Konfrontovať vlastnú samotu

Inscenáciu tvoria dve monodrámy  ̶  príbeh muža a príbeh ženy, ktorých opustili partneri. Prvý napísal a zrežíroval Michal Belej, druhý napísala a zrežírovala Lýdia Ondrušová. Vo svojich textoch vychádzajú z vlastnej životnej skúsenosti a zobrazujú dve odlišné formy vyrovnávania sa s rozchodom. V ich poňatí ide o istú prestupnú fázu, v ktorej si človek musí nanovo sformovať svoju identitu, víziu budúcnosti, vyrovnať sa s intenzívnym pocitom samoty a hlavne nanovo nájsť oporu sám v sebe.

Uniknúť zo zlého tripu

Belejova monodráma je o niečo dramatickejšia a ponurejšia. Muž, gej, sa snaží na rozchod zabudnúť v kluboch  ̶  na miestach naprataných ľuďmi zaháňa pocit osamelosti a pomáha si pritom alkoholom, drogami, neviazaným sexom či instantnou láskou. Vedome sa ocitá na hranici (ne)bezpečia, len aby necítil vnútornú bolesť a samotu. No s pocitom sebanenávisti nemôže prísť ani zdravá láska. Púšťa sa do nového toxického vzťahu, až kým nepochopí vlastnú hodnotu a čaro „nudného“ obyčajného života aj lásky. Do rozprávania tohto príbehu sú vsadené rôzne vtipno-smiešne komentáre o živote geja v súčasnosti. Do verejného priestoru tak Belej prináša osobnú skúsenosť a prežívanie marginalizovanej skupiny. No práve v prežívaní lásky sa naša ľudská skúsenosť pretína, a tak sa v spôsobe vyrovnávania s vnútornou bolesťou môžeme nájsť viacerí. 

Prvá monodráma sa hrá v podpalubnom bare Subdeck. Prázdny čierny priestor vyhradený na koncerty a párty presne vystihuje atmosféru z textu. Diváci a diváčky majú voľnosť pohybu, no prirodzene sa stavajú k stenám, čím vzniká prázdny priestor uprostred. Herec Filip Pavuk sa tak sám pohybuje v prázdnote „tanečného parketu“, ktorý osvetľujú biele pohyblivé bodové svetlá a podfarbuje tlmená elektronická hudba Jozefa Vlka. Ešte viac sa tak zintenzívňuje pocit jeho osamotenia. Vďaka práci s pohybom vzniká až pocit, že ho tento priestor vťahuje a on mu nedokáže odporovať. Intímnejšie scény či rozhovor s kamarátkou Magdou (ktorú hrá náhodne vybraná diváčka) sa odohrávajú v druhej – barovej časti podpalubia. Pavuk medzi týmto priestormi prirodzene prechádza a my ho ako publikum príznačne neraz strácame a nachádzame (hoci to má za následok, že ho nie vždy počujeme). Je to však najmä sugestívna herecká interpretácia Filipa Pavuka, ktorá dokáže textom a celým príbehom viesť a držať napätie. Herec prejavuje celú škálu emócií, hrá sa s tempom aj intonáciou, raz je nástojčivý až chaotický, inokedy hĺbavo citlivý. Umne balansuje na hrane smútku a sarkastického humoru, čím výstižne tlmočí poetiku Belejovho textu.

Stratiť sa a nájsť na tripe Bratislava  ̶  Michalovce

Práve veľmi dobrý výber protagonistu aj protagonistky spája obe monodrámy. Rovnako ako Filip Pavuk aj Katarína Gurová dokázala veľmi presne interpretovať práve tie nuansy, ktoré sú pre daný text výnimočné. A to napriek tomu, že pôvodne angažovanú herečku nahradila len pár dní pred premiérou. Gurová svojou energiou (a silným východoslovenským prízvukom) sa navyše stala veľmi presnou interpretkou Lýdie Ondrušovej. Sugestivita jej výkonu však netkvie len v tom, ide aj o jej schopnosť vystihnúť humornú podstatu textu, ktorý v jednej rovine pracuje s istou naivitou či až banálnosťou, no zahŕňa v sebe aj veľmi trefné životné úvahy. Gurová má v sebe istú ľahkosť aj drzú úprimnosť, skrátka ľudskosť, vďaka ktorej dokázala aj v otvorenom parku vytvoriť pocit blízkosti.

