Tanečné obrazy našich vzťahov

Režisérka Veronika Malgot je otvorená rozmanitým interpretáciám svojich diel. Azda aj preto sa tanečná inscenácia ARGO A ASTOR /interiér vzťahov/, v poradí už štvrtá produkcia súboru Jedným dychom, nevyznačuje žiadnou siahodlhou anotáciou. Podtitul „interiér vzťahov“ však dostatočne naznačuje optiku, cez ktorú môžeme na inscenáciu nazerať. Pozýva nás nahliadnuť do vnútra rôznych typov vzťahov – milostných aj rodinných, súčasných aj tých minulých. Zobrazuje rôzne vzťahové dynamiky, napätia a temperamenty, opakujúce sa vzorce správania, či odtlačky partnerstiev, ktoré nedokážeme alebo nechceme vymazať.

Argo a Astor sú dva psy, ktoré sa neustále klbčia, sú (ako) bratia s rozdielnymi náturami. Argo opakovane vyhryzie dieru v plote a utečie, Astor čaká za plotom, pokým dedko jeho súrodenca hľadá. Ich rozdielne povahové črty a vzájomný vzťah sa stali predobrazom inscenácie. Prirodzene máme sklon hľadať podoby psov v mužských predstaviteľoch – v Michalovi Heribanovi a Jaroslavovi Ondrušovi. Heriban je na prvý pohľad výraznejší, impulzívnejší, pohybovo dominantnejší, viac pracuje s tenziou tela, so striedaním prudších výpadov a pomalších, až spomalených sekvencií. Ondruš pôsobí introvertnejšie, pohybovo je uvoľnenejší, miestami ako keby civilnejší, ale stále dodržiavajúci predpísaný sled pohybových štruktúr. Avšak táto interpretácia je arbitrárna a Argom alebo Astorom môže byť kedykoľvek aj tanečnica Anna Kertészová. Jej charakter v priebehu predstavenia nie je konzistentný, raz je výbušná, inokedy láskavá či takmer submisívna.

Telo nesúce význam

Inscenácia nepracuje s naratívnou linkou, nečítame v nej príbeh, ktorý by smeroval z bodu A do bodu B. Publiku je ponúknutý sled obrazov, scén, z ktorých každá predstavuje inú podobu vzťahu – či už k sebe samému, alebo k druhému človeku. Sledujeme fragmenty hádok, možno až domáceho násilia, snahu nepodvoliť sa druhému, alebo naopak, túžbu splynúť, prispôsobiť sa, žiť v rytme toho druhého. Všetko je vyjadrené pohybom, performeri počas celého predstavenia neprehovoria. Pracujú a spoliehajú sa v prvom rade na svoje telá a údy, než by zodpovednosť prenášali napríklad na tvárovú expresiu. Telo nesie význam, cez neho a pohyb s ním (a v ňom) protagonisti vyjadrujú apatiu, smútok, hnev či lásku. Mnohé tanečné sekvencie sú založené na výraznom pohybe rúk a prstov, každá figúra aj drobné gesto majú svoje presné miesto a funkciu.

Keď Ondruš s Heribanom sedia za masívnym dreveným stolom a simulujú niečo ako tanečný armwrestling, stávame sa divákmi súboja o moc. Dvaja bratia bojujúci o dominantné postavenie v rodine alebo dvaja kolegovia súperiaci o lepšiu pozíciu v práci? Ruky od seba neoddelia, no telá využívajú celý priestor stola (niekedy naň vyskočia, nakláňajú sa, balansujú). V inom z duet táto dvojica stvárňuje niečo ako rôzne podoby priateľstva ­– občas sa takmer bijú, následne si dávajú ruky okolo pliec. V ďalšom spolu tancujú Ondruš s Kertészovou, hoci je to viac „tanec“ rúk, a takmer sa nepohnú z miesta. Ich ruky sú najskôr hravé, postrkujú, dobiedzajú nimi do seba, neskôr pripomínajú ruky milencov či partnerov – akoby sa do sekvencie pokúsili vtesnať celý ľudský život.

