Deti ako predajný artikel

Rédli inklinoval k súčasnej maďarskej dráme už od vysokoškolských čias, keď inscenoval Deti démona od Bélu Pintéra, no v tejto línii pokračoval aj po absolvovaní. Napríklad preložil a režíroval hru Polievka Tamása Vargu, ktorá bola vôbec prvou inscenáciou Divadla Efeméra. Hra Dedičstvo vznikla na základe dokumentárneho filmu, ktorý nakrútil oceňovaný maďarský režisér Mihály Schwetchje. Autor ho následne sám adaptoval do podoby dramatického textu a uviedol v rámci nezávislého zoskupenia Füge produkció v roku 2019. Tento dramatický text sa vyznačuje jasnou lineárnou štruktúrou. Nejde však o prvé uvedenie tohto titulu na Slovensku, Rédli ho už inscenoval v Jókaiho divadle v roku 2021.

Inscenácia Karola Rédliho odkrýva realitu marginalizovanej skupiny vytláčanej na okraj spoločnosti – rovnako v Maďarsku, ako aj na Slovensku. Tematizuje nielen ekonomickú a spoločenskú situáciu rómskej komunity, ale aj často prehliadanú generačnú chudobu. Ukazuje až mafiánske praktiky, keď rodiny predávajú svoje deti do zahraničia za prísľub lepšej budúcnosti a pár stoviek eur. Často bez toho, aby sa zaujímali o ich ďalší osud. Najmä dievčatá sú potom neraz zneužívané na sexuálne služby. Inscenačný tím potvrdzuje opodstatnenosť výberu Schwetchjeho textu konkrétnymi dátami Ministerstva vnútra SR o hromadnom miznutí a sexuálnom zneužívaní detí z rómskych komunít, ktoré uvádza aj v bulletine. Hlavná téma inscenácie je artikulovaná cez postavu jediného dieťaťa v dedine – mladého chlapca menom Sanyi. Stvárnil ho Alex Kováč, ktorý pochádza z rómskej komunity z obce Zlaté Klasy. Táto obec dodnes zažíva mnohé z problémov, ktoré inscenácia pomenúva.

Režisér sa pri budovaní inscenácie neobmedzil iba na sprostredkovanie dokumentárnej roviny, ale prerozprávaným príbehom poukázal aj na širšie spoločenské súvislosti. Príbeh je do istej miery schematický, sleduje postavu Andrása vracajúceho sa z Nemecka do rodnej dediny kvôli dedičskému konaniu po smrti matky. Tu sa stretáva so svojím starším bratom Petrom a cez ich konfrontáciu sa odhaľuje pomerne negatívny obraz dediny, ktorá žije vo svojich stereotypných predstavách o svete. Napríklad, že na Západe je každý bohatý, ľudia si žijú bezstarostné životy, ale zároveň sú egocentrickí. Cez túto prizmu je vnímaný aj András v rodnom Bergácsi. Rédli má však podobne kritický pohľad aj na mesto, čo stvárnil cez telefonáty Andrása s jeho priateľkou, v ktorých jej hovorí o rôznych zisteniach o pomeroch v dedine, ale ju zaujímajú iba nové šálky na kávu. Cez tieto rozhovory poukázal aj na nezáujem mesta o problémy regiónov a dedín. V pozadí príbehu sa však rozvíja motív korupčného systému, kde sa „všetci poznajú a navzájom si pomáhajú“. András sa postupne ponára do vyšetrovania prípadu zmiznutých detí, ktoré spúšťa návšteva Rómky hľadajúcej lekára pre svojho syna. Spočiatku pôsobí ako schizofrenička, no neskôr vyjde najavo, že predala svojho syna do zahraničia a nevie sa s tým vyrovnať. Vyšetrovanie odhalí, že o celej situácii vie starosta, polícia, ale aj samotní obyvatelia. Rédli v inscenácii modeluje dedinu ako zmenšeninu Slovenska, čím vzniká systémový obraz krajiny cez inú, menej reflektovanú tému.

Silnou stránkou inscenácie je scénografia Zuzany Čupajovej. Na javisku dominuje drevená maketa mesta rozdelená na tri stoly, ktoré sa počas predstavenia posúvajú a vytvárajú metaforu rozpoltenej obce. Vždy, keď sa hovorí o časti „Korea“, kde žije rómska komunita, jeden stôl sa oddelí, čo symbolizuje diskrimináciu a nezáujem o túto časť zo strany vedenia dediny. Nad stolmi visí lampa pokrytá detskými kresbami – memento detí, ktoré boli predané do zahraničia.

Herecké výkony zohrávajú kľúčovú rolu pri interpretácii diela a vrstvení medziľudských vzťahov. Výrazný je kontrast medzi realistickým prejavom hlavnej postavy Andrása (Simon Kopunec) a štylizovaným herectvom Karin Adzimovej a Erika Peťovského. Postava Andrása ostáva ako jediná realistická. Schematicky ide o navrátilca, ktorý prichádza domov po dedičstvo, no nachádza len zatrpknutosť, rasizmus a karierizmus. Kopunec je na javisku prítomný takmer po celý čas a stáva sa hlavným pilierom inscenácie. Jeho postava prechádza vývojom – od neochoty zotrvať až po uvedomenie si prehnitého systému obchodu s bielym mäsom a snahu pomôcť. Zobrazuje bezradnosť, ale aj morálnu dilemu medzi „druhou šancou“ pre dieťa a jeho vytrhnutím zo známeho prostredia (navyše bez istoty bezpečia v novom domove). Napokon si adoptuje posledného chlapca v dedine a odchádza s ním do Nemecka, aby ho uchránil pred prostredím plným nenávisti.

Adzimová a Peťovský stvárňujú v inscenácii viacero postáv, pričom vytvárajú výrazne groteskné typy. Zobrazujú skazené a morálne prehnité charaktery obyvateľov dediny, ktorí sú si vedomí nekalých praktík vo svojej obci, no napriek tomu ich len ľahostajne sledujú alebo sa na nich aj vedome podieľajú. Pri všetkých postavách pracujú so stereotypmi, no darí sa im vyhýbať karikatúre. V tom im pomáhajú aj kostýmy Viktórie Kubicskovej. Výtvarníčka sa snažila akcentovať jeden výrazný a charakteristický kus oblečenia, čím podporila aj hereckú interpretáciu. Napríklad starosta má veľkú nevkusnú vzorovanú kravatu a oranžovú šiltovku, Jusztína zase šuštiakovú súpravu a výrazné farebné náušnice.

Adzimová ako Jusztína – matka neschopná zmieriť sa s predajom vlastného syna – osciluje medzi štylizáciou a precíznou psychologizáciou. Jej štylizovaná reč ostáva pod kontrolou a akcentuje bolesť matky, ktorá sa utieka k fantázii, kde jej syn stále existuje. Jej druhá postava promiskuitnej sekretárky pôsobí ako nešikovná, miestami nechutná karikatúra dedinskej kokety.

Erik Peťovský najviac zarezonoval ako Péter, Andrásov brat, ktorý sa pod rúškom súrodeneckej lásky snaží získať peniaze z dedičstva pre svoj „biznis plán“, do ktorého je zapletená celá dedina. Postupne odhaľuje rasistickú a agresívnu stránku svojej osobnosti. Pri interpretácii Starostu vytvára Peťovský grotesknú figúrku parazitujúcu na rómskej komunite a ututlávajúcu obchod s ľuďmi, v čom mu pomáha aj polícia a mlčiace obyvateľstvo. Zámerne primitívne vtipy majú navodiť dojem žoviálnosti, ale je to iba maska pre potenciálnych voličov. Významný detail predstavuje jeho kostým, konkrétne oranžová šiltovka ako odkaz na stranu FIDESZ Viktora Orbána, ktorá dominuje v maďarskej komunálnej politike.

Dedičstvo je mrazivým obrazom reality marginalizovaných rómskych komunít v stredovýchodnej Európe. Tieto komunity čelia každodennému rasizmu, spoločenskému nezáujmu a politickému zneužívaniu. Inscenácia Karola Rédliho je silným mementom systémového zlyhávania, ktoré presahuje hranice jedného štátu.

Odborné korektúry: Diana Pavlačková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová