MLOKi

We don´t need other worlds, we need mirrors

Festival, ktorý počas leta Viedeň premení na roztancované mesto (a to nielen na javiskách, ale aj v halách určených pre workshopy a parkoch) nemal ani tento rok dramaturgické limity. Na programe boli stálice tanca (Abram Khan Company, Jerome Bel, Meg Stuart, Ivo Dimchev) aj mladé talenty v sekcii 8: tensions (Madeleine Fournier, Petra Sarjanovic). Opäť sa ukázalo, že svet súčasného tanec si nekladie hranice a nemá problém absorbovať aj medzidruhové diela.

Napríklad, Take Care Of Yourself Marca Oosterhoffa bola dráždivá klauniáda na pomedzí cirkusu a tanca. Performer v postave životom unudeného Európana na javisku ležérne podstupoval rôzne riziká. Pil whisky a následne skákal saltá, so zaviazanými očami sa presúval po baletizole zaplneným klepcami na myši, alebo sa nebezpečne sa hojdal na stoličke, pod ktorou boli rozmiestnené ostré predmety. A na záver si zbesilo zahral populárnu hru s nožom a prstami. Všetky tieto hraničné situácie „zmákol“ Oosterhoff s ľahkosťou, s charizmou obyčajného chlapíka. Dielo nemalo nejaké zásadne posolstvo, ale bola to dobrá šou. Kombinácia trikov, sympatickej ľahkosti s akou performer predvádzal hru s rizikom, umnej práce s gradáciou a vtipom spôsobilo, že návaly adrenalínu striedal smiech a nutkanie zakrývať si oči.      

Na ImpulsTanze v programe však rezonovalo viacero naozaj aktuálnych spoločenských tém. Súčasný svet a jeho etické otázky – od rasovej a gendrovej spravodlivosti, cez dekolonizáciu národov aj myslenia po záchranu prírody. Všetky tieto témy sa symbolicky odzrkadlili aj v prepojení starého sci-fi so súčasným tancom, ktoré pojednávalo o možných podobách budúcnosti. Festival uviedol poctu k storočnici Stanisława Lema Stanislaw Lem Turns 100: Performance and Music move Outerspace. Dielo malo dve časti, obe sa odohrávali v prázdnych halách Gustinus Ambrosi Musea a v oboch prípadoch išlo o spojenie tanečného a hudobného divadla vo výraznom výtvarnom koncepte. Autorka prvej časti performerka Malika Fankha aj Karol Tymiński, ktorí vytvoril druhú časť spolupracovali s orchestrom Klangforum Wien. A výsledkom nebola len „umelecká oslavička“ pre nasýtenie fanúšikov tohto majstra sci-fi.   

Fankha v časti Luminosa I voľne čerpala z niekoľkých Lemových poviedok. Slovami autorky sledujeme utopický rituál, hoci to niekto môže považovať za katastrofický sen. V tejto verzii budúcnosti človek už nie je tak celkom človek. Snaha prírodného sveta o sebazáchranu naštartuje evolučné pohyby a príroda „hackne“ ľudský genóm. Zo zákulisia tak, krátko po úvode, vychádza trochu strašná, trochu komická bytosť – tvor na pomedzí človeka, zvieraťa, rastliny, machorastu, démona, víly aj minerálu. Toto „čudo“ sa škálou bizarných pohybov približuje k publiku a počas cesty sa plynulo premieňa. Zmeny nastávajú spojením multifunkčnému kostýmu s telovým prejavom performerky. Tým ako Fankha mení polohy tela (spočiatku hrá chrbtom k nám, čo však vďaka maskovaniu nie je vôbec zrejmé), ako sa pohráva s tým čo si stiahne trochu nižšie, vytiahne vyššie, čo zo seba zhodí a čo si nechá oblečené, sa netvor mení na krásnu bytosť. Počas svojej transformácie recituje či rapuje Fankha text o evolúcii, ktorá sprevádzala vznik tejto bytosti, hovorí o hraniciach subjektu, oslavuje „viacdruhovosť“ a lamentuje nad minulosťou. Celú metamorfózu sprevádza disharmonická, no dynamická partitúra, ktorej dominuje zvuk trombónu. A keďže prím v orchestri udáva práve pozauna, toto stretnutie s budúcou ľudskou(?) bytosťou má atmosféru groteskného mystéria.   

