MLOKi

Deň tretí: Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté… [Bábkarská Bystrica 2014]

Posledný deň „detského“ impulzu priniesol výrazné impulzy aj mierne sklamania. Zároveň vytvoril aj priestor pre porovnanie s produkciami predchádzajúcich dní.

Až dve štvrtkové inscenácie boli venované najmenším deťom, ich „cieľový“ divák však nebol celkom rovnaký. Inscenácia Klipi-klapi, klipi-klap maďarského súboru Bóbita (Pécs) bola (podobne ako bystrické Akvabatolárium) zameraná na deti od 0 – 3 rokov, kým rozprávka O baránkovi, ktorý spadol z neba českého Naivního divadla z Liberca bola určená divákom od 2 rokov (ako poznaňské Kolo, kolo mlynské). Na prvý pohľad nejde o markantný rozdiel, no rozdiely v prístupe k divadelnému dielu v rámci tohto delenia markantné určite sú.

V prípade Klipi-klapi, ako aj názov naznačuje, bola východiskovým materiálom detská riekanka a cieľom inscenácie nebolo priniesť uzavretú výpoveď s dramatickou štruktúrou. Insitný príbežtek, resp. skôr situáciu stretnutia lúčneho koníka s káčatkom, dopĺňalo rovnako insitné výtvarné riešenie. Predimenzovaná plstená (či plyšová) lúčna scenéria (tráva, kvietok), ktorá vyplnila celé javisko, síce brala do úvahy priblíženie vzhľadom na pozorovaný mikrosvet (hoci škoda, že kačacie vajíčko a slimáčiky v tráve boli nepomerne menšie, než lúčny koník), bola skôr detským ihriskom, než imaginatívnym divadelným prostredím. Vďaka použitému materiálu sa priam ponúkala k tomu, aby sa jej deti dotkli. Malí zvedavci skutočne do priestoru javiska bezprostredne vstupovali, bez toho, že by im v tom bolo bránené. Interakcia hercom nijako neprekážala a detskí performeri sa neostýchali stať súčasťou diela. Okrem scény ich zároveň lákali a zjavne fascinovali i tóny flauty, na ktorú herečka hrala. Klipi-klapi teda opäť patrila k tým inscenáciám, ktoré dieťaťu sprostredkujú prvá kontakty s možno dosiaľ neznámymi hmatovými, vizuálnymi i sluchovými podnetmi.

Na druhej strane rozprávka O baránkovi, ktorý spadol z neba priniesla síce jednoduchý, ale dramaticky funkčný príbeh, s náznakom plnohodnotného dramatického oblúka. Z neba spadnuvší baranček spolu s dievčatkom, ktoré na zemi stretne, spoznávajú svet kolotočiarov, ktorému vládne taliansky principál a ktorý je plný svojských postavičiek. Mimoriadne zručná práca s bábkou a objektom (povrazolezkyňa, ktorá sa z jedného konca javištiatka po „lane“ skĺzne na opačný koniec, žirafa, ktorá sa nevedno ako poskladá zo zdanlivo nespojitých kúskov dreva,…), zmeny dynamiky akcie a zdarné využitie humoru odlíšili túto inscenáciu od všetkých, ktoré sme v tejto kategórii videli. Metafora barančeka ako oblaku na oblohe a zároveň cukrovej vaty v rukách dievčatka priniesla celému príbehu vtipnú pointu. Libereckí tvorcovia dali deťom jasne najavo, že im hodlajú predviesť divadlo a hra príde na rad až potom, ich pozornosť však udržali poľahky. Ich inscenácia bola výnimočným príkladom divadla pre najmenších, ktoré nápaditou formou i obsahom pobavilo i starších súrodencov a rodičov.

Podobne výnimočnou minimálne v slovenskom priestore bola inscenácia Marvin ostravského Divadla loutek, ktoré si k spolupráci prizvalo holandského tanečníka a bábkara Dudu Paivu. Nezvyčajná kombinácia pohybového divadla a práce s penovými bábkami v nadživotnej veľkosti vytvára na javisku „podívanú“, na akú v našich zemepisných šírkach nie sme zvyknutí. Miestami až hororový, surrealistický, fantazijný príbeh dospievajúceho chlapca, ktorého namiesto rodičov vychovávajú prísne pestúnky, príbeh o revolte voči autoritám a hľadaní vlastnej slobody je invenčne zasadený do naddimenzovaného priestoru, v ktorom dospelí herci skutočne pôsobia ako deti na prahu puberty. Tento dojem posilňuje aj použitie koturnov a vysokých klobúkov u trojice pestúnok, ktoré vďaka tomu vyzerajú ešte hrozivejšie. Vizuálne fascinujúcu inscenáciu znejasňujú viaceré otázniky – napríklad motív nie celkom zrozumiteľnej, takmer erotickej fixácie pestúnok na obrovského Mickeyho Mousa, symbol detstva, ktorý Marvin protestne zničí. Ďalšou otázkou, ktorá sa pri sledovaní predstavenia natíska, je vek hrdinu – ak na začiatku nohami nedočiahne na zem, v priebehu inscenácie zakúša prvé ľúbostné zážitky a v závere už jeho chrbát zdobí tetovanie, nie je jasné, je to pre diváka mätúce, ak zároveň tvorcovia nijako nenaznačujú zrýchlené plynutie času. Pravdepodobne to však treba prijať ako prejav originálneho uvažovania a bohatej fantázie tvorcov známych svojou nekonvenčnosťou. A možno sú tieto výhrady len problémom priveľmi dospelého vnímania, keďže „detská“ (teenagerská) porota festivalu inscenáciu ocenila svojou cenou vcelku jednoznačne a bez výhrad. V každom prípade treba oceniť krok dramaturgie festivalu, ktorá inscenáciu určenú starším deťom a mládeži na program vybrala, nakoľko produkcií pre túto vekovú kategóriu je ako šafranu, napriek tomu, že práve v tomto období sa významne formuje schopnosť jedinca vnímať umenie.

Inscenácia košického Bábkového divadla O rytierovi bez koňa bola v programe festivalu spracovaním ďalšej hry Marty Guśniowskej, jednej z najpopulárnejších súčasných poľských autoriek hier pre deti. Podobne ako v prípade utorkovej inscenácie Dobrú chuť, vlk!, aj v tomto prípade išlo o príbeh postavený na prekračovaní tradičnej rozprávkovej schémy, klišé, že každý rytier musí mať svojho koňa a naopak. Vtipné peripetie štikútajúceho koňa a nešťastného rytiera-pešiaka však košickí tvorcovia nedokázali pretaviť do javiskového tvaru s rovnakým vtipom. Moderná rozprávka v ich podaní zostala formálne zaseknutá kdesi v deväťdesiatych rokoch, pričom snaha o súčasné presahy sa prejavila iba v niekoľkých neorganicky začlenených aktualizačných vsuvkách. Melanž rôznorodých použitých prostriedkov (pesničky, hudba v duchu Zlatej brány, nemotivovaný a zbytočný vstup herca do hľadiska, zborová recitácia, nedôsledná práca s niekoľkými druhmi bábok) nespôsobila výbuch javiskovej kreativity, ale mala za následok vznik eklektického tvaru, ktorý paradoxne napriek neustálej akcii nudil. 

No items found

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.