Tieto posledné zmienené atribúty sa vzťahujú na celú druhú časť Diptychu samoty. Odohráva sa v Sade Janka Kráľa, na trávniku, kde sú porozkladané biele deky a vankúše. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sa na tomto mieste bude konať piknik. A v niečom tento pocit zostáva aj po konci predstavenia, keďže z celej monodrámy srší autentická a ľudská blízkosť. Text Lýdie Ondrušovej obsahuje zápisky, spomienky, úvahy, ktoré vznikli na jej púti z Bratislavy do Michaloviec. Príbeh ženy po rozchode, ktorá sa bez dôkladnejších príprav vyberie na túto „očistnú“ cestu obsahuje množstvo vtipných a sebaironických momentov. V konfrontácii s vlastným strachom i s prírodou a nečakanými komplikáciami je nútená spoľahnúť sa sama na seba, naplno uzavrieť predošlý vzťah a nanovo definovať svoju identitu. Zaznieva mnoho vtipných postrehov, s ktorými sa dá ľahko stotožniť. Aj titulná pieseň zo seriálu Gilmore girls, ktorú si v rámci daného momentu v hľadisku viacerí a viaceré bez zábran začnú spievať, presne vystihuje jemne sentimentálnu, ale láskavú atmosféru. Gurová sa pohybuje najmä okolo divákov a diváčok, vtipne interaguje so stromami, ale aj bezostyšne kričí na neznámych ľudí, že je dobrá gazdinka. Vďaka tomu všetkému sa táto monodráma stáva akýmsi manifestom ženy, ktorá priznáva svoju krehkosť, ale aj demonštruje sebavedomie byť sama sebou v neskrývanej autenticite.

Stretnúť sa v krehkosti

Obe monodrámy spája mnoho – v rámci prístupu k textu aj inscenovaniu. Je to napríklad pohybová štylizácia, ktorá ozvláštňuje herecké interpretácie. Choreografka Barbora Janáková zvolila aj pre Pavuka, aj pre Gurovú jemné, no výpovedné pohybové vzorce neprvoplánovo zrkadliace vnútorné pochody postáv. Diela tiež prepájajú kostýmy Daniely Meszárosovej, ktorá v nich vrství rôznorodé druhy látok aj módnych štýlov. Pavukov kostým pozostáva zo sieťovaného čierneho trička, športových šortiek s vystrihnutým pásom z džínsov, kovbojských čižiem a bielych podkolienok. Je v ňom tak možné nájsť kultúrne odkazy na rôzne druhy maskulinity. Gurovej krémové šuštiakové nohavice s čipkovým topom obsahujú množstvo riasenia aj rozstrihnutých a vrstvených látok. V istých momentoch biela visiaca látka dokonca pôsobí ako chvost a herečka sa tak medzi stromami stáva svojbytným lesným stvorením, avšak zelenou športovou mikinou je neustále ukotvená v reálnom časopriestore. V oboch kostýmoch sú obsiahnuté hlavné črty postáv, pričom Pavukove šortky a Gurovej mikina tvoria set, čím vizuálne prepájajú dve diela zasadené do úplne odlišných priestorov.

Diptych samoty sú dva rôzne životné príbehy, dva prístupy k rozchodu, k pocitu samoty a k novej životnej etape. Hoci by obstáli ako samostatné inscenácie, spolu vytvárajú komplexnejší pohľad na ľudské prežívanie, a najmä je ich spojenie dôkazom, že v samote nikdy nie sme sami. Obe monodrámy sa koncentrujú na prežívanie hrdinu a hrdinky. Sú autentické, niekedy až drzo úprimné a oba tvorivé tímy sa tak vedome dostávajú do zraniteľných pozícií. No práve táto úprimnosť, stav, v ktorom odhaľujú aj svoje krehké miesta, vytvára priestor pre pochopenie, ľudskú komunikáciu a je tak sám osebe cestou von z osamotenia. Či už pre tvorcov/tvorkyne alebo pre nás v publiku.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová