MLOKi

Pamäť ako panoptikum všedností

Režisérka Silvia Vollmannová, ktorá momentálne pôsobí ako umelecká šéfka olomouckého Divadla na cucky, sa v rámci tvorby venuje najmä autorskému divadlu. V najnovšej spolupráci s nezávislým pražským DivadlomX10 však ide skôr o model klasickej činohry. Naštudovala tu menej známu hru Davida Mameta Kryptogram v novom preklade Jitky Sloupovej.

Názov Mametovej hry z roku 1994 nie je náhodný, jazyk postáv tu má naozaj vlastné pravidlá. Slová nenesú svoj pôvodný význam, sú materiálom, kódom, ktorý treba rozlúštiť. Režisérka túto „kryptickú“ hru náhradných významov nasleduje a javiskové postavy nás vďaka tomu dovádzajú miestami až do šialenstva. Frustrácia z reči je prítomná v nedopovedaných a repetitívnych dialógoch, na princípe neefektívnosti jazyka je založený aj postup utvárania napätia, postavy sú nervózne z nehybnosti situácií, ktorých vývoju sami bránia: „Choď spať!“ – chlapec čaká na odpoveď, „Choď spať!“ – chlapec nejde spať, pretože odpoveď nedostal. Slová neznamenajú, čo majú znamenať, dialógy nevypovedajú o udalostiach ani implicitne, Mametov jazyk sa sám oberá o význam.

Nelineárny príbeh sa zjavuje v úsekoch situácií, ktoré sú nepresné, až nesignifikantné – ako v ich nezmyselnosti, tak v neschopnosti označovať, vyjavovať význam. Kryptogram je správa, ktorá sa deje v kóde, úsečný a nesúvislý charakter deja zároveň zodpovedá videniu ľudskej pamäti. Hlavnou postavou hry Kryptogram je John (Václav Marhold), desaťročný chlapec, ktorý nemôže spať a má veľa otázok. Rozprávanie je nesúvislou spomienkou, rozpomínaním sa na udalosti, ktoré mu v detstve nedávali zmysel a možno ho nebudú dávať ani keď dospeje. Jeho matka Donny (Marie Švestková) mu nevenuje veľa pozornosti, práve ju opustil manžel a potrebuje sama nájsť zmysel v tom, čo sa jej prihodilo. Rodinný priateľ Del (Marek Pospíchal) pomáha chlapcovi aj matke, neprichádza ale ako sila, ktorá by situácie vyriešila, vezie sa na vlne zbytočnosti interakcie postáv.

Každý si rieši vlastnú tragédiu a navzájom si nepomáhajú, niekedy si dokonca prekážajú. Matka necháva syna, nech si na otázky odpovedá sám, až do tej miery, že John pochybuje o samotnej existencii všetkého, na čo sa pýta. Donny mu navlieka pyžamo s rukávmi pripomínajúcimi zvieraciu kazajku a dáva mu vypiť sirup na upokojenie. Detská zvedavosť produkuje neustále nové otázky, detstvo je tu choroba, ktorej príznaky treba utlmiť: „Si chorý. Budeš v pohode.“ Kožu desaťročného chlapca v mnohých momentoch akoby obýval dospelý človek, tu sa John stáva filozofom, kladie otázky o smrti a zmysle vecí. Jeho staršie ja sa ale zdá byť rovnako nedočkavé a sklamané ako pred rokmi.

Transparentné plátno, ktoré ohraničuje malý hrací priestor, prekrýva aj tri vyvýšené plošiny na scéne (scénografia Daša Krišotofovičová) – za a pod plátnom sa často skrýva John. Na jeho prítomnosť sa zabúda a množstvu situácií prihliada potichu, kým ich preruší ďalšou otázkou. Zjavuje sa tak vo vlastnom živote, v ktorom prosí o vysvetlenie, pátranie po význame sa však postupne stretáva so stále väčšou agresiou okolia. Priehľadnosť materiálov na scéne kontrastuje s neprehľadnosťou jeho vlastného príbehu, sám sa za plachtou zjavuje ako letmý prízrak pre seba aj pre ostatných.

