Diana PavlačkováZačínali ste ako zoskupenie spolužiakov a spolužiačok hereckého ročníka VŠMU. Medzitým sa však váš súbor poobmieňal. Vďaka open callom sa otvoril novým spoluprácam, dlhodobo pracujete so študentstvom a aj posledná inscenácia vznikla v koprodukcii s Vysokou školou múzických umení. Ako plánujete DPM ďalej profilovať?
To, že sme herecký ročník a pozývame si na tvorbu režisérov, fungovalo asi prvé tri roky. Tento náš úvod bol však zrejme taký silný, že to vyznieva, akoby to tak bolo stále. Odkedy sme robili Prevádzačov, chytili sme sa skôr na líniu autorskej tvorby alebo inscenovania textov, ktoré sú písané priamo pre DPM. Sme divadlo, ktoré sa skrátka špecifikuje na súčasnosť a ktoré z nejakej prirodzenosti dostalo označenie „generačné“.
Ostatná premiéra Požadujme nemožné je podľa mňa naša definícia do budúcnosti. Práve tento herecký ročník som sledoval v rámci môjho doktorandského štúdia. Vedel som, že s nimi chcem spraviť autorskú inscenáciu kolektívnou tvorbou, pretože tak nikdy nepracovali. Je to naša oficiálna spolupráca s VŠMU, pričom inscenáciu si DPM necháva vo svojom repertoári. Celé to však začalo ešte skôr – keď sme na svetelný dizajn, produkciu, scénografiu a dramaturgiu oslovili ľudí, ktorí sú odo mňa o desať rokov mladší. Mám pocit, že sme na týchto ľudí tak trochu čakali – už chápali, kto sme, a vedeli priniesť aj niečo vlastné, čím divadlo veľmi posunuli.
Máte v pláne pokračovať konkrétne s týmto ročníkom, alebo všeobecne so študentmi a študentkami z VŠMU?
Premiérujeme jednu novú inscenáciu za sezónu, čo znamená, že nie vždy sa nám darí vytvoriť konkrétny zámer. Keď máš povedzme štyri, tak si tú dramaturgiu vyskladáš zrozumiteľnejšie. Som si vedomý – a aj ma to teší –, že máme rôznorodé tímy a pod DPM pracuje asi 25 ľudí. To vytvára celkom veľkú výhodu – produkčnú aj energetickú. Jednotlivé inscenácie fungujú ako bunky, ktoré majú samostatný život, a ja sa o ne snažím starať rovnomerne. S týmto ročníkom chcem pokračovať ďalej, snažíme sa ich zapájať aj do menších formátov, ako je Čitateľský Kľud a podobne. Nevnímam ich ako externistov. Máme však zámer pokračovať aj s ďalšími študentami a študentkami – naprieč fakultami. Najbližšie napríklad z Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. Po skúsenosti s Požadujme nemožné som pochopil, že je to veľká cesta pre DPM, pracovať s novou generáciou, lebo u nich cítim entuziazmus, aký sme mali na začiatku aj my. Čo je mi stále blízke a súčasne je to inšpiratívne.
Keď sme od Fondu na podporu umenia dostali grant, ale videl som všetkých tých nepodporených v mojom najbližšom okolí, rozmýšľal som, aká bude naša reakcia. Moja vnútorná odpoveď je práve práca so študentmi a študentkami. Zo všetkých možností mi pripadalo najčistejšie dať niekomu príležitosť, aby už na škole mal niečo, čo je profesionálne a pravidelné.
Vidíš priestor na spoluprácu aj so spomínanými nepodporenými nezriaďovanými divadlami?
Zatiaľ sa budujú skôr spolupráce s konkrétnymi umelcami z iných divadiel, nie priamo medzi subjektmi. Je to trošku komplikovanejšie. My sme totiž nestavali náš projekt tak, že má spolupracovať s inými. Celá tá situácia vznikla až neskôr. Plánovaný projekt ale chceme napĺňať aj ľuďmi z nezriaďovacej kultúry, ktorí sa nám doň hodia. To ale nevnímam ako nejakú podporu. Nechcem z toho robiť prázdne gesto.
Mohol by si byť konkrétnejší? O aký projekt ide?
