MLOKi

O zmysle i nezmysle všetkého i ničoho

Klimatická kríza, evolúcia a revolúcia, vykorisťovanie tretieho sveta, vojny, etika, medziľudské vzťahy, technológie, láska, apatia, atómová bomba, nenávisť, podriadenosť a nadriadenosť, koniec ľudstva, unikátne endemity, hlúposť a zlo, apokalypsa, reprodukčné zdravie, materializmus, alkoholizmus, nádej, putovanie, sexuálna perverzita, stagnácia, genetika, začiatok a koniec všetkého a všetkých… Len ťažko sa hľadá téma, ktorú by sa autori inscenácie Galapágy v pražskom divadle Komedie (Městská divadla pražská) nepokúsili spracovať. Hoci sa všetky dramaturgické linky sústreďujú nakoniec do jednej – a síce do evolúcie človeka ako zvieracieho druhu, ktorá ale končí morálnou degradáciou a sebazničením civilizácie – zdá sa to na jeden divadelný kus akosi príliš.

Inscenácia režisérky Júlie Rázusovej má naozaj veľké ambície obsiahnuť takmer celé dejiny ľudstva a dokonca i planéty Zem. Toto obšírne putovanie od prehistórie až do budúcnosti inscenačný tím predstavuje na pozadí dvoch hlavných literárnych a myšlienkových predlôh – antiutopického románu Galapágy Kurta Vonneguta a ťažiskového diela evolučnej teórie O pôvode druhov Charlesa Darwina. Oba tieto inšpiračné zdroje sľubujú hlboký intelektuálny zážitok okorenený neúprosnou kritikou spoločnosti. A oba sa skutočne v ideovej rovine celkom logicky pretínajú a doplňujú, problém je však v ich divadelnej adaptácii, ktorej celkom chýba dramatický potenciál i konzistentnosť.   

Inscenáciou sprevádzajú dvaja rozprávači – samotní Vonnegut a Darwin, ktorí komentujú konanie rôznorodých postáv a spoločne vedú hlboké diskusie. Početné postavy sú sprítomnené štvoricou hercov a herečiek – musia tak neustále meniť svoje vyjadrovacie prostriedky. Skáču takpovediac od jedného k druhému, raz sme na prírodovedeckej výprave na Galapágy, v mihnutí oka zase sledujeme bezdetnú vdovu, ako skúša nájsť šťastie vďaka umelému oplodneniu. Celá inscenácia je v podstate postavená na nekonečnom slede „strihov“, ktoré sú navyše doplnené komentármi a dišputami rozprávačov a na dôvažok aj citátmi rôznych osobností. Divák veľmi skoro stráca prehľad, v akom časopriestore sa dej práve nachádza, a neskôr i schopnosť a vôľu sa sústrediť. Pri takej náloži myšlienok sa v rámci jednej jedinej inscenácie tvorcovia jednoducho nemôžu dostať hlbšie k podstate veci ani poodhaliť nové či nečakané uhly pohľadu, kontexty či zvraty. Pokus o akési komplexné defilé príčin a následkov ľudského zla tak končí ako zamotané klbko banálnych až prázdnych hesiel, celkom vytrhnutých z kontextu a náhodne poskladaných: ľudstvo sa rúti do záhuby, môže si za to samo a vlastne to ani nie je veľmi škoda. Ale čo ďalej?

Hoci je inscenácia priam nabitá všemožnými motívmi, ich dramatický potenciál sa na javisku ukázal ako nedostatočný. Režijný koncept je postavený na narácii, herci a herečky nedostali príležitosť budovať plnohodnotné postavy. Interakcie medzi postavami sú tiež takmer nulové, čím sa obmedzuje aj možnosť dynamických mizanscén, dramatických zvratov či vzťahov na javisku. Tento nedostatok sa Rázusová pokúsila vyvážiť množstvom divadelných efektov, ako napríklad live cinema či hudobná raperská vsuvka, ktoré síce prebudia driemajúceho diváka, no pôsobia nelogicky a celkovému dojmu z inscenácie nijak nepridajú.

Podobne prvoplánovo všeobsiahla je aj scénografia (Markéta Plachá). Dominantou javiska je akýsi biely obrovský satelit či tanier, ktorý môže pripomínať aj loď na rozbúrenom oceáne. Nakoľko je nestabilný, pridáva statickej inscenácii toľko potrebný pohyb. Avšak za cenu toho, že jeho používanie v logike diela nemá veľké opodstatnenie. Takmer sa zdá, že jeho zámer je skutočne predovšetkým javisko rozhýbať. Na scéne nechýbajú ani makety, ktoré svojím tvarom pripomínajú korytnačie panciere (opäť ako prvoplánový odkaz na biologicky unikátne súostrovie) a ktoré herci a herečky používajú ako úkryt, inokedy ako helmu.

Napriek tomu, že herci a herečky nedostali väčšie príležitosti, nikto zo šestice neskĺzol k lacnej groteske ani prehnanému afektu, ktorý by im mohol byť akousi barličkou v inak naratívnej inscenácii. Citlivo a s primeraným nadhľadom stelesňujú veľmi rôznorodé postavy, pracujú s jemnou iróniou i realizmom. Rešpektujú prozaický ráz diela a nesnažia sa ho za každú cenu „dramatizovať“ či „oživovať“.

Galapágy mali bezpochyby veľké ambície prinútiť diváka k hlbokému zamysleniu nad minulosťou a budúcnosťou ľudstva. Za pochvalu azda stojí, že inscenačný tím pri takto ťažkej téme automaticky nepodcenil intelekt diváka, čo je bohužiaľ v dnešnom divadle častou praxou. Výber predlôh teda sľubuje predovšetkým intelektuálny zážitok a vzbudzuje veľké očakávania i zvedavosť, vyložene antidivadelná adaptácia a potreba vtesnať do obmedzeného javiskového tvaru neadekvátne množstvo motívov však tento prísľub celkom prehlušuje. Divák nedostáva príležitosť jednotlivé myšlienky spracovať, a po čase dokonca ani vnímať. Závažná téma tak nakoniec pôsobí banálne, namiesto údernej výpovede len kĺže po povrchu, zahmlieva divákovu predstavivosť a hatí hlbšie analýzy. 


Réžia: Júlia Rázusová
Scéna a kostýmy: Markéta Plachá
Hudba: Jonatán Pastirčák
Dramaturgia: Ján Šimko
Dramaturgická spolupráca: Lenka Dombrovská
Svetelný dizajn: Robert Štěpánek
Kamera: Jaromír Motyčka
Účinkujú: Viktor Dvořák, Jakub Gottwald, Gabriela Míčová, Hynek Chmelař, Karin Vápeníčková-Bílíková, Tomáš Weisser / Aleš Bílík

Premiéra: 8. a 17. február 2022