Skartovačka alebo šampanské? Ako sme rozhodovali o osude jednej divadelnej skupiny

Píše sa rok 2025 a v zasadacej miestnosti na Školskej 14 v Bratislave sedí za stolom dvanásť ľudí. Traja z nich sú vyššie vymenovaní štatutári a členovia OZ Unkulunkulu, zvyšok tvoríme my, účastníctvo participatívnej divadelnej udalosti Inventúra. Počas nej máme rozhodnúť o budúcom osude performatívnej umeleckej skupiny.

Na stole nás čaká program, ktorý čoskoro hlasovaním schválime, bodovacie hárky, papiere na poznámky aj základné informácie o združení a jeho doterajších aktivitách. Nechýbajú chlebíčky ani minerálka.

Kolektív Unkulunkulu počas svojej existencie zrealizoval tri projekty s podporou FPU – performanciu Obraz č.1, performatívny výlet escapescapescape a bábkovú inscenáciu Hviezdoveda. Aktuálna Inventúra podporená nebola. V jej prológu performerská trojica rekonštruuje situáciu spred šiestich rokov, kedy sa vtedy ešte mladí študenti a študentka vysokej školy rozhodli podať si grant na tvorbu diela a o radu prišli požiadať jednu zo svojich pedagogičiek. Pri snahe vysvetliť jej, o čom dielo bude skupina vajatá: „Bude to o Bohu… alebo identite… hmmm… a také imerzívne… divadlo…. vlastne skôr performancia… nie, inštalácia…“ Mnohé umelecké projekty často bojujú s tým, ako zrozumiteľne vysvetliť svoju tému či charakter. Popísaná nejednoznačnosť však v tomto prípade zároveň predznamenáva akýsi „trade mark“ Unkulunkulu – úsilie vytvárať diela, ktoré nebudú jednoducho žánrovo zaraditeľné, budú kombinovať rozmanité mediálne aj estetické prístupy, spochybňovať svoje predošlé postupy, provokovať k dekonštrukcii tradičných divadelných definícií.

Psy, kružidlo aj olejová škvrna

Po prológu sme oboznámení s programom dnešného večera (či skôr zasadnutia). Performeri a performerka nás informujú, že ich kolektív sa ocitol hneď v niekoľkých krízach a postupne nás nimi prevedú. Nasledujú prezentácie doteraz vytvorených performatívnych inscenácií, pričom jednotlivé výstupy sa formálne aj obsahovo trochu líšia. Niekedy sa dozvedáme viac o použití finančných prostriedkov, inokedy opisujú historky z príprav, produkčné výzvy či prekvapivé situácie, ktoré vznikli v priebehu hrania. Keď spomínajú, ako počas jedného uvedenia escapescapescape na herečku zaútočili psy alebo v chránenej oblasti vyliali olejovú škvrnu, na stole sa zjavia figúrky psíkov a zhmotňuje sa aj opisovaná machuľa. Minulé performancie do Inventúry vstupujú formou viac i menej nápadných citácií, apropriované sú do nej aj ich umelecké postupy – ako keď počas večera bežné predmety neraz zmenia svoje funkcie. Kružidlo sa v jednom obraze premení na postavu z príbehu, z bodovacieho hárku sa stane hracia plocha binga. Ak ste žiadne z doterajších predstavení Unkulunkulu nezažili osobne, nie je to prekážkou. Performerská trojica vám poskytne dostatok materiálu na to, aby ste pochopili, akým spôsobom tvorí a o divadle premýšľa.

Medzi prezentáciami jednotlivých projektov dostávame čas na zapísanie si poznámok. Performerstvo intermezzo vypĺňa napríklad hraním na imaginárnej flaute či krátkou pohybovou etudou – všetko majú precízne nacvičené a vtipne pracujú s napätím, ktoré vzniká z kolízie suchého nedivadelného priestoru a prvkov vypožičaných z prostredia takzvaného vysokého umenia. 

Umelecký hazard

Inventúru jej tvorcovia charakterizujú ako „sebaironický paradokument“, ale v podstate parodujú situáciu v celej slovenskej kultúre. V jednej scéne pomocou grafov ukazujú, ako v priebehu rokov stúpali ich autorské honoráre – pri escapescapescape to už nebolo 87, ale až (!) 330 eur za deväť mesiacov práce (t. j. necelých 40 eur za mesiac). Podarilo sa to vďaka zvýšenej podpore z FPU. Keby takýto scenár pokračoval, v roku 2034 by odmeny mohli dosiahnuť až výšku 3500 eur na osobu. Tento vývoj však pravdepodobne nenastane, FPU je aktuálne v rozklade. A hoci odborná komisia projekt, v rámci ktorého sa mala realizovať aj premiéra Inventúry, navrhla podporiť, Rada FPU jej stanovisko zmenila s odôvodnením, že „projekt nemá perspektívu na širší spoločenský účinok pri výške navrhovaných finančných prostriedkov“. Uvedený verdikt si vypočujeme priamo počas performancie, jeho výklad ostáva na nás.