Chystáme v Bratislave novú imerznú inscenáciu. Pôvodne sme chceli byť v Priore, ale tento projekt sa začal zväčšovať a zistili sme, že Bohému sme už v niečom prerástli. Po minulých skúsenostiach s opustenými priestormi som si povedal, že to musí vzniknúť jedine v dialógu s mestom – s magistrátom alebo so Starým Mestom. Priestory už máme vyhliadnuté v centre a sú skvelé. Bude to opäť letný projekt, ktorý bude blokovo vystavaný.
V roku 2017 si v rozhovore pre MLOKi označil vašu imerznú inscenáciu Porucha (Vianoce v Stalkville) za organizačné peklo. Čo sa zmenilo, že sa opäť púšťate do takéhoto projektu?
Možno sme zabudli, čo to naozaj obnáša, ale to si nemyslím. Boli sme vtedy proste brutálne primladí. Mali sme za sebou prvý rok a celé nás to nejako pomlelo, hoci s pozitívnym výsledkom. Dnes, po desiatich rokoch, už vieme, ako postupovať, že musíme investovať viac peňazí a nemôžeme robiť úplne všetko sami. To je niečo, čo si chcem nastaviť lepšie a viac si strážiť hranice, aby sa práca niekedy aj skončila. Dnes už viem, čo nás čaká a že to bude náročné, ale tiež viem, čo potrebujeme. Zároveň vidíme, že okrem skúsenosti prišla aj nejaká hodnota, nemusíme sa už toľko doprosovať. Môžeme prísť s návrhom, ktorý keď je prijatý, tak sme radi, a keď nie, ideme ďalej.
Zvonku to vnímam tak, že už máte skrátka isté meno či pozíciu. Volajú vás na festivaly, máte veľmi dobré kritické ohlasy a zároveň vypredané predstavenia. Vďaka čomu je to podľa teba tak?
Schopnosť vedieť sa predať bez toho, aby mal niekto z nás pocit, že sa predáva, prišla s generačne mladšími ľuďmi do tímu. No aj naše sebavedomie je vyššie, lebo predstavenia sa naozaj vypredávajú. Nastavuje to vo vnútri pohodu, ale zároveň som si vedomý aj toho, že je to pominuteľné. Nemám ani len kľúče od priestoru, v ktorom hráme. Kde mám istotu, že sa tam môžeme vrátiť? Momentálne však všetko funguje, a tak si dávame aj väčšie výzvy. Rozumieme si ako tím. Vnútorne ma baví aj to, že vidím ohlasy zvonku. Publikum je pre nás dosť dôležité a teší ma, že ľudí máme teraz bližšie pri sebe a vidíme, že sa k nám vracajú. Vieme s nimi lepšie komunikovať – aj prostredníctvom aktivít ako čitateľský klub, aj vďaka tomu, že sídlime v bare. Sú takí, ktorí sa vracajú z esenciálnych dôvodov, pretože ich zaujíma kultúra alebo ju podľa vlastných slov potrebujú. Vnímam však, že sú medzi nimi aj takí, ktorí bežne do divadla nechodia, ale k nám prídu, lebo tam majú nejakého obľúbeného herca, chodia pravidelne do Bohémy, alebo preto, že to na Instagrame dobre vyzeralo. Všetky dôvody sú super, lebo potom im my prinesieme niečo, čo by normálne nevyhľadávali. A to vstupné robí veľa. Keď človek vyrovná nulu, je to celkom dobrý pocit.
Čo podľa teba tiahne ľudí do divadla?
