Komédia z kulturáku, ktorá stojí za to

Spojenie stand-upu a divadla je v posledných rokoch v prostredí európskej nezávislej scény obľúbené. Spomenúť možno napríklad české zoskupenie Tanterhorse, ktoré produkčne zastrešilo dve inscenácie postavené práve na tomto princípe – IRIS a Sádlo. Pre obe však platí, že sú primárne ukotvené v kontexte experimentálnejších foriem divadla a nemajú príliš potenciál komunikovať so širším záberom publika.

Diera v nebi je presne opačným prípadom. Využíva to najlepšie z postupov charakteristických pre konverzačné komédie a agentúrne divadlá. Pridáva k tomu schopnosť balansovať na hrane vkusného a akceptovateľného. Výsledkom je dielo, ktoré môže bez obáv hosťovať v kultúrnom dome obce s tisíckou obyvateľov bez toho, aby pôsobilo ako inscenácia určená pre kultúrny dom v obci s tisíckou obyvateľov. 

Práve stret konzervatívneho vidieka a „veľkého sveta“ je jedným z ústredných motívov textu Lenky Garajovej. Okrem toho však využíva aj ďalšie overené princípy drámy, ako čakanie na niekoho či niečo, čo má dramaticky zmeniť život malej dedinky, dvojnásobne sa objavuje aj príchod cudzinca, ktorý rozvráti zavedené poriadky v obci. Napriek viacerým overeným postupom však text nepôsobí ako konštrukt a prináša prirodzene plynúci dej aj komiku.

V skratke je Diera v nebi príbehom z fiktívnej obce Stará Opávka, do ktorej prichádza kuchár (Jakub Jablonský) so skúsenosťami zo sveta, aby si v prenajatej obecnej budove otvoril fine dining reštauráciu, čo samozrejme väčšina obyvateľov vníma s nevoľou. Na čele obce stoji rozvedená starostka (Zuzana Vačková) žijúca so svojím synom (Braňo Mosný), ktorý je možno dospelý vekom, ale rozhodne nie mentálnou výbavou. Práve on sa cez internet zoznámi s rovesníčkou (Lenka Libjaková) žijúcou v USA, ktorej stará mama pochádza zo Starej Opávky. Panoptikum obce na konci sveta dotvára farár herecky stvárnený Jakubom Gulíkom v alternácii s Jakubom Ťapákom.

Jednou z najsilnejších stránok inscenácie je, že réžia Šimona Ferstla a scénografia Matúša Ďurana dokážu silné stránky celkového konceptu využívať a limity nezakrývať, ale povýšiť do roviny komického zámeru. Pri agentúrnych komédiách logicky nemožno z viacerých dôvodov rátať s veľkovýpravnou scénou ani žiadnym experimentálnym minimalizmom či symbolizmom. V inscenácii Diera v nebi sa hlavné priestorové zmeny dejú prostredníctvom premietania zámerne naivných ilustratívnych obrázkov na projekčné plátno kancelárskych rozmerov. Svojou estetikou sa pritom zámerne pohybujú niekde medzi pozadím počítačovej pracovnej plochy (zvlnená pahorkatina plná sýtych farieb predstavujúca romantický výhľad na okolie Starej Opávky) a nie práve najsofistikovanejším photoshopom (traktor stojaci vedľa železničnej zastávky). Plátno je pritom neskôr využité aj na „romantickú“ tieňohru starostky a kuchára. V rovine grafického heraldického humoru funguje dobre erb obce, ktorý znázorňuje poľovníka strieľajúceho na srnku. Práca so zámernou naivitou a trápnom zároveň vytvára alibi aj pri niekoľkých príbehových zvratoch, ktoré by v inom kontexte pôsobili krkolomne. V rámci zvolenej estetiky však zapadajú do celkového kontextu pohrávania sa s groteskou a nonsensom. Zaradiť sem možno napríklad záverečné odkrytie toho, ako sa v obci, ktorá nemá vlastný kostol ani faru, ocitol farár.

Rovnako herecká interpretácia postáv ťaží z funkčného využívania prirodzenej typológie jednotlivých predstaviteľov. Postava farára evidentne cielene pracuje s faktom, že obaja jej predstavitelia (mal som možnosť vidieť len alternáciu s Jakubom Gulíkom) pochádzajú z prostredia stand-up comedy a sú bez dlhodobej kontinuálnej hereckej praxe. Farárove sekvencie majú monologickú formu a sú skôr stand-up výstupmi vloženými do inscenácie. Rozhodne však nepôsobia ako cudzorodý prvok. Gulík prirodzene zvláda preniesť viaceré postupy typické pre jeho domovské prostredie do inscenačného celku. Napríklad interakciu s publikom ako nástroj na jeho rozohriatie: v úvode inscenácie vyzýva divákov, aby na jeho pokrik: „Ježiš!“ odpovedali: „Kristus!“ Pri viacerých postavách zas text pracuje s budovaním humoru prostredníctvom callback princípu, čiže spätnými odkazmi na referencie, ktoré sa v texte objavili skôr. Pomerne efektívne však funguje Gulík aj ako zdroj drobnej komiky mimo centra javiskovej akcie, keď na seba nepotrebuje zbytočne herecky upozorňovať, a napríklad vtip so zapínaním zipsu na nohaviciach nechá skôr ako ornament v úzadí, ktorý vynikne o to viac, že nemá byť centrom pozornosti.

Najsilnejším bodom inscenácie je však herecká interpretácia postáv starostkinho syna Braňom Mosným a kuchára Jakubom Jablonským. Spočiatku dostáva viac priestoru prvý menovaný, ktorý pracuje s rovinou dedinského frajera. Omnoho zaujímavejšia je však poloha, ktorá zvýrazňuje infantilnosť tejto postavy (v zmysle primárne emočnej, ale aj inteligenčnej nevyspelosti). Naplno sa v Mosného herectve prejaví v momente, keď text začne rozvíjať aj niekoľko milostných motívov. Cez túto rovinu sa do popredia dostáva komika postavená na kontraste dvoch protikladných mužských typológií. Na jednej strane je Mosný pracujúci s expresívnejším prejavom, ktorý zvýrazňuje pri svojej postave prežívanie založené na momentálnom impulze a neschopnosť spracovať vyššie formy emocionálneho prepojenia. Na strane druhej je Jablonský pracujúci s až zenovým pokojom, miernymi gestami a emočnou stabilitou. Autorke textu aj hereckým predstaviteľom sa tak podarilo (s prirodzeným komickým zveličením) jednoducho, no presne zachytiť rozdiel medzi chlapčenským a mužským aspektom.

Zuzana Vačková ako starostka rozvíja humor najmä cez textovú rovinu svojej postavy, pričom sa jej darí zachytiť rozpoloženie, ktorá vychádza z nutnosti byť matkou, starostkou aj ženou. Herečka tak cez hyperbolu ironizuje túžbu svojej postavy po romantickom zážitku s cudzincom, polohu direktívnej hlavy obce, aj rezignáciu a minimálne očakávanie vo vzťahu k synovi. 

Najmenej priestoru na hereckú prácu má Lenka Libjaková, ktorej postava sa objavuje v texte ako posledná, navyše väčšinu času je len pasívnym prvkom. Čiastočný priestor sa jej otvára v súvislosti so záverečným dejovým zvratom, v ktorom má možnosť ako protipól naivity odkryť nekompromisnosť, až istý emočný chlad svojej postavy.

Určujúcim prvkom hereckých výkonov je, že (na rozdiel od drvivej väčšiny slovenských agentúrnych komédií) jednotlivci nepotrebujú exhibovať a rozbíjať celok kŕčovitou preexponovanosťou výrazu.

Vstup Silných reči do oblasti divadelnej tvorby predstavuje podnetný moment, ktorý spája akademickú dôslednosť s komunikatívnosťou výsledného tvaru. Mieša cit pre prácu s popkultúrnymi odkazmi a zvládnutie formálnych zákonitostí komerčne ladenej divadelnej tvorby. Rovnako vyrovnane sa pritom stavia aj k samotnému stretu vidieka a mesta. Paroduje konzervatívnosť slovenskej periférie a poukazuje na jej odmietanie čohokoľvek iného alebo cudzieho. Rovnako však ironizuje pozérstvo veľkého sveta, napríklad keď sa kuchár rozplýva nad prezentáciou svojho menu, do ktorého patrí aj husokačka. Zostáva si len želať, aby Diera v nebi nastavila vo svojej kategórii nový štandard.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová