MLOKi
O. Frljić: BALKAN MACHT FREI (foto L. Horký, O. Hruška)
O. Frljić: BALKAN MACHT FREI (foto L. Horký, O. Hruška)

Tekuté reflexie z festivalu Divadelní Flora Olomouc No.1: Tekuté identity

Európa ani zvyšný svet už dávno nestojí osve. Ako v minulosti, tak i dnes, jedna krajina ovplyvňuje druhú. Spomeňme si len na to, ako celá Európa v napätí a netrpezlivo čakala na výsledky volieb v Holandsku a neskôr vo Francúzsku. Nestabilitu a krehkú ohroziteľnosť spoločnej európskej myšlienky navyše deklaruje aj nedávny brexit. Téma 21. ročníka olomouckej Divadelnej Flóry „Tekutá Európa“ sa preto prirodzene vkradla do obsahu i do formy festivalových produkcií.

Otvorené hranice umožňujú umelcom plynulý prechod medzi štátmi, kde žijú, tvoria a pôsobia. Geografická blízkosť krajín V4 priamo nabáda k emigrácii. Odzrkadlilo sa to aj v sekcii Visegrad Performing Arts, ktorá navyše divákom ponúkla nevšedné zážitky – site specific projekt na jednom z olomouckých sídlisk Zářící město či participatívno-rituálnu performanciu Eau de Vie (Mo)mentálny tanec Lucie Kašiarovej a Petra Šavela. V sekcii Pestré Nizozemsko sme nahliadli do najnovších (často šokujúcich) trendov súčasného tanečného umenia v Holandsku. Produkcie D3US/X\ M4CHIN4 a Geisha’s Miracle patrili k nečakaným a nezabudnuteľným experimentom. Nechýbali v nich efekty slow motion, pohrávanie sa s divákmi, búranie tabu, hypnotické, nežné i agresívne mladé ženy, bizarné technologické vymoženosti a najmä množstvo originálnych nápadov. Paradoxne väčšina tvorcov tejto programovej sekcie nepochádza priamo z Holandska, ale z Japonska, Brazílie či Poľska. Aj tak sa prejavuje tekutosť Európy, ktorej svoju pečať vtláčajú i tvorcovia z mimoeurópskych krajín a rozplývajú a miešajú sa v nej rôzne jazyky, národy a kultúry.

Stredoeurópskym príkladom koexistencie mnohých národností bola inscenácia Kauza Schwejk v réžii Dušana Davida Pařízka, ktorá vznikla v česko-nemecko-rakúskej koprodukcii divadiel Studio Hrdinů a Theater Bremen a festivalu Wiener Festwochen. Hoci sa Švejk na javisku neobjavil, diváci mohli ochutnať guláš, podávalo sa pivo a v spleti češtiny, nemčiny a maďarčiny bolo veru živo.

Profil pražského divadla Studio Hrdinů vyvrcholil inscenáciou Herec a truhlář Majer mluví o stavu své domoviny. Tohtoročná tvár festivalu Stanislav Majer spytuje národnú identitu našich bratov Čechov. Dômyselný text Davida Zábranského vytvára názorové strety a dilemy, ukazuje štiepenie ľavicového a pravicového zmýšľania. Hra s alter egom Majer-Zábranský spúšťa dialóg inakosti politických presvedčení a životných filozofií. Je dôležité definovať sa v dnešnom svete ako príslušník určitého národa, etnika, štátu? Akú rolu hrajú tieto kritériá pre jednotlivca a jeho sebaurčenie?

Aké tekuté, vágne a nejasné dokáže byť naše porozumenie spoločensko-politických konfliktov, ktoré sa odohrávajú ďaleko od nás, ukazuje berlínske divadlo Maxim Gorki Theater v inscenácii The Situation, ktorú časopis Theater heute právom vyhlásil za hru roku 2016. Izraelská režisérka Yael Ronen spolu s multikultúrnym súborom otvorili diskusiu o blízkovýchodnom konflikte, migrácii, vlasti a identite. Ako sa „domáci“ stavajú k utečencom a prisťahovalcom? Dokážu vôbec pochopiť ich situáciu a necítiť sa pritom nadradene? Recept na to, ako sa adaptovať v neznámom prostredí ponúka učiteľ nemčiny Stefan (Dimitri Schaad): „Chcem ti pomôcť. Pretože pomôcť niekomu zo Sýrie je dnes jednoducho tá správna vec.“ Kde končia hranice európskeho pokrytectva a kde sa začína ochota prispôsobiť sa? Maxim Gorki Theater si vybudovalo profil postmigrantského divadla so silnou politickou angažovanosťou. Utečencom pomáha okrem iného založením súboru Exil Ensemble, v ktorom hrajú herci z Palestíny, Sýrie a Afganistanu.

Provokatívny režisér Oliver Frljić, ktorý sa ocitol na čiernej listine v Poľsku, sa tentokrát rozhodol robiť poriadky v otvorenom a liberálnom Nemecku. Titul Balkan macht frei by sa dal premenovať i na Frljić macht Ordnung. Z pozície Balkánca, kultúrno-ekonomického migranta totiž káže Nemcom o ich identite, kolektívnej vine, politike, minulosti a prítomnosti. Guľku do hlavy dostávajú ikony nemeckých dejín i súčasnosti – Adorno, Kant, Goethe, Händel, Handke, Fassbinder, Brecht, Pollesch, Castorf. Napnutá nadrozmerná nemecká vlajka v pozadí udáva tón tomu, kto je tu doma. Trojica hercov vypočúva Frljićovo alter ego (Franz Pätzold) a kladie mu nepríjemné otázky: Nesiete zodpovednosť za to, čo inscenujete? Aj keď tým plodíte násilie? Aj v Nemecku? A prečo vlastne režírujete tu a nie vo vlastnej krajine? Frljić na pôde mníchovského divadla Residenztheater tematizuje sám seba, svoju pozíciu tvorcu-prišelca v nemeckej kultúre, no nastavuje tak krivé zrkadlo nielen nemeckému národu. V tomto „stücku“ sa spoznajú aj Česi či Slováci. Balkan macht frei je akýmsi pendantom k inscenácii Herec a truhlář Majer mluví o stavu své domoviny. Ako naštartovať diskusiu medzi ľuďmi, ktorí vyznávajú celkom opačné politické názory, ak sa v divadle nechceme len navzájom potľapkávať po pleci, keďže medzi sebou vo všetkom súhlasíme? Frljićovo alter ego stvárňuje Franz Pätzold, ktorý ako veľmi nahnevaný, ba až posadnutý človek prechádza medzi sedadlami pohodlne usadených divákov a bezškrupulózne im nadáva: „Toto nie je nijaké divadlo! Som človek z krvi a mäsa. Cítim, že ma zradili. Nemáte už nijaký názor, nijaký postoj. Ste zbabelci, keď chodíte do divadla. Mali by ste ho bojkotovať. Smejete sa, lebo sa máte dobre. Nerobíte nič proti Zemanovi. Nerozmýšľate, len sa pozeráte.“ Pätzold v maximálnom fyzickom vypätí privádza divákov do nemého stuhnutia až paralýzy nad vlastnou nečinnosťou a vyzýva ich k bezodkladnej reakcii. Zatiaľ čo dvaja muži so stoickým pokojom chrlia vznešené frázy o západných hodnotách, otvorenosti Nemecka, kooperácii krajín a lepšej budúcnosti, vylievajú cez handru na herca Pätzolda lapajúceho po dychu litre vody. Scéna waterboardingu je takmer nekonečná. Nakoniec sa však nájde odvážna diváčka, ktorá mučenie zastaví. Trvalo to však doposiaľ najdlhšie zo všetkých repríz, ako sa dozvedáme na diskusii po predstavení. Sme natoľko apatickí, že je nám dokonca ľahostajné ľudské utrpenie odohrávajúce sa priamo na javisku? Alebo nedokážeme konať sami za seba uprostred divadelného rámca? A kde sú vlastne hranice medzi divadlom a skutočnosťou? Kde by sme mali vyjadriť svoj občiansky postoj, ak nie v tejto chránenej zóne umenia? Možno práve v každodennom živote…

Lucia Galdíková

divadelná kritička