MLOKi

Druhý deň druhého impulzu: Silné zážitky na záver [Bábkarská Bystrica 2014]

Piatkový festivalový program nastavil latku naozaj vysoko. Bolo takmer nerozumné očakávať, že rovnako silný bude aj záverečný deň festivalu, ale stalo sa.

Bartimejove pašie, staršia inscenácia zoskupenia Med a prach, priniesla náboženskú tému bez toho, že by k nej tvorcovia pristúpili s prehnanou pietou. Naopak, monodráma Ivana Martinku s hudbou Andreja Kalinku (v réžii oboch) má v sebe nadhľad a humor, ale nie prvoplánový vtip, skôr humor mrazivo ironický. Napriek tomu, že spracúva biblický námet, postavy, ktoré Martinka na scéne rozohráva, sú dnešnému človeku podobné nielen jazykom, ale aj charakterovými neduhmi a vnútornými rozpormi. Ani dnes nie je rozhodovanie sa medzi vnútorným presvedčením a tlakom spoločenských úzusov jednoznačné, tak ako u Bartimeja, ktorého príbeh inscenátori celý vykonštruovali na základe nepatrnej zmienky v knihe kníh. Obrovskou silou pôsobí inscenácia na diváka najmä vďaka atmosfére, ktorú sa komornému zoskupeniu darí vytvárať v komornom priestore. Pocit takmer transcendentný, ktorý divák zažíva, je výsledkom súhry troch elementov – pôsobivého výtvarného riešenia, ktoré kombinuje tlmené osvetlenie s prírodnými elementmi – vodou, drevom i ohňom; sústredeného, premenlivého a dojímavo krehkého i mocného Martinkovho herectva; a hudobného doprovodu, ktorý zároveň kreuje i počúva rytmus inscenácie. Niet pochýb o tom, že predstavenie aj v neštandardných podmienkach mimo domáceho priestoru tvorcov bolo divadelným sviatkom a chvíľou výnimočnosti. 

Ďalším výrazným zážitkom, hoci z celkom iného súdka, bola jedna z produkcií domáceho divadla, Diagnóza: Slovo. Inscenácia patrí pod hlavičku Štúdia T.W.I.G.A., ktoré sa programovo orientuje na genderovú problematiku v divadle. Ako väčšina inscenácií T.W.I.G.Y., aj táto je trpkovtipnou ukážkou toho, ako nás ovplyvňujú rodové stereotypy a ako im nevedomky podliehame. Slovo je pritom jedným z najmocnejších prostriedkov stereotypného zmýšľania. Formálne patrí inscenácia k tomu najzaujímavejšiemu, čo sme na pôde BDNR mohli vidieť. Inscenácia je rozdelená na niekoľko častí – ľudová slovesnosť, moderné mýty, médiá, politika a pod., podľa toho, odkiaľ tvorkyne čerpali materiál, teda slovné prejavy. 

Inscenácia je tak sériou výstupov, dalo by sa povedať kabaretných čísel, v ktorých herečky silu vypovedaného často ešte akcentujú zvukovým dôrazom na slovo, synchrónnou recitáciou, akýmisi voicebandovými vstupmi, a tiež pohybom, ktorý v premyslenej choreografii rovnako napomáha slovu vyznieť. Aj vďaka tomu môže divák dospieť k zvláštnemu poznaniu, že od čias, kedy rozprávkový kráľ dával (dával!) svoju (svoju?) dcéru za ženu (za ženu?!) švárnemu princovi, sa podnes, keď médiá a reklamy ženám (a aj mužom) diktujú, ako majú vyzerať a konať, aby sa opačnému pohlaviu zavďačili, sa toho vlastne ani veľa nezmenilo…   

Posledným predstavením, ktoré sa na Bábkarskej Bystrici dalo zhliadnuť, bolo Mironescópio lisabonského súboru A Tarumba. Táto interaktívna performancia,ktorej sa na jeden raz mohlo zúčastniť iba 16 divákov-spoluaktérov, bola naozaj svojskou, ale veľmi príjemnou čerešničkou na torte festivalu. Nešlo síce o divadlo v pravom zmysle slova, ale dívať ani diviť sme sa nestačili. Erotický kabaret aj lekcia sexuálnej výchovy – v salóne madame Gigi bolo možné zažiť raj, zistiť, ako to s ním v skutočnosti celé bolo, pozrieť si retro bábkovú peep-show aj dozvedieť sa niečo z histórie erotických pomôcok.

Účastník tejto nevšednej šou sa mohol dokonca nechať pomasírovať niektorým z prvých modelov vibrátorov, ktorými sa u žien liečila hystéria a dokázali pomôcť aj stuhnutej šiji. Ostych a rozpaky prítomných sa menili v pobavenie, v zvedavosť, čo ešte madame Gigi a jej kumpáni vymyslia. Bláznivé soirée v salóne však malo aj iný zmysel, než len nezáväzne zabaviť. Ľudská sexualita je totiž dodnes pre mnohých tabuizovaná téma a v čase, kedy na Slovensku zúria spory o sexuálnu výchovu a práva sexuálnych menšín, je zdravý a odľahčujúci pohľad na túto tému mimoriadne potrebným impulzom.

No items found

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová, aka Mašla. Narodená v malebnom horehronskom kraji v predrevolučnom roku 1988. Konkrétne pochádza z Brezna. Odmalička sa preháňala vrchmi nízkotatrančia, preto od roku 2009, kedy sa dočasne usadila v hlavnom meste, mierne trpí. Ako všetky ostatné mloki, aj ona je naivne presvedčená, že divadelná kritika má budúcnosť. V tejto súvislosti vyštudovala príslušný odbor na VŠMU. Zimný semester druhého ročníka strávila v Litve, kde si obľúbila najmä nonverbálne divadlo, lebo žiadnemu inému nerozumela. Za najväčšie plus svojej špecializácie považuje popremiérové rauty. Ale niekedy chodí do divadla aj len tak, pre potešenie. Keď práve neprokrastinuje, redakčne sa stará o divadelný časopis kod (konkrétne o divadle), do ktorého podchvíľou prispieva, píše recenzie pre Monitoring divadiel a príležitostne pre festivalové denníky. Je frankofónna a anglofónna, sem-tam rozumie aj iným fónom. Medzi jej záľuby patrí túlanie sa po svete, zber lesných plodov, nakupovanie kníh, ktoré nestíha čítať, amatérske kulinárstvo a mnoho iného.