Hýbateľmi deja sú v mnohých momentoch miesto postáv bežné predmety. Tie sú akoby nabité zvláštnou silou, postavy nimi manipulujú a hlavne o nich neustále rozprávajú (kanvica na čaj, deka, nôž, kniha). Sú talizmanmi a magnetickou príťažlivosťou okolo seba sústreďujú dianie – porcelánová kanvica je premietaná na plátne, príprava čaju a jeho servírovanie je rovnako častým motívom, na pitie čaju ale nikdy nedôjde. Do rekvizít vkladáme očakávania, že možno práve oni nám prezradia viac, ich použitie však zrkadlí nenaplnenosť dialógov.

Bezvýznamnosť predmetov, ktoré si uzurpujú dôležitosť na scéne, postupne dráždi aj samotné postavy. Následne všetci akoby vyzreli vo svojej netrpezlivosti, zvyšuje sa kadencia reči a pasívna agresia prechádza do otvoreného útoku – tu sa aj John začína zjavovať zreteľnejšie. Nôž, ktorý mal Donnin bývalý muž získať za zásluhy vo vojne, kúpil počas dovolenky na trhu, a miesto talizmanu sa môže stať aj skutočnou zbraňou. Na predmetoch a ľuďoch nie je nič magické. Pridanú hodnotu, príbeh, to zaujímavejšie vysvetlenie im dokážu pripísať práve detské oči. Bez tohto pohľadu ostávajú obyčajné, bez zmyslu, strácajú svoj význam. Dospievanie je v tomto prípade rezignáciou na potechu zo sveta, ktorý je plný nezaujímavých a agresívnych vecí.

Mametov Kryptogram nepatrí k jednoducho inscenovateľným hrám, pretože ako dramatický text pre divadlo toho v tradičnom zmysle konfliktu veľa neponúka. Aké udalosti nás v našom dospievaní formujú, ako sa s nimi vyrovnávame, ak sa vôbec s nimi vyrovnáme? Genericky problémová domácnosť, banalita dialógov aj príčiny frustrácie sú zameniteľné. Inscenácia nás svojou ťaživosťou frustruje natoľko, že môže rovnako dobre fungovať ako upozornenie na to, ako každý z nás zachádzame s vlastnými traumami. Vollmannová pracuje s provokáciou prítomnou v samom texte, s obyčajnými udalosťami, ktorým vo svojej podstate chýba všetka dramatickosť, čím oberajú o miesto deje, ktoré by nás mohli zaujať. Jej réžia zvláda vystavať pocit podráždenosti zdieľaný divákom aj javiskovými postavami, nastáva spojenie, v ktorom trpíme spolu s nimi. Podľa starovekých požiadaviek teda spĺňa hlavné kritérium úspešnej tragédie a my jej majstrovstvo nezazlievame.


Je pozdě večer a John čeká na tátu. Nemůže spát. Máma rozbije konvičku na čaj a táta pořád nikde. Kdo a kdy roztrhl tu deku? Rozbitá konvička. Roztržená deka. Neštěstí chodí ve trojici, říkával Čaroděj, vzpomene si John. A co když se to třetí neštěstí stalo už dávno? Co když jsme selhávali každý den a nebyli to schopni vidět? Záblesky minulosti se vyjevují jako nerozluštitelné šifry, hádanky a nedořečenosti jsou obrazem tísně, dialog se stává marným bojem. Kryptogramy jsou zábavné hlavolamy, ve kterých písmena nikdy neznamenají písmena. Když uvidíte X, v žádném případě to není X.

Česká premiéra 19. 2. 2020

Autor diela: David Mamet
Réžia: Silvia Vollmannová
Dramaturgia: Lenka Havlíková
Preklad: Jitka Sloupová
Obsadenie: Marie Švestková, Václav Marhold, Marek Pospíchal
Scénografia: Dáša Krištofovičová
Kostým: Dáša Krištofovičová
Hudba: Tomáš Valent