Pred cca štyrmi rokmi, keď sme ešte sídlili v Zváračáku, sme raz mali na predstavení jedného diváka. Bolo to drsné a uvedomil som si, že to nefunguje. Teraz sme zmenili niekoľko vecí naraz. Prešli sme do Starého Mesta, čo sa niekoľkokrát ukázalo ako kľúčové. Bohužiaľ, aj keď je Bratislava extrémne malá, centralizmus tu funguje úplne vo všetkom. Zároveň k nám prišla Linda Gallová, ktorá si zobrala na starosť sociálne siete a ja jej za to ďakujem. A áno, zvýšila sa popularita našich hercov a herečiek. To, že ľudia vyhľadávajú konkrétnych hercov, je normálne pre každé divadlo. Človek chce byť veľmi „artový“, ale potom mu dôjde, že aj Maxim Gorki Theater má propagáciu postavenú hlavne na tvárach. Ukľudnime sa a vráťme sa tam, kde je to pre ľudí prirodzené. Potom sme si aj upratali tituly. Posledné inscenácie išli za sebou v nejakej logike. Začali sme cielene vytvárať jednotný vizuál. Laura Štorcelová u nás pôsobí ako art director divadla a posledných päť inscenácií fotil ten istý fotograf – Juraj Mravec. Potom ešte platí to staré, večné, že ľudia si to dokážu povedať navzájom. Pri preplnenom svete sociálnych sietí možno nakoniec funguje niečo takéto jednoduché.
Od minulého roka organizujete aj spomínaný Čitateľský Kľud. Čo okrem rozšírenia diváckej základne vám priniesol?
Pri Čitateľskom Kľude sme si najskôr mysleli, že prídu ľudia, ktorí chodia pravidelne do divadla. Momentálne sa však náš klub rozširuje a chodí tam stále viac ľudí. Okrem tých, čo sa radi vracajú, je tam aj skupina, ktorá však v divadle nikdy nebola, len sa im zapáčil koncept. To, že si prečítajú všetci rovnakú knihu, ich na ten večer, na tú chvíľu, spája. Ukázalo sa to ako veľmi potrebné a príťažlivé a je to celé aj neuveriteľne ľudské. Vďaka knihe sa majú ľudia o čom rozprávať bez toho, aby to skončilo pri nejakej frustrácii či pri politike.
Už si viackrát spomenul hracie priestory. Vyhľadávate najmä nie typicky divadelné miesta, máte za sebou aj viacero pokusov o domovskú scénu. Momentálne hráte v obchodnom dome v priestore, ktorý patrí k baru Bohéma. Toto spojenie s nočnou bratislavskou scénou vnímam v niečom ako určujúce pre poetiku vašich posledných diel, ale aj publikum. Vidíš to ako finálnu destináciu, alebo si vieš predstaviť, že jedného dňa ešte zakotvíte v klasickej divadelnej sále?
V poslednom čase nad tým veľa rozmýšľam, lebo Bohéma oficiálne otvára horný priestor. Doteraz ho mali stále v prerábke, čiže sme tam mohli voľne fungovať šestnásť mesiacov a vytvoriť tri premiéry. Budeme tam fungovať aj naďalej, ale je to pre podnik nová fáza, takže som aj ja premýšľal, čo a ako ďalej. Zároveň viem, že budeme musieť o pár eur zvýšiť vstupné, aby inscenácie boli do budúcna udržateľné. No nechcem, aby to bolo výrazne drahšie, čiže to znamená, že by bolo vhodné, aby sme vedeli hrať pre viac ľudí. Myslím, že po desiatich rokoch, čo fungujeme, sa to bude dať len tak, že začneme priamo spolupracovať so zriaďovanými divadlami. Alžbeta Vrzgula nám to s divadlom Uhol_92 teraz pekne predkopáva a ja rád skopírujem, čo ona robí dobre. To nie je tajomstvo, aj v zahraničí to tak funguje a ja už vlastne nevidím inú cestu. Síce pri najbližšom projekte pôjdeme do „rozbombardovanej“ budovy, ale to je pre špecifickosť diela. Medzitým sa už s dramatičkou a dramaturgičkou Lenkou Garajovou rozprávame aj o ďalších témach, ktoré citeľne potrebujú veľkú sálu. Chceme to všetko spraviť skôr, ako zistíme, že Bohéma je vyčerpaná a my by sme sa len opakovali. Kamenným divadlám pritom ponúkame strašne dobrý deal. Vieme im priniesť úplne všetko – hereckú, výtvarnú, ešte aj PR zložku. Ľudia z nezriaďovanej scény navyše už poznajú procesy a vedia sa adaptovať naozaj rýchlo. A pokiaľ majú hlas na veľkú scénu, tak nič iné netreba. Nezriaďované divadlo je super škola, remeselne ťa vychová.
Ako sa menili a zmenili podmienky či status nezriaďovanej kultúry na Slovensku oproti časom, keď ste divadlo zakladali?
Tým, že v roku 2014 vznikol aj Fond na podporu umenia, tak nám dal veľký štart. Nielen nám, ale mnohým telesám, pretože sa dal konkrétny nápad veľmi rýchlo realizovať. Medzi sebou sme si preštudovali základné informácie o tom, ako založiť občianske združenie a čo treba na vyplnenie grantu. Na FPU som mal vtedy pocit, že tam boli konzultanti ochotní úplne novým ľuďom vysvetľovať, čo a ako treba. Vďaka tomu vzniklo kopec nových divadiel. Myslím si, že aj kvôli FPU začala byť nezriaďovaná divadelná kultúra výrazne vnímaná. Čas ukázal, ktoré súbory prežijú a na akých princípoch sa dokážu udržať. Tiež sme mali projekty, ktoré neboli podporené, ale dokázali sme to vyskladať aj s inými dotačnými schémami. Darilo sa nám fungovať aj bez FPU, ale vďaka nemu vznikla kontinuita našej tvorby.
Odhliadnuc od aktuálneho politického diania, čo by v súčasnosti pomohlo nezriaďovanej kultúre?
Pritiahnutie zdrojov odinakiaľ by kultúre pomohlo stopercentne. Ale infraštruktúra ako taká je najdôležitejšia vec. Tým, že nezriaďované divadlá sú tak zvláštne voľné, bez podpory naozaj zmiznú. Keď sa deje kauza v Slovenskom národnom divadle, tak každý vidí budovu a keď ide okolo nej, vie povedať, že tam sa teraz niečo deje. Ale tým, že nezriaďované divadlá akoby len plávajú, niekde sa vynoria a znova zmiznú, tak sú aj strašne citlivé na svoju existenciu. Keď nebudú mať podporu, každý z tímu sa vráti k druhej alebo obdobnej práci, ktorú má, a už sa nemusia nikdy znova spojiť. Je dobré, že vznikla Asociácia nezávislých divadiel. Niekoľko ľudí sa tak v dobrom nasralo, ostatní sa pridali a začali sme sa rozprávať veľmi vecne, čo a ako vieme ďalej robiť v tomto marazme. Zároveň je tu podľa mňa dnes aj nejaký divácky výtlak. Ľudia sa odrazu chceli prísť pozrieť, čo je na nás také kontroverzné. Zrazu sa nezriaďovaná kultúra dostala do tlačoviek vládnych strán. To je zaujímavá reklama a verím, že niekto si chcel skrátka vytvoriť vlastný názor. Mnoho subjektov bude musieť ísť po tejto sezóne do nútenej pauzy a nie každý sa z nej vráti. Ranené egá pár jednotlivcov likvidujú prácu celých subjektov. Ak pod tlakom vzniká diamant, máme pred sebou jednu z najdôležitejších sezón našich životov.
DPM má za sebou desiatu sezónu, ktorá bola veľmi úspešná. Mali ste pozitívnu spätnú väzbu na festivaloch, hosťovali v New Yorku… Ako sa na ňu dívaš ty?
Táto sezóna bola pre DPM rekordná. Čo sa týka repríz aj festivalov. Dialo sa toho dosť, ale ako som vravel, divadlo tvorí niekoľko menších tímov, a to môže byť veľké plus, lebo sa prestriedajú. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, že niekde niekto končí a inde práve začína. Napriek všetkému – aj keď sa podmienky zhoršujú, vnútorne túto sezónu hodnotím ako úspešnú. Ale tak to je, v Olomouci na festivale Divadelní Flora by asi tiež nevznikla slovenská línia programu, nebyť tohto celého. A tam sme s inscenáciou Eden. Útek z raja mali naozaj skvelé ohlasy. No a New York vznikol, lebo sme chceli. Mne otvorila oči Sláva Daubnerová, ktorá mi povedala, že ak chceme ísť von, tak to nie je o tom, že vytvoríš inscenáciu a čakáš na pozvanie. Musíš sa ozývať a neustále sa pripomínať.
Odborné korektúry: Katarína K. Cvečková
Jazykové korektúry: Zuzana Andrejco Ferusová