„Takže čo, končíme?“ pýtajú sa performeri a performerka. Zosunuli sa pod stôl, sedia tam v maskách zvierat, osvetľujú ich len čelovky. V intímnom rozhovore, ktorému ale my všetci prísediaci a prísediace načúvame, rozoberajú, či vlastne Rada FPU nehovorí pravdu. Možno to, čo robia, nemá žiaden význam. Začínajú spochybňovať aj vlastnú identitu umelcov. Roman Poliak rozpráva, ako posielal desiatky životopisov na rôzne miesta, avšak ešte aj pri hlásení sa za upratovača mu odpísali, že vybrali vhodnejšieho kandidáta. Aká kvalifikácia je vlastne umelecká kvalifikácia? Spovedajú sa z toho, prečo vlastne robia umenie, ako chcú skúšať nové veci a vystavovať sa iným zážitkom. „Vždy sme robili niečo, čo nevieme,“ konštatujú.

Počas Inventúry sa nebránia odhaliť to, v čom zlyhali. Chyby sú však prirodzené dôsledky riskantného tvorivého procesu, a práve neistote, umeleckému hazardu sa skupina rada a zámerne vystavuje. „Chcel by som cítiť taký diskomfort, že sa z neho nevieš nadýchnuť,“ hovorí Poliak v scéne, počas ktorej performerstvo uvažuje nad tým, ako vystavať jednu časť predstavenia. Inventúra je totiž aj introspektívnou inscenáciou – hovorí o kreovaní inscenácie prostredníctvom samotnej inscenácie: „V tej scéne by sme mali hovoriť pod tým stolom a mať na sebe tie masky.“

Súčasne je Inventúra akousi metadiskusiou o spôsobe divadelnej tvorby. Vypočujeme si rozpravu o vzťahu fikcie a reality v divadle a performancii, o tom, či snaha vytvoriť konflikt bude hraná, alebo môže na scéne vzniknúť reálna hádka, čaká nás aj malá prednáška o Stanislavského hereckej metóde.

Divadlo, priateľstvo a experiment

„Ja som nikdy nič v živote neukončila,“ povie Tereza Smetanová pri uvažovaní o konci ich umeleckého kolektívu. „Tak teraz si to môžeš vyskúšať,“ odpovedia kolegovia. Kým sa však definitívne rozhodne o pokračovaní alebo zániku Unkulunkulu, máme my, publikum/komisia, právo položiť performerom niekoľko otázok. Rozbehne sa diskusia, nejde o žiadne povrchné vypočutie. „Máte čo iné robiť?“, „Čo vám tvorba v Unkulunkulu dáva?“, „Máte na to čas?“, „Máte pocit, že ste zanechali na divadelnej scéne nejakú výraznú stopu? Budete na nej v prípade konca chýbať?“, „Vidíte vo svoje práci zmysel?“ Trojica odpovedá úprimne a nestrojene. Rovnako úprimné a nestrojené bolo aj domáce video z rezidencie k Inventúre, ktoré sme sledovali, kým performerstvo počítalo body na našich bodovacích hárkoch. Hodnotili sme všetko, od umeleckej kvality až po zapojenie menšín do predstavení.

Skupina Unkulunkulu bola založená na troch základných pilieroch: divadle, priateľstve a experimente. Toto všetko sme počas predstavenia Inventúra dostali – spoločne sme ohmatávali rôzne podoby divadelných prístupov, pochopili rozmer priateľstva performerskej trojice, stali sme sa súčasťou jej drobných umeleckých experimentov. Súčasne sme však nahliadli aj do trpkého boja mnohých umelkýň a umelcov o svoju existenciu. To, čo sa v predstavení javilo ako karikovaná skutočnosť, totiž nemalo od reality až tak ďaleko. Predsedom Rady FPU Matúšom Oľhom sme sa síce stali na základe víťazstva v bingu, avšak on tiež na svoju pozíciu potreboval čo najviac zhodných ideologických „bodov“ s vedením ministerstva kultúry. A že sme o projektoch Unkulunkulu rozhodovali len na základe čiastkových informácií? Členovia rady menia rozhodnutia odborných komisií s oveľa menším objemom znalostí.

Na záver pred nás performerstvo postaví skartovačku a šampanské. Na základe nášho hlasovania sa buď stanovy združenia rozpadnú na franforce, alebo sa budú piť bublinky. Pred hlasovaním pociťujeme zodpovednosť, keďže performerka a performeri sa v priebehu večera jednoznačne nevyjadrili, či majú chuť pokračovať, alebo túto kapitolu definitívne uzavrieť. Keďže po premiére sa uskutočnili ešte dve reprízy, je jasné, ako sme sa rozhodli. Asi sa nikdy nedozvieme, čo by sa stalo s ďalšími plánovanými uvedeniami, keby sme uprednostnili tú druhú možnosť.

Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová