MLOKi

Divné malé-veľké veci

V malom meste Stará Turá pri slovensko-českých hraniciach sa dejú veci. Už deväť rokov sa zžíva na konci júna miestne obecenstvo s performanciami, inštaláciami, site specific projektami či inými experimentálnymi tvarmi. A to vďaka festivalu Divné veci, ktorý sa medzičasom rozrástol aj do blízkeho Trenčína.

Stará Turá bola dejiskom festivalu už od prvého ročníka. Dostupnosťou, ale aj zaujímavými miestami, má potenciál, aby hostila práve festival takéhoto typu. V minulosti tu boli uvedené napríklad rôzne site specific performancie na neďalekej vodnej nádrži Dubník. Pre organizátorov bolo od začiatku podstatné priniesť ľuďom do regiónu súčasné umenie, začať s nimi dialóg, počúvať ich potreby. Tento rok boli performancie orientované do interiéru kultúrneho domu, do bývalého obecného domu Matras či do priestorov základnej umeleckej školy.

V bývalom obecnom dome Matras bola uvedená inscenácia hry maďarského dramatika Tamasa Vargu Polievka v réžii Karola Rédliho. Surový priestor poznačil celkové vyznenie drámy, ktorá sa odohráva počas rodinného obeda, kde jediným chodom je práve polievka. Otec (Erik Peťovský) a Matka (Monika Haasová) rezolútne trvajú na svojich pravdách, pričom sa postupne odkrývajú bolesti aj tajomstvá rodiny. Vedia si v pravú chvíľu hodiť do očí výčitky a medzi nimi sedí Dcéra (Karin Adzimová), ktorá verbálny zápas sleduje. Postupne na nej zanecháva stopy, ktoré majú svoje dôsledky. Členovia rodiny si počas absurdného rozhovoru vylievajú svoje emócie, ktoré sú čoraz vybičovanejšie a obed sa tak stáva neznesiteľným. Tajomný hosť – neznámy muž (Simon Kopunec), ktorý sa objaví sčista-jasna, sa stáva prostredníkom, mediátorom ich rodinného života. Dialóg stojí na presnosti, gradácii, postupne sa herci do tohto mechanizmu dostávajú. Úspornými minimalistickými pohybmi sa vedia v situáciách vzájomne usmerniť. Polievka je ten typ textu, v ktorom na povrch vystupujú jednotlivé motívy až po niekoľkých prečítaniach (resp. pozretiach), rovnako tak je to aj s herectvom v tejto inscenácii. Vďaka rezervovanému prístupu neznámeho muža (ktorý môže predstavovať svedomie) a jeho vecnosti a tajuplnosti, sa jednotlivé situácie vymykajú kontrole členov rodiny. A každý v sebe nachádza svojho osobného nepriateľa, s ktorým bojuje.

V kultúrnom dome zasadalo obecné zastupiteľstvo. V performancii VeZetEnko tvorcovia pod režijným vedením Michala Vajdičku nejdú po doslovných inšpiráciách zo zápisov zastupiteľstva, ale vytvárajú si svoj vlastný materiál, ktorý sa jemne dotkne podobných zasadaní ako v obci Fekišovce či kauzy premenovania ulice v obci Varín. V dome kultúry za dlhým stolom sedia zastupitelia a rozhodujú o bežných plánoch v obci: o budúcnosti umeleckej školy alebo o problémoch s premenovaním ulice pomenovanej po veliteľovi Hlinkovej gardy Alexandrovi Machovi. Herci sú prítomní nielen za dlhým stolom v popredí ako obecní zastupitelia, ale aj ako diskutujúci v hľadisku. Predstavujú rôzne typy, od pomalej zapisovateľky, agilnej zástupkyne starostu (starosta sa zúčastňuje neodkladnej rodinnej záležitosti, čítaj dovolenky), cez miestnu bielu vranu, ktorá trvá na iných riešeniach, ako ponúka väčšina, až po bývalého starostu so synom a tehotnou nevestou. Poslední si strihnú aj krátku hudobnú ukážku na miestny ples. Vďaka takejto zmesi charakterov zasadanie smeruje k fraške, ale drží si mieru parodizácie aj nastolenia širšieho odkazu. Na záver dôjde aj k referendu, v ktorom majú diváci ako občania hlasovať, či sa má alebo nemá rekonštruovať základná umelecká škola. Výsledky podľahnú svojskej interpretácii volieb, z ktorej vyplynie, že voliči súhlasia s rekonštrukciou základnej umeleckej školy, z ktorej sa ale stáva komunitné centrum. A pod tento pojem sa zmestí pohľad miestnych poslancov na čokoľvek.

V malom stiesnenom priestore pivnice kultúrneho domu, ktorý sa podobá hudobnému štúdiu, podáva performer Péter Cseri fyzicko-zvukovú masáž Rollercoaster pre jedného diváka. Miniatúru vytvoril spolu s umelcom Saschom Engelom. V niekoľkominútovom intenzívnom zážitku sa hlava doslova oddeľuje od tela, stáva sa hračkou v rukách performera, aby potom úspešne pristála v resetujúcom tichu.

Vrcholom festivalu v Starej Turej bola inscenácia hry brazílskeho dramatika Roberta Athaydeho Vyučovanie Dony Margarity v réžii Márie Záchenskej. Inscenácia Divadla bez masky mala premiéru v bratislavskom V klube, v Starej Turej sa po prvýkrát odohrala v reálnom priestore školy, ktorá je pre tento typ hry úplne vhodná. V postave neoblomnej svojskej učiteľky, z ktorej sa stáva triedny diktátor, sa predstavila Oľga Belešová. Počas predstavenia padajú nadávky, v dnešnej dobe v priestoroch školy neakceptovateľné, ale v nedávnej minulosti pomerne bežné. Deti si možno tieto situácie zapamätajú len v podobe úsmevných historiek, no skutočné emócie sa im vtláčajú do podvedomia. Belešová porušuje osobné priestory svojich žiakov, ktorých predstavujú diváci. Necháva ich otvárať okná, hovorí im ostré poznámky, ktoré ich vracajú do detstva a podobne. Neustále mení nálady, presne odpozorovaným a pritom originálnym spôsobom neimituje, ale demaskuje proces deštrukcie osobnosti. Má učiť, no namiesto toho nastoluje dril, ktorý povýši na ideológiu a z nej povstanú rovnaké osobnosti, ako je ona sama. Zaujímavé je sledovať reakcie dospelého publika, ktoré necháva so sebou poslušne manipulovať. Belešová ešte pred rokmi vytvorila sugestívnu drobnokresbu v legendárnej monodráme Ďefčátko v Divadle GUnaGU, teraz ako podstatne staršia Dona Margarita je rovnako presná, a hlavne neodbytná. Je možné ju ľutovať, nenávidieť, ironizovať, báť sa jej, alebo útrpne čakať na zvonenie na prestávku.

V rámci programu sa uskutočnili aj menšie intervencie do priestoru, workshopy Petry Fornayovej alebo koncerty, a organizátori tak na ploche jedného dňa v Starej Turej priblížili viaceré možnosti inšpiratívneho kultúrneho vyžitia. Divné veci nemajú festivalové centrum, kde by sa kumulovala energia, takým miestom by mohol byť práve bývalý obecný dom Matras, ktorý je v rekonštrukcii. Podľa diváckych ohlasov, ktoré pozostávajú hlavne z obyvateľov tohto regiónu, sa zdá, že cieľ priniesť im konceptuálne a performatívne umenie, na ktoré nie sú zvyknutí, zabral. V porovnaní s minulými ročníkmi je však zrejmý úbytok divákov (čo možno spôsobila aj covidová prestávka). Organizátori tak stoja pred otázkou, či koncept festivalu presunúť práve do Trenčína, kde už bola časť programu uvedená, alebo skúsiť ešte nadviazať na divácky úspešné roky v Starej Turej.

Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Anna Zajacová