MLOKi

Neškodný požiar v Turci

V Slovenskom komornom divadle Martin majú oheň asi radi. V sitcome www.narodnycintorin.sk divákov už nejednu sezónu svojou prepiatosťou zabáva postavička hasiča Miloslava Schmidta, prvou premiérou po pandemickej prestávke bol v septembri kultový Spaľovač mŕtvol a teraz sa čerstvou repertoárovou novinkou stala modelová hra švajčiarskeho dramatika Maxa Frischa Pán Biedermann a podpaľači v réžii Lukáša Brutovského.

Brutovský už viacerými inscenáciami dokázal, že vo svojej umeleckej podstate smeruje k pozícii moralistu, kritika sociálnych, politických i privátnych deformácií. O márnom boji etiky, nerovnomernosti hodnotového systému a obrane demokratickosti hovoril v tituloch počnúc od Sofokla cez Kyrmezera až po Čechova, Zweiga či Havla. Rôznorodý dramaturgický výber však už tematicky blúdi v kruhu mravokárskych téz s okázalým záverečným ponaučením. Text i výtvarná stránka sú iné, ale myšlienková oscilácia a často aj výrazové prostriedky sú značne obdobné. Tým sa Brutovský dostáva do nebezpečného zacyklenia a režijného stereotypu. Výnimkou nie je ani inscenácia Pán Biedermann a podpaľači, kde už hra svojou východiskovou modelovou štruktúrou a anekdotickou povahou jasne smeruje k spoločenskej moralite.

Príbeh o predstaviteľovi vyššej strednej vrstvy, ktorý sa nebojí ničoho viac než vykročenia zo svojej komfortnej zóny, a v poslednom čase i narastajúceho počtu úmyselných požiarov, je frapantnou kritikou malomeštiactva a s ním súvisiaceho nebezpečia oportunizmu. Už meno titulnej postavy odkazuje na estetický štýl biedermeieru, ktorý so sebou priniesol apolitickú pasivitu rodinného života a vymedzenie jeho záujmov len na podporu idealizujúcej spoločenskej harmónie. Takí sú aj Biedermannovci. Do domu sa im nasťahujú dva podozrivé živly z mokrej štvrte, ktorých prejav je v jasnom protiklade s úslužným vystupovaním manželského páru. Biedermannovci navyše nedokážu komunikovať na rovinu, premyslená manipulátorská taktika ich oponentov ich vždy utlačí do defenzívy. Uvedomujú si nebezpečie individualít hromadiacich kanistre benzínu na ich povale, ale meštiacka morálka im nedovolí konať rezolútne. Nevedia zasiahnuť a radšej hrozbu požiaru bagatelizujú, cielene prehliadajú a šíria sebaklamlivé heslá o zachovaní ľudskosti a viere v dobro človeka.

Brutovský je známy tým, že verí v silu inscenovaného textu, jeho myšlienkovú nosnosť, v divadelný potenciál slova a jeho činorodej interpretácie. Tak je to aj teraz. No na rozdiel od predošlých inscenácií, tu nepridelil narácii výhradný akcent, ale rovnako intenzívne dôveroval aj Jurajovi Kuchárekovi, ktorý realizoval scénografiu v tendenciách tzv. nového realizmu. V centre neosobne sivej scény vypĺňajúcej celú plochu javiska vidíme výrez až s naturalisticky ladeným funkcionalistickým príbytkom Biedermannovcov. Malý priestor jedálne reálnych rozmerov obkolesuje latková stena s tromi otvormi pre hasičov a malou teraskou predstavujúcou povalu. Drevené dosky tak sú v priamom kontraste so sterilným luxusom interiéru. No pred plameňmi je všetko rovnocenné.

