Katarína K. CvečkováAko aktuálne vyzerá situácia v Stoke, keď už v nej nie je prítomný jej otec-zakladateľ, vedúca autorská – režijná – technická osobnosť?
Náš súbor vznikol z ľudí, ktorí si boli blízki, emočne, ľudsky aj tvorivo, a to nám dáva silu zotrvať. Každý z nás hrá a pôsobí aj v iných divadlách a združeniach, a teda má čo robiť, ale všetci sme spoločne vyšli zo Stoky a aj preto ju chceme zachovať. Napĺňala nás tvorba týmto princípom, ktorý bol zrazu celkom iný. V podstate v každom tvorivom procese si zviazaný nejakými vonkajškovými okolnosťami, ktoré ti určuje režisér, dramaturg, scénograf… Tu sme mohli slobodne hovoriť a konať tak, ako sme chceli. Nikto nás nekomandoval, nikto nám nepovedal, že niečo robíme zle. Mohol som artikulovať všetky myšlienky, emócie, to najtajnejšie, čo som v sebe mal, vyrovnať sa s tým a pretvoriť to na niečo vyššie – spraviť z toho umenie.
Momentálne súbor tvoria šiesti stáli členovia: Michaela Fech, Lenka Libjaková, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný, Martin Kollár a ja, spolu s hosťami Zuzou Jankovskou a Jožom Chmelom. Zároveň máme dve produkčné, ktoré sa starajú aj o marketing a pomáhajú nám s celou touto iniciatívou, a to sú Ľudka Braun a Katarína Čučková. Keď sme sa na začiatku rozprávali, čo ďalej, jednohlasne sme sa zhodli, že chceme ďalej fungovať a že urobíme všetko pre to, aby mohla Stoka pokračovať. Potom, samozrejme, prišli na pretras otázky ako, akou formou a či je možné ďalej tvoriť Uhlárovou metódou.
Už pred časom zaznievali názory, ktoré polemizovali, či je stokársky/uhlárovský spôsob tvorby relevantný, či už nejde o prežitok. Vy ste si to však svojimi inscenáciami vždy obhájili – boli ste pozývaní na festivaly domáce i zahraničné, zväčša kladná bola aj kritická reflexia. Kameňom úrazu vlastne bol najmä pohľad Fondu na podporu umenia a jeho odborných komisií. Keďže tu prevláda názor, že ide o súťaž projektov a samotný žiadateľ/umelec, jeho úspechy a relevantnosť je iba jednou časťou hodnotených kritérií.
Ide o paradigmu, ktorá je v divadelnom umení nastavená už stáročia: na začiatku musí byť nejaká téma a dramatický text. Ani dnes ľudia nedokážu pochopiť, že aj divadelná tvorba môže byť absolútne slobodná. Napríklad vo výtvarnom umení je to inak – nemusím mať hneď na začiatku zadanie, že idem maľovať Františka z Assisi pre pápeža, ani nemusím mať konkrétnu predstavu o diele. Môže to byť niečo intuitívne, výsledok momentálnej inšpirácie. Tak prečo to tak nemôže byť pri divadle? Prečo nedokážeme oceniť to, že niekto chce tvoriť inak a zároveň má aj niekoľkoročné dôkazy, že tento tvorivý spôsob funguje, vlastne už skoro štyridsať rokov? A v rôznych obmenách ho využíva aj mnoho ďalších divadiel – a nielen nezriaďovaných. Takže aj kritériá na to, ako by sa žiadosti mali písať, by sa mohli konečne zmeniť. Za najšťastnejšie nepovažujem ani nastavenie FPU v tom, že ide o súťaž projektov. V konečnom dôsledku papier znesie všetko a niekto naozaj dokáže skvelo napísať grant, no výsledok môže byť aj umelecky ničotný. A kto vôbec má určovať, čo je správna a čo nesprávna metóda tvorby, čo je už prekonané a čo nie? Ja si napríklad myslím, že bulvárna komédia je vyčerpaná, tak ako si myslím, že je vyčerpané prepisovanie literárnych diel do dramatickej podoby. Ale nehovorím, že by sa takéto diela už nemali tvoriť, lebo niekomu to dáva zmysel a mieri na konkrétnu cieľovku. Žijeme predsa v demokracii, nech si každý tvorí spôsobom, aký mu je vlastný, a divák*čka si môže ísť pozrieť to, čo chce.
Jednotliví „stokári“ sa už viackrát úprimne vyjadrili, čo im spolupráca s Uhlárom dala, kam ich jeho tvorivá metóda posunula po osobnej aj profesijnej stránke. Môže však prežiť bez neho?
Pod hlavičkou divadla Stoka Blahova metóda prežije len prostredníctvom repríz a obnovených premiér. Metóda polytematickej dekompozície replikovateľná je, môžeme byť epigónmi tejto metódy, dokonca ju môžeme posúvať ďalej. Ale nie je možné vytvárať inscenácie spôsobom, ako ich vytváral Blaho Uhlár. Lebo nemáme prístup do jeho hlavy, nemáme prístup k jeho intuícii a svojskej tvorivosti. Ako súbor chceme ešte tvoriť spolu nové inscenácie, ale pod inou hlavičkou. Chceme tvoriť týmto princípom, i keď možno modifikovaným.
Len prednedávnom sa Blahovi a Stoke konečne dostalo akej-takej satisfakcie v podobe samostatného priestoru v budove YMCA. Udržať ho v prevádzke však určite nie je jednoduché. Dotácie na budúcu sezónu Stoka od FPU v istej miere dostala. Ako teda bude vyzerať jej fungovanie ďalej, bez novej tvorby a s obmedzenými financiami?
Dôležité je povedať, že inscenácie, ktoré vznikli v Stoke, boli našimi spoločnými „deckami“. Vždy sme od začiatku do konca tvorili kolektívne. Aj preto máme ku všetkým inscenáciám taký silný vzťah, lebo všetko, čo v nich je, sme my. Okrem repríz piatich aktuálnych inscenácií teda hodláme obnoviť aj všetky staršie, ktorých reprízovosť niekedy nepresiahla ani číslo sedem – či už kvôli striedaniu priestorov, pandémii alebo kvôli iným okolnostiam. Na fungovanie sme však dostali len desať tisíc. Keď si to rozpočítame na prenájom priestoru, honoráre hercov, technikov a podobne, mohli by sme z nich zahrať len asi štyri reprízy. Takže hľadáme sponzorov a odštartovali sme zbierku prostredníctvom platformy Donio – aby sme mohli hrať viac vecí a zároveň mohli začať vykonávať aj inú ako čisto divadelnú činnosť. Myšlienka novej Stoky je o zachovaní a rozvíjaní Blahovho odkazu. Takže by sme priestor divadla chceli otvoriť aj ďalším divadelným združeniam a rôznorodým aktivitám – čítačkám, diskusiám, prednáškam, workshopom. Chceme sa prinavrátiť k odkazu Divadla Stoka, ktoré bolo ešte na Pribinovej a v tom období predstavovalo niečo ako kultúrny hub. (Blaho by toto slovo nenávidel.)
Odkaz Blaha Uhlára bude žiť v niekoľkých podobách. Okrem zatiaľ ešte „živých“ inscenácií Stoky (a Disku) je vo vás, vo vašom herectve, vašej ďalšej autorskej tvorbe. Napokon aj v tvorbe Divadla SkRat. Stačí (vám) to však?
Určite nie. Okrem aktivít, ktoré máme v pláne v novej Stoke rozbehnúť, by sme chceli ďalej rozvíjať aj Blahovu tvorivú metódu, prostredníctvom workshopov, vytvoriť nejaké laboratórium po vzore Inštitútu Jerzyho Grotowského. Aby to mohlo žiť a posúvať sa aj mimo nás a po nás. Zároveň postupne chceme splatiť viaceré dlhy voči Stoke a Blahovi Uhlárovi, ktoré má tento štát, mesto, umelecká obec… Patrí medzi ne napríklad aj vydanie divadelných textov všetkých inscenácií. Dodnes vyšli len tri hry, aj to v českom vydavateľstve Větrné mlýny ešte roku 1997. Musí to niekto podchytiť, zaznamenať, uchovať aj rozvíjať, aby sa na Stoku nezabudlo.
Odborné korektúry: Lenka Dzadíková
Jazykové korektúry: Zuzana A. Ferusová
