z lásky, je v poriadku.“

Iniciatíva platforiem, ktoré prezentujú ženské autorky, je aj dnes stále veľmi potrebná a dôležitá. Je úplne pochopiteľné, že festival Venušiny dny mal spočiatku potrebu si svoje miesto vydobiť „gestom“ vymedzovania sa voči opačnému pohlaviu. To, čo je ženské, ale neexistuje v opozícii a tým v závislosti od mužského. Tento rok to odvážne začal priznávať aj festival, ktorý sa medzičasom etabloval. Myšlienky feminizmu úzko súvisia s témou rodovej identity, rodových rolí a sexuálnej orientácie – s oblasťami, o ktorých problematickosti je veľmi potrebné diskutovať, pretože sú aj dnes prezentované ako banality a anomálie, čo vyúsťuje do obmedzovania ľudských práv. Už známe platformy majú hlas, ktorým môžu dôležité témy priblížiť širšiemu publiku, a preto nesú veľkú zodpovednosť za spôsob, akým to robia. Na Slovensku medzi nádejných evanjelistov feministických a rodovo-orientovaných tém môžeme počítať menší multižánrový festival ArtWife a divadelný festival Drama Queer, ktorý do Bratislavy priviedol hneď niekoľko veľkých divadelných scén. Či už je ich prístup radikálne angažovaný, citlivý, humorný alebo pohoršujúco subverzívny, je isté, že umelecké platformy sú súčasťou podstatného kultúrneho diskurzu a majú možnosť ho priamo ovplyvňovať.