Druhá časť s názvom SETI je jasne dystopická. Tymiński v dialogu s novelou Fiasco preberá úlohu prostredníka správy o ľudskom príbehu určenej potenciálnym kozmickým spoločenstvám. Tým ako nás sprevádza halami galérie, odkrýva a tematizuje aj možné príčiny zániku zeme. V prvej miestnosti sú na podlahe nasprejované nápisy. Ide o filozofické či politické citáty rôznych autorov, ktoré odkazujú k nástupu autokracií, k zlyhávaniu sveta založenom na ekonomickom raste, nedostatku humanizmu a podobne. V druhej miestnosti sídli orchester a zaznieva tu rytmická kakofónia pazvukov, ktorá udáva rytmus aj atmosféru inscenácie. Hudobníci v bielych overaloch v ospalom tempe ozvučujú organické a vláčne pohybové variácie performera. Pôsobí to tak, akoby sa Tymiński po priestore  „kĺzal“ bez snahy strhnúť na seba pozornosť, skôr poukázať na posolstvo jednotlivých miestností. V ďalšej miestnosti sa napríklad na zemi nachádzajú papiere obsahujúce odkaz zdrvenej kultúry, ktorú zničili jej vlastní démoni. Tymiński berie papier do rúk, číta bez emócie, vypustí pár obláčikov pary z elektronickej cigarety a ide ďalej. Tento prístup vrcholí v poslednej miestnosti, do ktorej už divák nemôže v stúpiť. V hale stojí niekoľko reproduktorov. Performer sa pretancuje medzi ne a začne kvíliť, pričom sa jeho desivý nárek v slučkách rozlieha po priestore. Koniec tohto pojednania o zániku má až nečakane emotívny náboj. Napriek tomu, SETI nehovorí o apokalypse ilustratívne ani prvoplánovo. Diváci nie sú účastníkmi zániku, skôr akoby niekde vo vesmíre prijímali vzdialenú správu o celej skaze.

Dielo Stanislaw Lem Turns 100: Performance and Music move Outerspace naznačuje, že prepojenie sci-fi a súčasného tanca má potenciál. Najmä ak tvorcom nejde iba o to pretlmočiť dej, ilustrovať slová, ale previazať poetiku autora s jazykom ich médiá a ich poetikou. Objavia sa tým celkom nové kvality pôvodnej literatúry. Dá sa to prirovnať k tomu, čo nastalo keď Andrej Tarkovskij vytvoril Lemov Solaris. Takrovskij hoci aj pracoval s tým čo napísal Lem, jeho vizuálny jazyk dodal Lemovým opisom celkom nový rozmer. Preto je Tarkovského Solaris veľdielo podobne, ako ten Lemov. A hoci táto performancia na ImpulsTanz veľdielom nebola, bola veľmi trefná, pretože umne podčiarkovala jeden z Lemových citátov: „My nepotrebujeme nové svety, my potrebujeme zrkadlá.“

Milo Juráni

Absolvoval Environmentalistiku na UK v Bratislave a Teóriu a kritiku divadelného umenia na DF VŠMU. Je zakladajúcim členom platformy MLOKi. Okrem kritickej reflexie súčasného divadla sa zaoberá výskumom toho, akým spôsobom environmentálna situácia vstupuje do myslenia o súčasnom divadle a performance. Do roku 2022 pracoval ako teatrológ v Divadelnom ústave Bratislava, dramaturgicky sa podieľal na výbere inscenácií pre festivaly Dotyky a spojenia, Nová dráma/New Drama a iné. V sezóne 2023/2024 nastúpil ako dramaturg do brnianskeho HaDivadla.