Objavovanie slobody a jej hraníc rýdzou optikou detí

Tvorivý tím v inscenácii vychádza zo situácií a činností detí, ktoré sú dospelou spoločnosťou považované za nevhodné, hlúpe, zlé, škaredé či nebezpečné – ale zároveň sú nesmierne zábavné, vzrušujúce i poučné. Hneď v úvode performerky a performeri oslovujú divákov a diváčky a vedú s nimi rozhovory o tom, čo zlé kedy vyviedli – o drobných krádežiach, ničení vecí i nebezpečnom porušovaní pravidiel, ako je napríklad jazda na červenú. Detí i dospelých sa pýtajú, či tieto veci urobili schválne, ako sa potom cítili, či sa snažili svoje konanie odčiniť a či existuje spôsob, ako tieto zlé veci už nerobiť.

„Proč to ještě nezačlo?“ pýta sa po chvíli účinkujúcich jedno dieťa. Tak teda dobre, už to začne. Performerky a performeri sa postavia na javisku do radu, úctivo sa uklonia ako karatisti pred zápasom a s rovnakou distingvovanosťou a precíznosťou začnú grgať – a ku grganiu vyzývať i publikum. Nasledujú situácie, interakcie a hry, počas ktorých sa performerky a performeri vzájomne hnevajú, zabávajú i spolčujú, striedajú si roly „vodcov“ a „obetí“, prekračujú hranice pre pobavenie, aby si vzápätí uvedomili, že takýmto spôsobom môžu aj ublížiť. Situácie predvádzajú s humorom a hyperbolou, avšak stále prirodzene a ľudsky, bez zbytočných kŕčovitých emócií či karikatúr.

Autorka scénografie a kostýmov Vendula Tomšů zvolila jednoduchú scénografiu s niekoľkými mobilnými prvkami. Na javisku sú červené pásky, kovová zábrana a modré kruhové koberce, ktoré performerky a performeri rôzne presúvajú, a dynamicky tak menia priestor a možnosti slobodného pohybu v ňom. Pri rôznych príležitostiach niekoho „uväznia“ za zábranou, vyčlenia červenou čiarou zakázanú zónu a pod. Tieto prvky dopĺňajú obrovská žltá lopta a žltá lyžiarska helma, ktorú si performeri vymieňajú. Helma môže byť chápaná ako symbol „prikázaného“ bezpečia, ale i istej nedotknuteľnosti či kráľovskej koruny v detskej hre. Kostýmy v sebe snúbia civilnú jednoduchosť a drobné absurdity, ako je napríklad Piktorovej košeľa s gombíkmi na chrbte, Mäkeläho čierna sukňa či krikľavožltý golier košele nenápadne trčiaci z kombinézy Janypku. Atmosféru hravosti a bezbrehosti umocňuje hudba Pasiho Mäkeläho, ktorý vytvára priamo na javisku zvukový sprievod pomocou jednoduchých hudobných nástrojov a nekvalitných nahrávok.

Inscenácia skúma hranice a zmysel zákazov nielen v rámci medziľudských vzťahov, ale aj v oblasti nechutností – skrátka vecí, z ktorých sa dospelým robí nevoľno, u svojich ratolestí to netolerujú, ale deti to naopak priťahuje ako magnet. Piktorová so Stránskou si s hlbokým záujmom až fascináciou navzájom vyťahujú sople z nosa, a hoci sú neskrývane znechutené, jednoducho nemôžu prestať. Janypka zasa rozotiera Mäkelämu po tvári svoje pľuvance. Z výrazov v ich tvárach je cítiť, že im to je príjemne nepríjemné, asi ako keď dospelí sledujú horor – a to predsa nie je zakázané.

Hoci tvorivý tím neprináša stanovisko, čo je a nie je vhodné, ani neponúka žiadne návody na to, čo by malo a čo naopak nemalo byť zakázané, v závere sa všetko vyčíňanie vypointuje. A to v dramatickej, no nemenej zábavnej scéne. Piktorová si sadá na červenú stoličku, ktorá počas celého predstavenia čaká na javisku na svoju chvíľu ako povestná Čechovova puška. Tá sa ale z ničoho nič a bez jej pričinenia pod ňou rozpadá – Piktorová so zdesením sleduje, čo sa stalo, neskrýva značnú nervozitu i výčitky svedomia. Intenzívne bodové svetlo ju nemilosrdne stavia pred zraky všetkých v sále a vytvára dojem policajného výsluchu. Performerka sa roztržito snaží stoličku opraviť, odčiniť svoje „nezavinené previnenie“, avšak nenachádza správne miesta pre chýbajúce dieliky a zo stoličky sa jej darí postaviť len akýsi neforemný objekt – grotesknú mohylu svojej márnej, i keď úprimnej snahy. Po chvíli to vzdáva a z odpadnutých kusov stoličky si začne stavať rôzne stavby ako zo stavebnice.

Počas tohto výstupu sa z reproduktoru ozývajú nahrávky monotónne až mechanicky vyslovovaných zákazov a príkazov, ktoré deti dennodenne počúvajú a ktoré majú len pramalý výchovný efekt. Dopĺňajú ich aj „povinné“ ospravedlnenia a typické detské výhovorky. Performeri sa po vysiľujúcom vystrájaní uchýlia na koberček k Mäkelämu, Stránská vráti Piktorovej ukradnutú ozdobu do vlasov a všetci sa napokon spoločne v prítmí ukľudnia, akoby dospeli k akejsi sebareflexii a vzájomnému porozumeniu. Detská i dospelácka časť publika tak vidí, že každý prehrešok sa dá odčiniť, každé ničenie môže viesť aj k vzniku niečoho nového, nie každému vyvádzaniu predchádza zlý úmysel, ale i to, že nie každá hranica musí byť prekročená.

Inscenácia A to je zakázáno? tak nemá byť zdvihnutým prstom pre (takzvane) neposlušné deti, ale ani sa nesnaží karhať prísnych rodičov či ich navádzať k nejakému štýlu výchovy. Naopak, prináša veľkú dávku pochopenia pre obe strany a ukazuje nám, že každý si musí na základe vlastných skúseností nastaviť svoj morálny kompas – a práve skúsenosti sú to jediné, na čom si ho deti môžu vybudovať. Omnoho dôležitejšie než zákazy a príkazy, ktorým veľakrát ani sami rodičia nerozumejú, je tak budovať v deťoch schopnosť chápať následky vlastného konania a silu prijať za neho zodpovednosť. A táto schopnosť by sa mala pestovať nielen v deťoch – dospelí takisto porušujú pravidlá, naschvál ubližujú a ničia, ale len málokedy sa majú k tomu, aby svoje konanie odčinili. Nemalo by byť zakázané očakávať od detí, aby boli dospelejšie než ich rodičia?

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová