Počas štúdia na VŠMU sme sa učili, že to, čo dnes čítame, je postmoderné, v divadle zase často sledujeme inscenácie postdramatických diel. Počuli ste ale už o postfaktuálnosti? Čo nám prinesie táto nová etapa ľudstva?
Domnievam sa, že Postfaktótum svojím názvom azda odkazuje sčasti i na tento novodobý, v médiách sa často vyskytujúci fenomén – tzv. postfaktuálnu dobu. Najčastejšie sa toto označenie časov, v ktorých dnes žijeme, spája s populistickými politikmi typu Donalda Trumpa a jemu podobných. Bližšia špecifikácia postfaktuálnej epochy znamená, že ľudia – skôr než faktom – prirodzene veria planým sľubom a s potešením si nechajú zahrať na city.
V súvislosti so Stokou môžeme tvrdiť, že absencia faktov v jej inscenáciách prevažuje už dlhodobo. Svet sa zdá byť nevysvetliteľný, ľudia rozpačití, ovládaní skôr emóciami, než ratiom. Keďže sú tituly stokárskych inscenácií samy osebe rébusom, môžeme o tom, o čom je Postfaktótum, len špekulovať, alebo sa nechať ovládnuť vlastnými dojmami z predstavenia. Stručné názvy ako Projektil, Re re re…, Intim či Kritérium len zľahka naznačujú smer, divákov ale nijako neobmedzujú vo vytváraní si vlastných asociácií. Nielen formálna stránka, ale i tematická línia inscenácií v réžii Blaha Uhlára je pomerne voľná a otvorená najrôznejším rozuzleniam.
V najnovšej inscenácii, tak ako predtým napríklad vo Wellnesse, kde sa významy tlmočili najmä cez fyzické konanie hercov, badáme opäť ústup slovných vyjadrení do úzadia. Slová sú veľakrát dokonca prebytočné. Javí sa, akoby sa poetika divadla Stoka i jej súbor prirodzene vyvíjali smerom k ťažiskovým nonverbálnym výstupom, no ešte stále pritom čerpajú z overených slovných point, i keď je možno výstup dokonale zrozumiteľný i bez nutného dopovedania.
Tvorcovia nešetria gagmi, ktorých strojcami sú pochybní návštevníci reštaurácie kdesi v Rakúsku (čo usudzujem podľa pár kde-tu utrúsených slov v nemčine). Postava čašníka (Braňo Mosný), ktorá sa objavuje pravidelne vo viacerých inscenáciách, si užíva sexuálne obťažovanie zákazníčok i zákazníkov, svojim hosťom strčí hlavu do taniera so špagetami či im promptne vyšplechne vodu do tváre. Tí pri jeho ďalších výstupoch dané úkony zautomatizovane opakujú radšej sami, než by mali čakať na nemilosrdný akt. S pánom vrchným očividne niečo nie je v poriadku: hrbí a trasie sa, poháre na stopkách v jeho rukách do seba narážajú a nebezpečne rinčia. V inscenácii je prítomný humor, možno na rozdiel od Wellnessu, ktorý je charakterizovaný tragickejším éterom. V Postfaktóte sa nájdu i neopozerané vtipy, ako napríklad hlavný chod – revolver na podnose, ktorý vám obsluha aj pekne okorení, aby vám vaša smrť lepšie chutila.
V inscenácii sa – ako už býva v Stoke zvykom – koncentruje viacero rozličných tém: ide o spor malé mesto verzus veľkomesto, v ktorom z úst Tomáša Pokorného ako starodávneho elegána s klobúkom na hlave padajú bonmoty typu: „Ideš do menšieho a ušikanujú ťa tam.“ Repliky sa zdajú byť akosi náhodné a z veľkej miery improvizované. Absurdná rozprava o tom, že doma je dobre, ale aj inde je dobre, ba dokonca možno je inde i lepšie, ale skrátka inde je inde a doma je doma, nevedie takpovediac odnikiaľ nikam. Máme tu teda jednak prítomnú otázku, ako a kde žiť, ďalej aj motív samoty, ktorý prichádza v opakujúcej sa otázke: „Si tu sama?“ Motív čakania nájdeme i v čakárni u lekára, kde jasne badať vulgárne a nechutné správanie sa pacientov – špáranie si v nose, v uchu, obhrýzanie nechtov. Medzi hŕstku čakateľov zavíta úbohý invalid opretý o barly. Je to chudák, ktorému nik nechce pomôcť, ba ani len odpovedať. Ten sa po chvíli vo svojich predstavách a snoch stáva víťazom, ktorý svoju pomôcku pri chôdzi viac nepotrebuje a na vlastných energicky odskáče preč.
Dvorná kostymérka Stoky Miriam Struhárová odela postavy tentoraz do gala. Dominujú odtiene čiernej, sivej a bielej. Tak ako vo výkladoch nákupných centier, ani tu nechýbajú trblietavé lesklé pančuchy, priesvitné topy či dlhé tylové sukne. Nie je jasné, či svojimi slávnostnými uhladenými účesmi a naoko noblesným zovňajškom oslavujú blížiaci sa koniec roka či inú nezanedbateľnú príležitosť. Ich nepatričné a neslušné konanie kontrastuje s ich róbami a oblekmi. Stokári tak znovu zobrazujú ľudskú prízemnosť a pravú tvár bez prikrášlení.
Výrazným prvkom inscenácie je hudba. Už v úvode počujeme, ako niekto priškrteným hlasom odrieka slová piesne, ktoré je spočiatku len ťažko možné identifikovať. V úplnom prítmí vzniká takmer hororový efekt. Ako vysvitne neskôr, ide o text ľudovej piesne Horela lipka, horela, s brutálne smutným obsahom, v ktorom sa de facto horiaca dievčina lúči so svojimi milými. Ľudová baladickosť v akejsi rockovej coververzii sa zaujímavým spôsobom snúbi s prostotou „F“ songu z kultového filmu Taking Off Miloša Formana v podaní Lenky Libjakovej.
Inscenácia v sebe nesie niekoľko záverov. Jedným z nich by mohla byť skupinová tanečná choreografia ako vystrihnutá z programu školskej akadémie. Herci v parodickom klišé tanci dokazujú svoj zmysel pre nadhľad a schopnosť nebrať samých seba príliš vážne. Ďalším, tentoraz skutočným záverom je výkrik postáv v dôsledku akéhosi nárazu, čo pripomína i pointu inscenácie Zatmenie Divadla DPM, v ktorom hrajú i niektorí herci Stoky. Postfaktuálna doba teda asi nebude celkom šťastná…
Réžia: Blaho Uhlár
Obsadenie: Michaela Halcinová, Lenka Libjaková, Braňo Mosný, Tomáš Pokorný, Peter Tilajčík
Scénografia: Miriam Struhárová
Kostým: Miriam Struhárová
Výber hudby: Lenka Libjaková a Blaho Uhlár
Organizačná spolupráca: Ľudmila Kružliaková