Miroslav ZwiefelhoferStretávame sa na začiatku novej divadelnej sezóny, ale vráťme sa ešte k tej minulej. Aká bola prvá sezóna bez Blaha Uhlára?
Na začiatku bol veľký smútok. Potom sme sa o tom, ako by mala a nemala vyzerať a fungovať Stoka po Blahovom odchode, veľa rozprávali so starými „stokármi“. Fajn bolo, že vo veľkej väčšine vecí sme sa zhodli. Primárne v tom, že pod hlavičkou Stoky už nič nové nevznikne. Nikto z nás si nedokázal predstaviť, že by niekto zaujal Blahovo miesto. Chceme však pokračovať v spôsobe tvorby, aký nám s Blahom fungoval. Samozrejme, nastali isté zmeny. Keď napríklad Miška Fech povedala, že sa necíti na to, aby verejne vystupovala, prirodzene prešla do pozície, ktorá by sa dala pomenovať ako asistentka réžie, a naskúšala s nami Tmu, ktorú sme uviedli už ako Inštitút Blaha Uhlára. Chvíľu som sa dokonca bál, či do nej nevstúpil Blahov duch a ona nezačne triasť hlavou a exovať decové vodky, ale fungovalo to výborne. Rovnako k nám dobre zapadla herečka Kaťuša Gurová.
Ako sa udialo, že sa k vám Kaťuša pripojila?
Komunita divadelníkov je taká malá, že sa v zásade všetci poznáme, a často nielen pracovne. Viackrát s ňou v minulosti spolupracoval Peťo Tilajčík, poznali sme ju aj zo spoluprác s Alžbetou Vrzgula, respektíve s Uhlom_92. Takže sme vedeli, že nie je len výborná herecká kolegyňa, ale vie sa aj dobre zabaviť. Kaťuša je nesmierne talentovaná, otvorená a operatívna v konaní. Spätne som sa dozvedel, že Blaho ju do súboru chcel už veľmi dávno, čiže takto sme splnili prianie aj jemu.
Spomínal si rozhovory so starými „stokármi“. Stoka deväťdesiatych rokov nebola len o umeleckom odkaze, ale zachytávala atmosféru vtedajšej doby. Čo je podľa teba hlavný „dobový“ odkaz vašej generácie Stoky?
Je to asi niečo, čo je prepojené s Blahom. Takže hlavne samota a revolta. Príbehy ľudí odsunutých na okraj. Stále mám pred sebou Blaha a jeho boje s veternými mlynmi.
Hovoríš o odsunutí na okraj. Viacerí zo súčasnej Stoky však máte takú špecifickú schizmu. Na jednej strane ste tváre, ktoré sa objavovali alebo objavujú v hlavnom vysielacom čase komerčných televízií, na druhej strane reprezentujete menšinový typ divadla. A napokon aj divadlo samo osebe je dnes menšinovým fenoménom. Ako tento fakt vnímaš ty?
Ja som ten typ, že keď už sa pre niečo rozhodnem, tak si za tým stojím. Či už to boli protivládne protesty, ktoré som v Trnave moderoval, televízia alebo divadlo. Naozaj neviem robiť veci, ktoré sú proti môjmu morálnemu kompasu alebo presvedčeniu. Aby sme sa rozumeli, pokiaľ ide o umeleckú rovinu, to, že je Stoka na okraji, je dobre, tento typ radikalizmu k nej patrí. Hoci dnes platí, že už nie sme až tak „ustrelení“ oproti zvyšku divadelného diania, ako to bolo kedysi. Je zaujímavé, že ani rôzne mladé súbory, ktoré sa dnes chcú vyhraňovať, nemajú už taký „deväťdesiatkový“ radikalizmus, aký mala Stoka. Nie je tam vyslovené odmietnutie akéhokoľvek kompromisu. Ja som tiež kedysi hovoril, že nikdy nebudem v kamennom divadle a nikdy nebudem točiť seriál. A vieme, ako to dopadlo. Dnes ti viem povedať, že projekty, ktoré som točil, boli super. Jasné, že to bolo aj o peniazoch, vždy som sa však snažil ustriehnuť si, aby to nebola blbosť. A môžem povedať, že ma to vždy bavilo.
Čo ťa na televíznych projektoch bavilo, respektíve baví?
Na úplnom začiatku to bolo vyslovene o mojom mužskom egu a potrebe dokázať si, že zvládnem aj toto. Tam je totiž všetko úplne inak, než pri práci, ktorú robím v Stoke. Zároveň považujem filmársku komunitu za veľmi zaujímavú. Akurát im väčšinou polovicu slov nerozumieš, lebo veľmi zvláštne miešajú slovenčinu s rôznymi poslovenčenými výrazmi. Zistil som napríklad, že ma baví dynamika procesu pri natáčaní. Treba však povedať, že som mal vždy šťastie na výborný tím, to je totiž vždy základ. Do Tvoja tvár znie povedome som chcel nejak dostať moju manželku Silviu, ktorá je skvelá speváčka. Nakoniec som tam účinkoval ja a tam bol skvelý tím ľudí. Celý ten formát je na hrane, my sme to mali hodené do ešte väčšieho extrému, keďže sme to natáčali cez kovidové lockdowny, ale fungovalo to výborne a bola to taká príjemná, v podstate kabaretná zábava. Naozaj neviem, či som sa niekedy stretol s príjemnejším kolektívom ľudí.
Nepôsobíš len v Bratislave, si aj členom súboru Divadla Jána Palárika. V Trnave si sa narodil a žiješ tam. Aké to je, účinkovať v rodnom meste?
Práve Blaho sa ma v piatom ročníku opýtal, či by som nechcel ísť do divadla do Trnavy. Samozrejme, že som chcel, veď piataci na škole väčšinou riešia hlavne to, čo budú robiť po škole. To bol riaditeľom DJP ešte pán Nedielka, ktorý mal rád prácu s ľuďmi z Trnavy, lebo pri ľuďoch, ktorí nastupovali bez toho, aby mali vzťah k mestu, sa obával, že mu rýchlo odídu do Bratislavy. Hovorím o tom preto, že ak by ma pred vtedajším vedením DJP nespomenul Blaho, pravdepodobne by o mne ľudia v tomto divadle nevedeli. Nakoniec som tam však nastúpil až po zmene vedenia. Myslím, že teraz viac verím tomu, kam divadlo smeruje a aké témy divákom ponúka.
Pôsobiť v Trnave je pre mňa špecifické. Rodičia sa na mňa, samozrejme, chodili pozerať aj do Stoky, aj keď som hosťoval v SND. Cítim, že v Trnave sa aj v divadle prejavuje silný lokálpatriotizmus a každý, kto odtiaľto odíde do Bratislavy, tak je „hnusný zapredaný paštikár“ a už sa nemá vracať. Je pravda, že som sa tu pomerne dlho hľadal. V repertoárovom divadle musíš mať úplne inú úroveň prispôsobivosti a mne nejaký čas trvalo, kým sa podarilo nájsť spôsob, ako toto zvládnuť, a zároveň ponúknuť to, v čom sa herecky cítim isto. Samozrejme mi pomohlo aj to, že mám v súbore manželku. Silvia je v DJP už vyše desať rokov.
Aká sezóna ťa v trnavskom divadle čaká?
Od začiatku septembra skúšame s režisérom Jánom Luteránom inscenáciu Dobré správy. Mala by to byť taká pozitívna vec, ktorú by v televízii asi zaradili do feel good žánru. Veľmi sa na to teším už preto, že to bude inscenácia autorského textu, pod ktorým sú podpísaní Miro Dacho a Ján Luterán. Plus si tento rok zahrám aj v rozprávke s pracovným názvom Pocity, ktorú bude režírovať Peter Palik. Som na to zvedavý. Nedávno som si uvedomil, že mi začína chýbať bábkarina.
Aké spolupráce ťa čakajú na nezávislej scéne?
Ku koncu sezóny by sme mali s DPM nadviazať na Poruchu – Vianoce v Stalkville a opäť vytvoriť imerzívnu inscenáciu. Skúšať by sme mali od apríla do júna a následne to blokovo hrávať. Priznám sa, že minulá sezóna mi dala celkom zabrať a chcel som mať túto voľnejšiu.
V minulej sezóne si účinkoval aj v Diere v nebi, inscenácii pod hlavičkou Silných rečí, ktorú režíroval Šimon Ferstl. Spomínam ju preto, že ide o zaujímavé spojenie divadla a stand upu. Chcel by som sa ťa spýtať, čo nedivadelné, a pokojne aj mimo umenia, ťa aktuálne inšpiruje, zaujíma či baví?
Práve som dočítal knihu Medzi Slovákmi od M. M. Šimečku, ktorú som si kúpil ešte v roku 2018 na Pohode. Tá je veľmi zaujímavá, ale asi si to neviem predstaviť v divadle. Fantastická je Babička od Ivany Gibovej. Tá žena píše skvelo. Neskutočne ma bavili prepojenia s Bordeline, ktorú sme robili v Stoke. Takže toto by ma bavilo. No a ešte ma teraz veľmi baví hrať šípky. Máme v DJP terč, hrávame ich aj s technikmi a všetci si to užívame. Aj Janovi Luteránovi som kúpil terč a šípky, nech má natrénované predtým, než začneme skúšať. Pretože je v tomto pozadu. Počas skúšania inscenácie Futbal alebo Bílý andel v pekle sa totiž hrával stolný tenis, ale celé divadlo sa už preorientovalo na šípky. Ja som zas trénoval počas dovolenky v karaváne s Tomášom Pokorným, Bašou Andrešičovou, Dankou Droppovou a Matejom Babejom.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana Andrejco Ferusová
