Martina MašlárováTento ročník Wiener Festwochen bol bohatý na oboje. Objavili sa tam všetky uvedené mená – špička súčasnej európskej réžie, ale aj na prvý pohľad menej známe osobnosti, súbory a divadlá, o ktorých však ešte nepochybne bude reč. Jedna taká produkcia, Corbeaux v réžii Bouchry Ouizguenovej, ktorá pôvodne vznikla pre Marakéšske bienále (2014), moje „Viedenské týždne“ veľmi sugestívne otvorila. Krátka, približne polhodinová performancia sa počas festivalu presúvala po rôznych lokáciách (v mojom prípade to bol vestibul základnej školy). Nedivadelnosť priestoru nijako neznemožnila absolútne napojenie sa na energiu skupiny marockých žien v čiernych odevoch a so šatkami na hlavách. Ich hrdelný spev, či skôr len opakované rytmizované a synchronizované výkriky, preniesli na divákov pocit zomknutosti, príslušnosti ku komunite. Sledovať ženy, kývajúce hlavami akoby v tranze, každú z nich a všetky naraz, znamenalo pridať sa k ich zvláštnemu rituálu. Jeho význam ostal pre európskeho návštevníka sčasti zahalený tajomstvom, v istom zmysle to však bol omnoho imerzívnejší zážitok, než na módnej vlne imerzie sa vezúce Diamante Mariana Pensottiho, autora a režiséra v jednej osobe.
Na pohľad fascinujúci, nákladný koncept, v rámci ktorého vzniklo v jednej z viedenských športových hál umelo vytvorené mestečko Diamante, trpel zdĺhavosťou a repetitívnosťou. Príbeh obyvateľov mesta sa odkrýval postupne, počas troch „kôl“ (dejstiev predelených prestávkou), v rámci ktorých diváci mohli voyeursky sledovať dianie v niektorom z obydlí či v jeho okolí. Ohromenie nápadom vyprchalo v prípade našej diváckej skupiny (okrem mňa na predstavení bola ešte hŕstka divadelných teoretikov aj praktikov zo Slovenska) približne v polovici druhej „rundy“, boli sme však zvedaví na gradáciu v ďalšom dejstve, a tak sme prečkali i prestávku a do „mestečka“ sme sa vrátili. No päťhodinový výlet do Diamante bol napokon nad naše sily, osudy jeho obyvateľov zavreté za presklenými stenami domčekov i odohrávajúce sa priamo medzi nami sme si vzájomne prerozprávali a odišli s pocitom formálnej fascinácie, no absentujúcej katarzie.
Podobným zaťažkávacím testom pozornosti diváka bol aj rovnako dlhý Proces v réžii poľského barda Krystiana Lupu. Jeho spôsob prerozprávania Kafkovho príbehu, vďaka ktorému sa režisérovi podarilo dostať priamo do hlavy hlavnej postavy, známeho Jozefa K., za nejasných okolností obvineného, súdeného a napokon popraveného, bol však pre našinca vcelku objavný. Juxtapozícia dvoch realít – diania na scéne a hlasu z nahrávky, ktorý sprostredkoval mužove vnútorné pochody, vnášala do inscenácie napätie a kontrapunkt konaného a mysleného, iróniu a tiež humor. Lupovi sa pritom podarilo výborne zhmotniť ponurú, temnú atmosféru diela, jeho absurditu a mysterióznosť. Projekcie a rôzne spôsoby členenia priestoru (napríklad jemne priehľadné paravany) mu zároveň pomohli znejasniť alebo upriamiť pozornosť na detaily a funkčne preniesť K. a ostatné postavy na rôzne miesta. Svoj boj s únavou (tiež sme mu čelili) spôsobený pomalým tempom mohol divák zároveň vnímať ako paralelu únavného a pomalého procesu, ktorým si Jozef K. prechádza. Zrejme aj v Poľsku je snaha domôcť sa justičnej spravodlivosti rovnako nekonečná ako u nás.
Výber inscenácií pre fajnšmekrov v mojom prípade uzatvárala adaptácia príbehu Márie Stuartovej pod názvom Mary Said What She Said v réžii Roberta Wilsona. Išlo o monodrámu vynikajúcej francúzskej herečky Isabelle Huppert, s ktorou Wilson po dlhšom čase „od seba“ opätovne nadviazal spoluprácu. Znalosť francúzskeho jazyka bola napriek titulkom nanajvýš vítanou diváckou zručnosťou, pretože inscenácia bola predovšetkým Huppertovej majstrovským verbálnym koncertom. Ohromná kadencia slov, s ktorými rozpovedala príbeh škótskej kráľovnej Márie, väznenej a neskôr popravenej sestrou Alžbetou I., vyvolávala zmyslový pôžitok zvukomaľby, ktorý azda stál aj nad samotným zmyslom replík. Jej obžaloba i obhajoba, sprevádzaná sošnými gestami, výrazne štylizovaným pohybom i typickým wilsonovským farebno-svetelným dizajnom, bola „podívanou“ v pravom zmysle slova, dôkazom nesmierneho hereckého nasadenia v kombinácii s obrovskou charizmou. Lož a pravda, opovrhnutie a ľútosť, odpor a sympatie, to všetko herečka vyžarovala, ani na chvíľu pritom nepoľavujúc z tempa v niečo vyše hodinovom rytmickom toku viet, rozkazov, prosieb, túžob a obáv. Rozhodne zážitok, kvôli ktorému sa oplatilo merať cestu do Viedne.
Hoci svetové režijné hviezdy nepochybne najviac priťahujú pozornosť a ich predstavenia lákajú návštevníkov z radov „bežných“ divákov i odborníkov, niektorí z nás sa na medzinárodných festivaloch zvlášť tešia na divadelníkov, o ktorých sme dosiaľ nepočuli. Zvedavosť vzbudzujú divadlá z ázijských zemí aj z afrického kontinentu, ktoré podávajú liek na trávenie pri presýtení „európskym“ divadlom a „západnou“ estetikou. Hoci rozdiely medzi tým „našim“ a tým „iným“ divadlom sa v globalizovanom svete čoraz častejšie a viac stierajú, divák, zvlášť teatrológ, je vďačný za nahliadnutia do iných kultúrnych kontextov, putujúc po pevných i vratkých interkultúrnych mostíkoch. Súčasťou programu Wiener Festwochen 2019 boli aj produkcie Apichatponga Weerasethakula Fever Room a Toshikiho Okadu Five Days in March: Re-creation. Prvá z nich, skôr filmovo-vizuálna inštalácia ako divadlo, bola pre európskeho diváka ojedinelou príležitosťou vstúpiť do kontaktu s thajskou nezávislou umeleckou scénou (zrejme aj so súčasným thajským umením všeobecne). Skôr film ako divadlo – hlavnou súčasťou diela bola projekcia obrazov dvoch aktérov, v ktorých sa mieša realita so snom, politické s intímnym a subjektívnym – obsahoval zároveň silný element prítomnosti. Performatívne bolo totiž samotné prostredie, v ktorom sme sa ako diváci ocitli – mohli sme stáť i sedieť na zemi, vnímať prítomnosť ostatných, ale najmä sme sa vďaka nezvyčajným svetelným efektom ponorili do hypnotickej hmly, v ktorej sme sa prepojili s aktérmi na videu, zvlášť mužom v jaskyni. Pomýlené, dezorientované zmysly dokázali odrazu vnímať len neurčité hranice, nejasný smer či pohyb okolo. Tento hlboko imerzný zážitok sčasti vytesnil nuansy filmového rozprávania o krajine a javoch, ktoré ju sužujú, no zanechal intenzívny dojem z umenia pochádzajúceho z oblasti, ktorú po tejto stránke v našom geografickom priestore veľmi slabo poznáme. Podobne aj japonská re-inscenácia Toshikiho Okadu o tom, čo robila skupina japonských tínedžerov počas piatich dní v marci 2003, keď USA začali bombardovať Irak, konfrontovala naše vnímanie s inou kultúrnou paradigmou. Nová verzia údajne kultovej inscenácie z roku 2004 nanovo vytvára vzťah medzi každodennými aktivitami mladých ľudí v Tokiu a témou vojnového konfliktu, skúma jeho dnešné dôsledky a naše vnímanie udalostí z časového odstupu.
Okrem činoherných a experimentálnych projektov prinášajú Wiener Festwochen pravidelne aj súčasný tanec a pohybové divadlo. A mojím vrcholom festivalu bola práve tanečná, resp. pohybová inscenácia v réžii portugalskej režisérky a choreografky Mónicy Calle Ensaio para uma Cartografia (Esej o kartografii). Dvanásť žien (v skutočnosti dvadsať v celom tíme, dvanásť rôznych na každej repríze) v rôznom veku, herečiek, ktoré boli na javisku úplne obnažené, sa usilovalo naskúšať hudobno-tanečné dielo, hoci samy nie sú tanečnicami ani hudobníčkami. Fyzická rozmanitosť aktérok bola zároveň metaforou rôznorodosti prístupov k témam, k tvorbe, k vlastnému telu. Každá z nich sa inak vysporiadala s výzvou zahrať na hudobný nástroj či zvládnuť choreografiu, každá vytvárala svoju osobnú kartografiu pohybov, gest, úvah. Telo v inscenácii nebolo redukované na objekt obdivu, sledovania, ale naopak, stalo sa predmetom spochybňovania normatívov. Po krátkej chvíli, keď tanečnice zväzoval hlas z nahrávky, ktorý im s autoritou baletného majstra čosi neustále prikazoval, sa ženy oslobodili, uvoľnili vo vlastných trajektóriách pohybu a variácie vychádzajúce zo slávnych baletných choreografií a hudobných kompozícii obohatili o svoju originalitu a jedinečnosť. Wiener Festwochen je festival, ktorý by mali povinne navštevovať študenti divadelných umeleckých škôl (a nielen), ale aj teoretici, kritici, teoretičky, kritičky, tvorcovia a tvorkyne, ktorým sa žiada nasať plnými dúškami inšpiráciu nielen „zo západu“ a nielen z činoherného divadla, ale aj z iných oblastí tvorby a iných regiónov sveta. Veď sú na tých pár týždňov tak úžasne blízko…
