MLOKi

Vpredu Bach, vzadu plač

O Petrovi Mazalánovi už vieme, že ako všestranný tvorca rád rôznorodo prepája divadelný, hudobný a myšlienkový materiál. Zároveň často upozorňuje na podstatné témy spoločenského diskurzu. V projekte Ich habe genug / Už stačí, ktorý pripravil v spolupráci so Štátnym divadlom Košice, sa venuje otázke inakosti a akceptácie. Inscenáciou sa nesnaží vychovávať ani burcovať, cez hudobno-divadelnú úvahu necháva o téme prehovárať fúziu literárneho a hudobného diela Hermanna Hesseho a Johanna Sebastiana Bacha.

Predlohy, ktoré tvoria formálny a myšlienkový rámec inscenácie, delia tri storočia a sprevádza ich protirečivé ponímanie duchovna. Bachova sólová kantáta Ich habe genug sa spievala pri cirkevnom sviatku, Hesseho román Demian je inšpirovaný východnou spiritualitou a jungiánskym konceptom individuácie. Obe diela sa na javisku prepájajú bezprostredne v podaní troch hercov, ôsmich hráčov barokového ansámblu, v sólovom speve Petra Mazalána a tanci Juraja Korca. Spolu s nimi sedia na veľkom javisku diváci, ktorí obkolesujú komorný barokový svet umiestnený v kružnici točne javiska, kde sa akcia odohráva. Zároveň sú všetci spoločne oddelení od hľadiska železnou oponou. Necítime sa teda len „v“ divadle, ale aj „za“ ním. S výhľadom na techniku za oponou sme súčasťou (divadelnej) mašinérie.

Kým nastúpi hudobný ansámbel, do ticha sa spúšťa parostroj, ktorý v centre spolu s mohutnou elektrickou sviečkou aktualizuje situáciu na barok 21. storočia. Trocha sa núka aj baroková myšlienka theatrum mundi v metafore točne ako kruhu, glóbusu, do ktorého okrajov miestami fyzicky vystupujú elementy reprezentujúce inakosť. Hrdina Hesseho bildungsromanu sa ocitá na scéne „viacjedine“, jeho myšlienky sú vypovedané cez telá niekoľkých hercov. Rozštiepený medzi postavy rozprávačov sa psychoanalyticky prihovára k sebe a zároveň kladie otázku smerujúcu za hranice kruhu k divákom. Vybrané pasáže neotvárajú tému homosexuality explicitne. Slová majú presah do vnútra uvažovania každého „vyrastajúceho“ človeka a každého, kto nad bytím uvažuje.

V monódiách Bachovej kantáty z osemnásteho storočia sa s opakovaným „ich habe genug“ viachlasné slovné výpovede koncentrujú do jedného melodického prejavu, ktorý je emočne silnejší. V momente, keď sa na scéne objaví performer Tomáš Procházka, predpísané barokové nástroje doplní elektrická gitara. Jemný elektrický riff je jeho zvučka, kým sa vystavuje ako polonahý objekt, sediaci na stoličke. Do tváre mu páli ostré svetlo reflektoru, ktoré zvýrazňuje aj každú črtu tela. Performer sa pravdepodobne necíti príjemne, ale zároveň ostáva staticky sedieť bez vôle zmeniť svoju situáciu. Celý tvar sa vtedy pohybovo dynamizuje a objavujú sa princípy performancie – telesná prítomnosť samého za seba. Prvýkrát sa narúša aj štvrtá stena, keď sa Procházka pozerá divákom priamo do očí. Na tvár si nahrubo natiera korektor, ktorý ho namiesto korigovania skôr zoškareďuje a maskuje.

Vzniká alternatívny súbežný dej. Procházka sediaci na stoličke sa nachádza na vonkajšom okruhu točne, ktorá sa okolo centra s ansámblom otáča nezávisle. V strede sa hrá Bach, zatiaľ čo na okraji sa pohybovo rozohráva súboj o prežitie. Protichodnosť svetov reprezentuje aj nekončiaca snaha aktérov ovplyvniť pohyb točne. Zobrazená je tanečným pohybom – rozhodnutie kráčať s ňou, bežať v protismere jej pohybu, alebo sa len unavene nechať unášať jej kolobehom.

Symbolika výpovede bola pomerne jasná, takže v tomto zmysle sa dá konštatovať, že točňa bola použitá nadmieru. Prehnanú zotrvačnosť môžeme zároveň čítať ako upozornenie na nemennosť situácie vo väčšinovej spoločnosti. Neustále odmietanie inakosti vedie k únave, tu predstavuje vzlyk kantáty – „už mám dosť“. Ale vedie aj k aktivizácii, ak jej názov preložíme ako „už stačí“. Subjekt výpovede tiež balansuje medzi oboma polohami a odráža životný a občiansky pocit nielen LGBTI+ ľudí, ale aj všetkých „iných“ ľudí, hľadajúcich cestu, ako sa za seba postaviť.

Ak by sme chceli inscenáciu významovo čítať, záverečná dynamická interpretačná úprava v hudbe, ale aj stále agresívnejšia choreografia potláčajú pôvodnú melanchóliu kantáty. Naznačujú skôr vôľu pokúsiť sa o vlastnú autenticitu. Zámerné narušenie skamenenej formy, v ktorej Bachovo dielo existuje niekoľko storočí (energickosť spevu, nástroje navyše) analogicky ruší aj status quo spoločnosti, ktorá rôznorodosť človeka stále absurdne odmieta.

Tvrdenie zo záverečnej árie „Ich freue mich auf meinen Tod“ – teda „teším sa na smrť“ – je aj v rámci libreta kantáty protichodne radostné. V inscenácii by bola práve smrť ja ako spoločenského ega oslobodením a pozitívnou správou pre ja autentické. Práve pre tento pocit nádeje je inscenácia viac zamyslením nad odvahou a ľudskou vôľou než apelatívom. Mazalán využitím Hesseho uchopuje konkrétny spoločenský problém cez psychoanalýzu a spirituálnu úvahu. Projekt svojím poetizmom ponúka skôr romantické riešenia reálnych systémových problémov a k akcii síce vyzýva, no trocha lyricky inak. Mazalán medzi zdanlivo nespojiteľnými dielami nachádza súvislosti o smrti ako znovuzrodení, o biblickom utrpení a snahe prežiť v obyčajnom svete.

V rámci Mazalánovej tvorby je inscenácia formálne podobná aj jeho minulým dielam, kde do uzavretej, bezchybne predvedenej hudobnej formy vstupuje činoherný moment a navzájom sa rozrušujú. V Ich habe genug zároveň opäť špecificky pracuje s priestorom, ktorý sám tvorí význam. Od skúmania, ako sa navzájom ovplyvňuje podoba priestoru (esenciálne materiálna a architektonická) s elementárnym divadelným materiálom (hlas, svetlo, pohyb), čo využil napríklad v Zvuku auly, sa v tomto prípade dostáva k divadelnému priestoru par excellance (javisko ŠDKE). K inštitúcii sa viaže aj jej špecifické publikum. Vzniká tak možnosť sledovať, ako prelievanie barokovej krásy do škaredosti, rozumej inakosti foriem pôsobí na väčšinového diváka, zástupcu väčšinovej spoločnosti.


Hudba: Johann Sebastian Bach
Text: Hermann Hesse
Koncept, réžia, scénografia: Peter Mazalán
Choreografia: Juraj Korec
Soundart, hudba: Fero Király
Svetelný dizajn: Jozef Čabo, Martin Ondrejka
Účinkujú: Peter Mazalán, Juraj Korec, Richard Autner, Jana Oľhová, Tomáš Procházka
Hudobné naštudovanie: Ľubica Habart, Blanka Pavlovičová, Peter Vrbinčík, Tereza Samsonová, Pavol Mucha, Ján Prievozník, Jakub Mitrík, Sylvia Urdová

Premiéra: 13. marec 2022