S témou požiaru súvisí aj trojčlenný zbor hasičov, ktorý varuje postavy a v skutočnosti aj predznamenáva blížiacu sa katastrofu, ale obdobne ako antický chór ani on nedokáže aktívne zasiahnuť do konania hlavných postáv. Frisch predpisuje v hre počtom nekonkrétny zbor s Náčelníkom, Brutovský ho zbavuje starovekého nánosu a jeho úlohu zovšeobecňuje. Dedičstvo gréckej kultúry pripomína len parabáza o föne, inak sa činnosť chóru obmedzuje na pohybové etudy, krátke zborové či sólové prehovory a najmä spevácke party. Trio hercov (Matej Babej, Tomáš Grega, Daniel Žulčák) i význam ich postáv na scéne sa však stráca v nadrozmerných historizujúcich hasičských skafandroch, ktoré im zabraňujú v plynulosti motoriky aj zrozumiteľnosti verbality, i napriek mikroportom. Človek až tŕpne pri ich zlaňovaní a pýta sa, či je ich neobratnosť komickým princípom alebo skutočne márnym zápasom hercov s nevďačnou uniformou. Jediným momentom, kedy sa nemotornosť hasičov premenila na jasný zámer, bolo nešikovné uviaznutie Gregu pri zostupe na javisko. Iba vtedy bolo evidentné, že ide o úmysel, nie náhodu.

Okrem javiskovo zmätočnej a myšlienkovo slabo vyartikulovanej práce s hasičským kolektívom, v inak nedramaticky plynúcej inscenácii, absentuje i vážnejší kritický tón, prečo je vlastne Biedermann antihrdinom spoločenského systému. Vynechaním epizódnej postavy s takmer nulovým zástupom replík – pani Knechtlingovej, vdovy po Biedermannovom bývalom zamestnancovi, ktorý si kvôli výpovedi siahol na život –, prišla inscenácia o nemý, ale akútne prítomný tragizujúci tón. Brutovský s dramaturgom Mirom Dachom neškrtli repliky o tejto udalosti, ponechali vyjadrenie, že výrobok ich firmy je v skutočnosti podvod, a do textu dokonca dodali aj krátky dialóg o výbere pohrebného venca. Toto všetko malo navodiť tragikomický pocit – s akou samozrejmosťou až ľahostajnosťou vníma Biedermann úmrtie, ktoré sám zavinil. No výkon Františka Výrostka tieto momenty pojímal len ako ďalšiu možnosť rozvíjania komickej žoviálnosti postavy. Herec síce rolu tvaruje s vhodným deklarovaným nadhľadom vyhýbajúc sa psychologickému stotožneniu s postavou, lenže v jeho prejave nie je rozdiel, či hrá text Goldoniho, Cooneyho alebo Frischa. Svojím energickým nasadením, altruistickým úsmevom a vždy prítomnou familiárnosťou hasiacou každý problém už v zárodku, primálo demaskuje skutočnú povahovú podstatu úlohy a automaticky nás vedie k sympatizovaniu s ňou. Preto keď na konci hovorí, že s manželkou boli len obeťami, tak výpoveď inscenácie skutočne smeruje k potvrdeniu ich uhla pohľadu. Veď po celý čas bol taký milý a dôverčivý a nejaké zmienky o Knechtlingovi sú už dávno v zabudnutí.

No zámer tvorcov bol asi iný. Preto tragická nevyhnutnosť ako dôsledok falošnej morálky vyplýva skôr z textu a inscenácia toto posolstvo viac neškodne koloruje, než aktívne interpretuje.


Absurdná groteska významného švajčiarskeho prozaika a dramatika Maxa Frischa o podliehaní násiliu a zlu je príbehom o náraste totalitnej moci (bez ohľadu na to, či ide o totalitu fašistickú alebo komunistickú) a najmä o tom, ako tento nárast podporí celkom obyčajný priemerný človek, ktorý podá agresorom pomocnú ruku.

Autor diela: Max Frisch
Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miro Dacho
Preklad: Matej Malenka
Obsadenie: František Výrostko, Ľubomíra KRKOŠKOVÁ, Barbora Palčíková, Marek Geišberg, Jaroslav Kyseľ, Daniel Žulčák, Tomáš Grega, Matej Babej, Michal GAZDÍK, Matej Urban
Scénografia: Juraj Kuchárek
Kostým: Diana Strauszová
Hudba: Lukáš Brutovský