Nie vždy medzi sebou performeri interagujú. V jednom zo sólových výstupov Heriban kráča bosý po kuse koberca, hoci to kráčanie je skôr plazivé, performatívne. Koberec na záver scény zroluje a spolu s ním aj časť svojho vyzlečeného oblečenia. To, čo bolo najprv pre nohy mäkké a príjemné, začalo vo finále štekliť alebo pichať. S košeľou či nohavicami možno do koberca zavinul tiež svoje smútky, bolesti a trápenia. Alebo len túžil po zmene, hoci nedokáže predvídať, aká bude. Výrazné je sólo Kertészovej, v ktorom si sadá za stôl a rozohráva dialóg s imaginárnym partnerom. Takmer všetok pohyb je koncentrovaný do rúk, dlaní, prstov. „Tancuje“ nimi po drevenom stole, škrípe bruškami prstov po jeho laku. Ťahaním, búchaním, preklápaním rúk dokáže vyjadriť všetky škály citového rozpoloženia – od radosti až po strach či vzdor. 

Medzi tanečné prvky sa v jednotlivých scénach dostávajú aj gestá pohladenia, porozumenia, vzťahy nie sú len toxické, ale aj láskavé a krehké. Také sú neraz aj spomienky na ne. Kertészová sa viackrát v priebehu predstavenia vracia k vlasových príčeskov, ktoré rozkladá na zemi, zametá ich, v jednom výstupe si ich upevňuje do svojich vlasov. Predstavujú vlasy, ktoré kedysi mala? Sú metaforou odstrihnutej minulosti, ustrihnutého vzťahu? Spomienkou na niekoho, kto už neexistuje? Vlasmi neraz meníme našu identitu, po ukončení vzťahu znamená nový účes aj nový začiatok. Všetky čítania sú možné.

Miesta, ktoré je možné zapĺňať

Štúdio 12 nie je jednoduchým priestorom pre tanečné predstavenia. Tvorivý tím si ho ale dokázal pretvoriť na funkčný priestor, ktorý podporuje charakter osobitných obrazov. Svetelné plochy nahrádzajú konkrétne objekty či priestory, občas performeri využívajú svetelný zdroj umiestnený priamo na scéne. Súčasťou inscenácie sú aj fotografie a krátke videá, obrazové slučky, ktoré sa premietajú v stĺpcoch na jednej z bočných stien. Majú skôr funkciu dokresliť určitú atmosféru (vtáky na poli, psy voziace sa na streche auta…), vizuálne pripomínajú retro estetiku. Nostalgia sa jemne odráža aj kostýmoch a rekvizitách (analógový fotoaparát, staré rádio); celá vizuálna koncepcia je ladená v zemitej farebnej škále. Hudba Juraja Čecha je nadčasová, ambientná, jedna hudobná linka sa v priebehu predstavenia zopakuje viackrát (možno metafora opakovania našich rozhodnutí a konania).

Inšpiruje nás ARGO A ASTOR k tomu, aby sme sa zamysleli, kde je to naše miesto, ktoré čaká na zaplnenie? Aké nánosy minulých vzťahov si v sebe nesieme a akým ďalším sme otvorené a otvorení? Odpovede nie sú jednoznačné. Nosnou zložkou inscenácie je choreografia – čo dnes nemusí byť v tanečných dielach vždy samozrejmosťou. Nápaditosť pohybových väzieb a princípov smeruje našu pozornosť najmä k tanečným telám, k tomu, ako a či na seba reagujú, akými rôznymi prvkami sa dajú stvárniť medziľudské konfrontácie či dialógy. Nevyzýva nás ku skúmaniu vzťahov medzi postavami či k pitvaniu našich vlastných životov. To však nemusí byť vnímané ako slabá stránka diela, introspekcia tu nie je nevyhnutným cieľom. Inscenácia by zniesla o jeden či dva obrazy menej, pretože v istom momente skĺzava k trochu nadbytočnej repetitívnosti nálad a motívov, avšak choreografovi Michalovi Heribanovi a Veronike Malgot sa opakovane darí prepájať tanečnú a divadelnú estetiku spôsobom, ktorý u nás nie je celkom tradičný. Siahajú po intímnych témach, no hľadajú pre ne univerzálny jazyk, navyše prinášajú (či prinavracajú) na naše javiská mená, ktoré nie sú opozerané a dokážu osviežiť spektrum tanečných tiel. Dokazujú, že aj na slovenskej scéne stále existujú miesta, ktoré je možné zapĺňať.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová